Keď sa v roku 1924 pýtali na jednej z prednášok, na ktorých George Mallory, zbieral prostriedky na svoju nasledujúcu a pre neho poslednú výpravu na Mount Everest, prečo na ten vrchol vlastne chce ísť, odpovedal „lebo tam je“. To je asi tá správna odpoveď. Prečo lezieme? Čo na tom horolezci vidia, že si na vrchol vyberajú tú ťažšiu cestu? Prečo, keď tam ide aj lanovka? „Idete tam kvôli výhľadom?“

Sedím tu s chalaňmi a po jednom ich spovedám. Položím im túto jednoduchú otázku „prečo?“ a každý z nich je najprv zaskočený. Na odpoveď totiž treba kus filozofie, odpoveď je skrytá niekde v éteri počas celej horolezeckej kariéry a ani potom nemusí byť jednoznačná.

Skúsme ísť na to z druhej strany. Čo ťa priviedlo k horolezectvu? Mišo, Gabo a Martin majú za sebou niekoľko veľkých horolezeckých výziev. Medzi nich patria nie práve ľahké a jednoduché výstupy v Himalájach, Pakistane, Patagónii, Jordánsku, Alpách a samozrejme vo Vysokých Tatrách. Trikrát rovnaká otázka, tri odpoveďe.

Jeden lezie, lebo sa mu vždy páčili hory, kam ho rodičia často brávali. Už ako malý chlapec považoval horolezcov za ozajstných chlapov, ktorí robia tvrdý šport a chcel byť jedným z nich. Akonáhle trochu dorástol, začal objavovať svoj nový svet.

Druhý našiel inšpiráciu v knihe „Smiech na lane“ od Ivana Baja a lezenie je pre neho zmyslom života. Po troch mesiacoch si našporil na sedák, čo je skrátený názov sedačkového úväzu, a lezečky. Išiel električkou v Bratislave do obchodu pre horolezcov si to kúpiť. Lístok nemal, šetril. Keď do električky nastúpil revízor, cúval pred ním dozadu a úplne na konci našiel platný lístok v zariadení na označenie lístku. Ako vraví, osud mu zoslal anjela strážneho. Keby zaplatil pokutu, už by na výstroj nemal a druhýkrát ochotný sporiť nebol.

Tretí si to k horolezectvu namieril od turistiky. Na Tomašovskom výhľade stretol partiu horolezcov, dal sa s nimi do reči a bol taký dotieravý, až ho nechali zlaniť dole skalou. To mu v trinástich rokoch zmenilo život. Po čase, keď starší a skúsení lezci zbadali talent, pomáhali mu a povzbudzovali ho.

 Všetci traja sa pripravujú priebežne, tréning sa stal ich každodennou potravou. Kým jeden vyhľadáva atraktívne miesta, druhý tvrdí, že dobrodružstvo si ťa samo nájde. Čo je vlastne aj tento prípad, keď ho chalani zavolali do Grónska.

Či majú strach? Samozrejme. Každý pustil minimálne desaťkrát do gatí. Či už to bol pilier nad ich hlavami, ktorý odklonil lavínu, alebo odlezenie od istenia bez istoty, či prelezú ťažký flek v chabo odistenej dĺžke, ale s vedomím, že tam niekde sa prekročí bod, kedy sa už nedá vrátiť.

Horolezectvo je pre nich cesta životom. V tomto športe nemôžeš poraziť prírodu, ale snažíš sa s ňou splynúť. Žartovne poznamenávam, že snaha je ujať sa remízy. Slovo pokorenenie neprichádza do úvahy, iba ak pokora. Jedna horolezecká legenda, keď sa ho spýtali, ako sa cíti po historickom pokorení veľkej steny, ktorá dovtedy nebola prelezená odpovedal že nevie, kto je pokoriteľ a kto pokorený, lebo spomínaná tisíc metrov vysoká stena je po jej prelezení v zjavne lepšej kondícii ako on.

 Lezenie má svoje nepísané pravidlá a páči sa im, že slovu horolezca sa dá veriť. Horolezci sú v tomto iní od ostatných športovcov, nepotrebujú dozor, vlastne rozhodcov, aby ich výkon potvrdili. Šport im umožnil pobyt v takmer panenskej prírode, „Ďaleko od hlučného davu“. Aj preto sú teraz tu.

Poznám mnohých chalaňov, s ktorými, keď sme spolu, ani sa nemusíme rozprávať. Stačí, keď si pohmkáme a vieme o čom je reč. (samozrejme, rozprávame sa) Skvele to definoval v jednej zo svojich kníh americký spisovateľ Joseph Heller. Je to heroický titanský zápas šľachetného hrdinu v jeho nekonečnej snahe o nedosiahnuteľné. Je to čosi, čo ti zmení život spôsobom, ktorý je ťažko popisateľný, úžasný a neopakovateľný.

Horolezectvo v tom zmysle, ako to robí moja terajšia posádka nie je len športom, je to cesta životom, práve tak, ako oceánsky jachting. Som rád, že ich dokážem pochopiť. Horolezec má dušu.

Michal Sabovčík

Martin Krasňanský

Gabo Čmárik