Denník plavby 54 – Elis Island

29. mája 2019 – Nedá sa mi inak, iba sa vrátiť ku Historickému miestu v New Yorku – Múzeum prisťahovalectva na ostrove Elis Island. História ma vždy fascinovala. A aj keď môj výber témy nikdy nebol širokospektrálny, skôr to boli objaviteľské cesty, atmosféra ostrova na mňa tak hlboko zapôsobila, že sa pokúsim o moje pocity podeliť. Čosi som si vygúglil, zvyšok som pozliepal z komentárov k vystaveným fotkám. To, ako sa obrovská masa ľudí rozhodla odísť zo svojej vlasti do novej zeme, je úžasná téma, pre mňa o to príťažlivejšia, pretože ku imigrantskej vlne patril aj môj dedo. Ten ale prišiel do Kanady a po šiestich rokoch, kedy pracoval v lese ako drevorubač, sa vrátil domov, na východné Slovensko. Ak táto kapitola nie je pre niekoho príťažlivá, poprosím preskočiť.

Historické miesto Elis Island bolo otvorené v roku 1892 ako imigračná stanica slúžila šesťdesiat dva rokov, do roku 1954. Ostrov sa nachádza bri brehu New Jersey, ale na Manhattan to ďaleko veru nie je.

Krátko pred pristátím na ostrove sa nad loďami prepravujúcich imigrantov týčila majestátna socha slobody.

Dôvod, prečo toto miesto vzniklo bol dostať pod kontrolu imigráciu, ktorá koncom 19. Storočia značne narástla. Za roky svojej existencie videl Elis Island 12 miliónov imigrantov, pričom najväčší počet bol v roku 1903, kedy Elis Island prijal 706 113 imigrantov z celkového počtu 951 227 v celých Spojených Štátoch. Vypočítalo sa, že 40% súčasnej populácie USA si nájde minimálne jedného predka, ktorý tadiaľto prešiel.

V Čase, kedy sa Ostrov stal prijímacím miestom, zo Západnej Európy, Írska, Anglicka a Škandinávie počet prisťahovalcov klesal, zato stále viac imigrantov prichádzalo z južnej a východnej Európy.

Nechýbali ani slováci

Cestovné kufre boli často bol jediným majetkom príchodzích.

Do tejto generácie príchodzích patrili aj židia utekajúci pred politickým a ekonomickým útlakom v cárskom Rusku a východnej Európy – Iba v roku 1910 ich prišli 484 000 a taliani unikajúci pred chudobou v ich vlasti. Taktiež to boli poliaci, maďari, češi, slováci,

gréci a aj emigranti zo Sýrie, Turecka a Arménska. Dôvody boli vojny, nedostatok vody pre život, hlad, náboženské perzekúcie a nádej na lepší život v novom svete. Tu je preklad zopár citátov, ktoré som si prečítal

– Pamätám si tú tlačenicu a zmätok posledných týždňov v Pinsku, rozlúčku s rodinou, objímania a slzy. Ísť do Ameriky bolo ako ísť na mesiac.

– Povedala mi, že nechce už vychovávať svoje deti v tejto krajne. Nechce vojny a chudobu. Chce ísť do Ameriky. Ja sa tam nejako zamestnám a deti sa vypracujú. A nebudeme hladní.

– Deň, keď som opustil domov, matka išla so mnou na stanicu. Keď sme sa naposledy objali, povedala mi, že to je, ako by ma dávala do truhly. Nikdy viac som ju už nevidel.

– Doma, keď som videl policajta, ak sa dalo, vyhol som sa mu. Nebolo výnimkou, aby ma šikanoval, alebo zbil. Podobný pocit ma ovládol, keď som videl mužov v uniformách na Elis Islande. Na môj úžas nám pomáhali, radili, čo máme robiť a boli prívetiví.

Elis Island volali ostrovom nádeje a sĺz. Mal už svoju reputáciu a nervozita, emociálne scény, zufalstvo, radosť a úľava bola bežným denným javom. Dve percentá príchodzích boli poslaných späť do miesta, kde sa nalodili. Pre nich to bol ostrov sĺz. Najmä od jari do jesene tu bol veľký nával a denne sa vybavilo 12 000 ľudí. Noví prisťahovalci často museli čakať niekoľko dní na lodi, kým ich nepreviezli na ostrov. Boli o hlade a smäde, v nehygienických podmienkach, často aj mrznúc v zime, alebo variac sa v letných horúčavách.

V tejto hale, prešlo 12 miliónov ľudí

ktorí začali svoj vstup do nového sveta. Po, pre mnohých, strastiplnej ceste cez oceán imigranti boli ešte na lodi informovaní o priebehu vstupnej prehliadky. Potom čakali v dlhom rade ma lekársku prehliadku a imigračný pohovor, kde sa rozhodlo, či sú schopný pre vstup do USA. V čase kulminácie vyťaženosti ostrova, v rokoch 1900 až 1914 prešlo cez imigračný proces denne 5 až 10 tisíc ľudí. Približne 80% z nich prešlo úspešne v priebehu pár hodín zvyšok bol odsúdený na niekoľko dňové, alebo aj týždenné čakanie.

Doktori mali niekedy iba pár sekúnd na prehliadku imigranta, kedy rozhodovali, kto musí podstúpiť podrobnejšie vyšetrenie. Skúsení doktori dokázali ihneď rozoznať príznaky 60 chorôb a nespôsobilostí od anémie až po kŕčové žily.

Tí ktorí boli podrobení dôkladnejšej prehliadke buď prešli, alebo museli čakať. Na ostrove bola súkromná reštaurácia, ktorá podávala ľudom stravu trikrát denne.

Náklady boli účtované prepravným spoločnostiam, ktoré to mali v zmluve a ktoré museli na vlastné náklady odviezť do pôvodného prístavu toho, komu bol vstup do USA odopretý. Niektorí z tých, čo strávili nejaký čas na ostrove spomínali, že v živote tak dobre nejedli. Výnimkou nebol biftek, banán, zmzlina, či koláč. Niektorí museli čakať v napätí v karanténe.

V roku 1917 bol schválený zákon, ktorý vylučoval prijatie mentálne nespôsobilých. Prisťahovalci boli podrobení jednoduchým inteligenčným testom.

V otázkach boli aj rozdiely. Spomienka jedného prisťahovalca:

– Kým mužom kládli otázky typu koľko je dva a dva, jednej mladej dievčiny sa pýtali, ako bude umývať schody. Či odvrchu dole, alebo odspodu hore. Neprišla som do Ameriky umývať schody, znela odpoveď.

Tí menej šťastnejší boli poslaní späť do miesta svojho nalodenia. Boli to ľudia, ktorí by sa nedokázali o seba postarať, ktorým nepomohla ani karanténa ale aj takí, ktorí sa do USA dostali nelegálnou cestou, alebo spáchali na území USA zločin. Tí boli potom poslaní na Elis Island, kde sa rozhodlo, či budú deportovaní, alebo nie.

Tí, čo prešli kontrolou, mali nejaké peniaze a cieľ, si ich vymenili za doláre kúpili si lístok na vlak a štastní odišli.

Niektoré ženy sa na diaľku cez agentúry vydali a po prejdení vstupnou kontrolou podpisovali manželské zmluvy s mužmi, ktorí si nevedeli nájsť manželky.

Žiaden div, veľa mužov sa prisťahovalo do USA bez rodiny a o ženy bola v tom čase núdza. Napokon aj dnes sa ľudia zoznamujú cez inzeráty. Tí, čo nemali vzdelanie, kvalifikáciu a nevedeli jazyk sa nechali najať na zle platenú prácu.

Vláda organizovala bezplatné kvalifikačné a jazykové kurzy, po absolvovaní ktorých sa vydal certifikát, s ktorým sa ľahšie našlo zamestnanie.

Prisťahovalecká vlna výrazne ovplyvnila lodnú pasažierskú dopravu. Počet parných lodí masívne narastal. Kvalita dopravy, najmä pri chudobných prisťahovalcoch bola veľmi nízka. Tí ktorí nemali peniaze na lístok, využívali možnosť si cestu odpracovať.

Usadení Američania nie vždy boli naklonení prisťahovaleckej politike USA. Karikatúry v novinách ukazovali ako rýchlo zabudli, ako sa sem oni dostali.

Iné kresby vystihovali vznik nového povolania-vyhadzovačov z pohostinstiev, alebo otvorenie sa mora ako popisovala biblia.

Na záver niekoľko citátov a fotiek zo života prisťahovalcov v Amerike

– Od prvej minúty som pochopil, že v tejto krajne som slobodný človek a musím si vybojovať šancu na život. To pre mňa znamenalo všetko. Vtedy som nevedel, čo viem teraz, ale bola to obrovská výzva.

– Začali sme pracovať od pol ôsmej ráno a počas plnej sezóny sme končili o deviatej večer. Nadčasy sa neplatili a počas práce nám nedali jesť. Moja pláca, keď som začala pracovať v dielni na výrobu ženských šiat bola dolár a pol na týždeň, to som mala osem rokov. Keď som odtiaľ po ôsmych rokoch odišla, mala som ušetrených šesť dolárov.

– Prišiel som do Ameriky, lebo som počul, že ulice sú vydlaždené zlatom. Zistil som tri veci: po prvé, ulice neboli vydláždené zlatom, po druhé, neboli vydlaždené vôbec a po tretie, bol som to ja, kto ich dláždil.

– Toto je to zlato, čo som tu našiel na uliciach: Niet Severnej, ani Južnej ameriky. Niet ani USA, je iba Amerika. A to bolo na tom to dobré. Mohol si byť všetko, čím si chcel byť a zarobiť kopu peňazí, aj keď to bol iba dolár na deň.

– Prajem si, aby si prišiel aj ty, drahý brat. Darí sa mi tu dobre a nemám v úmysle sa niekedy vrátiť, pretože v našej vlasti som zažil iba chudobu a mizériu. Tu žijem lepšie, ako lord tam u nás.