26. jún 2016 – Toto je stránka o jachtigu a mala by sa teda venovať iba tejo téme. Ale je to stránka aj o mne. Horolezectvo, aj napriek 12 ročnej prestávke som robil v živote dlhšie ako jachting. Aj keď som v tomto športe kedysi dávno patril (podľa môjho úsudku) iba k vyššiemu priemeru, zážitky sú zakorenené hlboko v mojej duši. Preto by som sa chcel podeliť o tom poslednom, z Kalifornie, Yosemitského údolia.

13. júna 2015 sme spolu s Peťom Kincelom pristáli s Civettou 2 v Gibraltáre. Pre mňa sa skončila 22 mesačná plavba.

Presne o rok neskôr, 13. jún 2016, spolu s Igorom Kollerom, po piatich dňoch strávených v stene El Capitan,

stojíme na jeho vrchole.

Liezli sme cestu cez “Nos”, lezcami veľmi obĺubenú a frekventovanú.

Nastúpili sme 4. júna poobede, keď sme už mali zafixované prvé 4 dĺžky na “Sickle Ledge”. Počas prípravy a rozliezania sa sme mali kopu situácií, kedy sme neustále čosi zabúdali. To nám pripomínalo, že členstvo v “GLK” (Geriatrický lezecký klub), je oprávnené.

Tentokrát to boli moje lezečky. Po vytiahnutí proviantu a 30 litrov vody

sme zabivakovali. Ďalší deň sme strávili v škáre “Stoveleg”, ktorá najmä Igorovi, ktorý to celé liezol ako prvý dala poriadne zabrať. Pohyb lezcov v stene zaznamenáva už niekoľko desaťročí “inventár” El Capitana, Tom Evans.

Z našej perspektívy to vyzeralo takto…

Druhý bivak sme mali na “Dolt Tower”, vo väčšej tretine steny.

Ráno, v piatok sme dostali cez sms predpoveď, ktorá na nedeľu predpovedala 20% pravdepodobnosť búrok. No… veď je len v piatok, to nemusí byť nič, uvidíme. V prípade búrky máme goratexový vak (ždiarak) do ktorého sa obaja zmestíme. Pokračovali sme v lezení,

neustále bojujúc s vetrom, ktorý neúnavne zamotával naše dve laná.

Aj keď sme ich skracovali, motali a cvakali na úväzy, ich schopnosť zauzliť sa bola neuveriteľne kreatívna.

Na treťom bivaku sme sa už pomaly stávali súčasťou potravinového reťazca steny El Capitana…

V sobotu Igor preliezol popod “Nos”,

a ja som ho nasledoval.

 

Ako je vidieť, veľa sme v náročnom teréne fotili.

A aj Tom Evans…

.

Štvrtú noc, o ktorej sme dúfali, že bude posledná sme strávili v Camp V.  Stena už bola sčasti previsnutá a tak stravovanie bolo náročné.

Po navarení sme sa uložili do “postele”.

Predpoveď počasia na ďalší deň neveštila nič dobré. Pravdepodobnosť búrok 80%. To si asi veľmi nezalezieme. Dúfali sme, že to začne až ráno, aby sme sa vyspali.

Omyl. O pol druhej ráno ma Igor budí. Tak ako oceánsky jachtár v spánku vycíti zmenu, on má ten zmysel v stene. Za hranou steny sa blýska a počuť aj vzdialené hrmenie. Po piatich minútach chvatného hľadania čelovky všetko balíme a schovávame sa do goratexového vaku. V pravý čas. Búrka je blízko, ale stenu to chvalabohu míňa. Nie však lejak. Ten začal o druhej ráno. Schovaní a chránení pred dažďom

sme ostali suchí, aj keď riadne stuhnutí od nehybného sedenia v úzkom priestore.

Večer to prestalo a my sme mohli vyjsť pred “prah dverí domu”.

Po piatej noci a druhej na tom istom mieste sme nasledujúci deň sme pokračovali na vrchol.

K večeru Igor dosiahol hranu steny…,

potom “sviňa” (tak voláme tie ťažké svine ktoré musíme ťahať),

To žlté na konci je WC, kde sú sáčky s naším organickým odpadom. Nakoniec som sa dostal hore aj ja.

Na vrchole sme prespali

a ráno sa kochali panorámou Sierry Nevada.

Mal som toho plné zuby. Čo má ale povedať taký Igor, ktorý je starší odo mňa o 8 rokov. Má 63 a prakticky to celé liezol on. Myslím, že to nepotrebuje komentár.

Posledný pohľad a zostupujeme…

Horolozectvo je spôsob života, myslenia, logistiky, námahy, napätia, obavy, radosti a šťastia. A čojaviemčohoešte. Aj jachting. Teším sa na Civettu 2.