Písal sa december 1983. Ako už bolo zvykom, posledný týždeň v roku sme celá horolezecká banda strávili na niektorej chate vo Vysokých tatrách. V závislosti od počasia venujúc sa lezeniu práve začatej zimnej sezóny, alebo plánujúc túry, ktoré, ako sa potom takmer vždy pri ich realizácii ukázalo, sa lepšie liezli virtuálne, vo vykúrenom bare pri pohári piva, ako v skutočnosti.

Nebolo tomu inak ani krátko pred Silvestrom, akurát s jedným rozdielom. Podarilo sa mi Stenlyho Zelenského nasiaknuť mojou teóriou, že neexistuje zlé počasie, iba príliš opatrní horolezci. Tak sme 28. decembra, krátko po polnoci, vyrazili do Mengusovskej doliny. Úmysel bol vyšľapať na chatu pod Rysmi, odtiaľ do sedla Váhy a zostúpiť do Českej doliny pod tristo metrovú stenu Galérie Ganku, vyliezť Lapinského cestu a zastúpiť na Popradské pleso.

Vonku bola akurát snehová metelica, hmla a samozrejme tma. Kým sme šľapali v lese, bolo všetko jasné. Keď sa ale dolina pred nami otvorila, všetko sa zmenilo. To, že sa dolina otvorila sme vedeli akurát podľa toho, že sme vyšli z lesa do kosodreviny. Nejako sa nám podarilo v tej hmle a snežení vyšľapať až k Žabím plesám a tam sme sa definitívne prestali orientovať. Nevadí, veď nám počasie neprekáža, počkáme. Vytiahli sme „Ždiarsky vak“, čo bolo v tom čase veľké silonové vrece, do ktorého sme vliezli s karimatkami a spacákmi. Ako správni chlapi, sme si dali dúšok z ploskáčky rumu na zahriatie. Boli dve hodin ráno, ale na spanie sme sa ešte neuložili, mali sme totiž pred nami ešte nejakú tú činnosť.

V tom čase sme všetci prepadli čítaniu horolezeckej literatúry a snažili sme sa správať ako lezecké legendy z kníh. Nosili sme v rukách snehové gule, kým sa neroztopili, ako to robil Hermann Buhl pred Nanga Parbatom v Himalájach,  Liezli sme na cvičných skalách s batohmi, v ktorých boli tehly presne ako Zdeno Zibrín a Radovan Kuchař pred vylezením severnej steny Eiger“, tak ako to napísali v knihe „Z Tatier na Eiger“.

Pred nedávnom sa nám dostala do rúk krásna kniha vo formáte A4, plná farebných fotografií a lezeckých príbehov z Álp, „Hviezdy a búrky“. Hlavný hrdina a autor knihy Gaston Rébuffat držal na každej vrcholovej snímke fajku, z ktorej mu stúpal k modrej oblohe dym. Ako inak, so Stenlym sme vytiahli z batohov fajky a napchali sme ich tabakom, ktorý zatiaľ nestihol zvlhnúť, a zapálili si. Keďže sme ale nad sebou nemali tú modrú oblohu, ale mokrý „žďarák“, na ktorom už bola celkom slušná kopa snehu, ktorý topiac sa presakoval dovnútra, výsledok romantického bafkania fajok sa dostavil okamžite. Prestali sme na seba vidieť a meter kubický nášho už predtým ťažko dýchateľného priestoru sa stal nedýchateľným. Romantiku sme teda odložili na krajšie počasie a uložili sa na krátky spánok.

Lenže… mokrý žďarák a vlhký vzduch nás do hodinky premočil. Stano okolo štvrtej ráno navrhol, či by sme ten výstup predsa len neodložili, keď budú lepšie podmienky. „Ani nápad, veď čo by si o nás mysleli na chate?“ O hodinu neskôr padol ten istý návrh, tentokrát odo mňa. Na otázku Stana, čo si o nás budú dole myslieť, som odpovedal, že mi je to jedno. Ono, povedané to bolo trochu inak, ale zmysel zrejmý.  Ešte za tmy, stále tápajúc v hmle a snežení sme voľajako našli lesnú cestičku v snehu a nad ránom sme boli na Popradskom plese. Nikto sa nám nevysmieval, naopak, uvarili nám čajík.

Predsa len sme so Stanom boli odmenení za náš entuziazmus. V ten istý deň večer sa ukázali hviezdy a my sme opäť vyrazili do kopcov. Tentokrát sme trafili a ráno, 30. decembra 1983, pri brieždení sme stáli pod strmou stenou Galérie Ganku v Českej doline. Nasledovala  tridsať hodinová zimná lezba so všetkým tým folklórom, čo k tomu patrí. Omŕzajúce ruky, mrznutie na štande čakajúc, kedy prvolezec dolezie dĺžku. Druholezec popri istení doháňal spánok, z ktorého ho často vytrhlo šklbajúce sa lano a nie práve pokrik, ktorý by zaujal popredné miesto v športovej terminológii akéhokoľvek druhu športu. Bivak, v ktorom sme v sieťach viseli nad sebou tak, že Stenlyho sedací sval pritláčal na moje tráviace ústrojenstvo. Varenie prebiehalo v priateľskej povianočnej atmosfére. Ja som zoškrabával vrchnákom ešusu zo skaly sneh s machom spod seba a podával Stenlymu, ktorý na bruchu držal jednou rukou varič a tou druhou ešus. Neustále pri tom zaspával, obsah ešusu sa mu vylieval, samozrejme na mňa.  Môj komentár by si zaslúžil umiestniť do špeciálnej kapitoly slovenskej gramatiky pod hlavičkou „oslovenia“. Podotýkam, že varič značky „Juwel“ bol na benzín, vyrobený v Nemeckej Demokratickej Republike. Nakoniec sme nejako dovarili, dali čosi do žalúdku aby sa nepovedalo a nasledoval výnimočne dlhý desať hodinový spánok počas dlhej decembrovej noci.

Ďalší deň, posledný toho roku to bola už iba malina. Bivak bol tri dĺžky pod vrcholom a my, prekvapivo dobre odpočinutí sme krátko po obede stáli na vrchole steny Galérii Ganku. Zostup čiastočne šmýkajúc sa po zadku, čiastočne sa brodiac trval tri hodiny a na Popradské pleso sme prišli ešte pred zotmení.

Udiala sa ešte jedna udalosť, ktorá si nezaslúži upadnúť do zabudnutia. Veľmi nás trápil smäd, ale okrem snehu sme na zostupe nemali nič na jeho uhasenie. Až pätnásť minút pred príchodom na horský hotel sa objavil v sutine potôčik. Ľahol som si k nemu a vodu som mal hádam päť centimetrov od úst, keď počujem Stenlyho: „Vlado, neblbni, nepi vodu, tých pár minút to už vydržíme a na chate si dáme čapáka“. A ja som sa nenapil a vstal, akoby ten dúšok pramenistej vody dokázal zmyť celý ten výkon, čo sme so Stenlym podali. Na chate sa „čapák“ nekonal, reštaurácia bola zatvorená, pripravovala sa na Silvestrovskú večeru a noc. Keď sme došli na izbu, voľakto nám počas hlasitého, radostného privítania dal do rúk fľašu borovičky. Tak sme pili, od smädu. Pre mňa a Stana sa nezabudnuteľná silvestrovská 1983 noc začala.