Skôr ako prejdem ku kapitolám popisujúcim moje ďalšie plavby, čosi z dávnej minulosti. Čosi, čo dá hlavu a pätu názvu mojich plachetníc CIVETTA A CIVETTA II. Pomohol som si pri tom s časťou kapitoly “Prečo robím oceánsky jachting” z mojej knihy “Plávam na svojích snoch”. Lepšie by som to asi teraz nenapísal.

Písal sa február 1983, keď sme s Jožkom Novotným a Tónom Krížom liezli na tisíc metrov vysokú, severozápadnú stenu masívu hory Civetta v talianskych Dolomitoch.

Červená línia označuje približnú trasu, šípky prinližné miesta miesta bivakov.

Vlastne to bol môj najväčší horolezecký výkon. V zime sme v stene viseli sedem dlhých dní.

Možno to trochu s odstupom času preženiem, ale vtedy som si nebol istý, či prežijem nasledujúci deň, tak som to cítil. Po prelezení steny, dosiahnutí vrcholu

a dvoch dňoch zostupu, sme sa stratili v lese. Obávali sme sa lavín, preto sme sa nechceli vracať popod južný svah masívu Civetty k horskej chate, odkiaľ sme vyrazili. 

Zvolili sme radšej neznámu cestu dolu lesom. Po bivaku v lese, keď sme už druhý deň držali hladovku, a predtým sme tiež toho veľa nepojedli, sme došli do údolia, kde sa končila jedna z tratí lyžiarskeho strediska. Nikdy nezabudnem na pocit, keď sme sa ocitli v objatí lyžiarov, ktorí nás vôbec nepoznali, ale vedeli, že sa tu niekde túlajú traja československí horolezci. Nemôžem zabudnúť na nezištnú pomoc, ako sa nás, vyhladovaných, na smrť uťahaných chalanov, ujali traja chlapi, ktorí vyzerali, akoby odjakživa žili iba v horách. Keď si dnes spomeniem, ako som sedel na sedačke s batohom vedľa seba a uvedomil si, že dnes sa nezabijem, stále sa mi tisnú slzy do očí. Pocit, keď ten kameň spadne zo srdca a pred nami sú iba zelené semafory, sa nedá opísať. Horali nás vzali do krčmy a kŕmili nás. Na otázku, čo si dáme, sme odpovedali, že špagety. Odmietli, lebo podľa nich to je ťažké jedlo a máme prázdne žalúdky. Nasledovala minestrone a dusené mäso. Fantázia. Pivo, grappa. Keď sa opýtali, či nám stačí, chceli sme tie špagety. To sa im stále nezdalo, a tak som prvýkrát v živote videl mikrovlnku, ako v nej zohrievajú pečivo, ktoré sme jedli so salámou a syrom roztápajúcim sa na jazyku. Pivo, grappa. Keď sme si  aj potom vypýtali špagety, vzdali to. Pivo, grappa. Keď nás doviezli do Alleghe, dediny, kde sme mali základňu u našich talianskych priateľov Tulie a Olindo de Biassio, na váhe som zistil, že som zhodil jedenásť kíl. Mal som dvadsaťdva rokov.

Toto je dôvod, prečo sa moja loď volá Civetta a Civetta II. Zážitky z tejto akcie sú natrvalo vryté do mojich spomienok. Určite by ich nevyvážila ani ona povestná truhlica zlata, či pol kráľovstva. Vždy, keď rozprávam o svojich plavbách, myslím na tú úžasnú akciu z roku 1983.