25. april 2018 – Aj keď na Mikonose fúkalo o dušu, dali sa urobiť pekné fotky.

Pravda, už to trochu poľavovalo. V nedeľu, 22. apríla poobede sme zdvihli kotvu a v pondelok, 23. apríla ráno o štvrtej sme sa uviazali na bójke v zátoke Emporios, na severozápade ostrova.

Bójky patria reštauráciam na brehu, každá má tie svoje označené. Boli sme sa spýtať, či môžeme byť na nej uviazaní niekoľko dní a koľko by sme mali zaplatiť. Vraj nič, stačí, keď sa prídeme najesť. ale ani to nemusíme, je to na nás. V ochote ľudí sa Chorváti grékom rovnať nemôžu. Vo vnímaní mojich skúseností, ani zďaleka. V Chorvátsku by vedľa mňa už bol čln, a merali by moju loď, koľko mám podľa dĺžky zaplatiť.

Že to nie je náhoda, svedčí nedávna skúsenosť na Mikonose. Keď sme s Mirom Janíkom išli behať a vytiahli čln na breh, prišiel k nám staručký dedko a svojou materčinou nám vysvetľoval, že musíme odniesť náš čln do závetria neďalekého, zborteného domčeka, aby ho neodfúklo, tak ako je, s motorom. Keď sme ho preniesli, deduško doň zaťal znášať kamene aby ho zaťažil. S pocitom hanby sme sa pridali.

Okolie zátoky tiež lahodilo oku.

Aby sme boli mobilní, prenajali sme si auto. Chlap v požičovni nám vysvetľuje ako máme parkovať pri ceste, keď niekam pôjdeme liezť. V žiadnom prípade ho nesmieme nechať pod stromom. Na strechu vylezú kozy, aby dočiahli k listom. Že to je naozaj tak, sme sa mohli presvedčiť na vlastné oči.

Ešte v deň príchodu na Kalymnos sme boli odviezť Mira do hlavného mesta na ostrove, “Pothia”. Aj keď má trma vrma svoje čaro, sme radi, že nie sme v miestnej marínke na kotve vpredu a uviazaní sa na móle. Je tu strašne hlučno a teplo.

Pekná fotka sa však dá urobiť.

Včera a dnes, 25.apríla sme si ráno, kým nezasvieti slnko do skaly, boli zaliezť. Nádhera.

Po lezení som pridal ešte bicykel.

Keď som dnes prišiel s bicyklom k lodi, uvedomil som si, že v mobile čo mám so sebou, nemám kontakt na Riša. Ostávalo teda iba čakať, kým sa neukáže na palube a potom kričať, alebo plávať k lodi. Rozhodol som sa pre druhú možnosť. Všetko okrem nohavíc a trička som nechal v reštaurácii a išiel som plávať. Ukázala sa však aj tretia možnosť. Rybári vezúci krmivo pre rybiu farmu pri vchode do zátoky na mňa zamávali a už som mal odvoz.

vyložili ma a pokračovali.

Opäť ma napadá, akí sú tí gréci fajn. Keď som ten obrázok zavesil na Facebook, Ralf, spoločník zo SZ cesty sa spýtal, či mi vezú múku na chleba, čo pečiem na lodi. Odpísal som, že hej, na cestu späť to tak tak vydrží. Pred večerom som si ešpe popral. Ideme spať, zajtra chceme opäť ísť na skaly.