V roku 2006 išla Janka, moja dcéta študovať na pol roka do USA. S rodinou, u ktorej za ten čas bola, Audrey a Jack Darville, sme sa stretli v Prahe ešte v polovici Jankinho pobytu. Oni boli aj stále sú chtiví cestovania, vybrali sa do Európy a tak sme využili možnosť spoznať ich, keď boli v Prahe. Všetko dopadlo dobre a ja som ich o rok pozval na plavbu do Chorvátska na Civette. Audrey a Jack nezaváhali a v Júli 2007 sme piati v posádke vyplávali. Jack, Audrey, Violka, Janka a ja.

Ako inak, plávali sme na Tremiti. Odtiaľ na Lastovo, do Dubrovníka a späť do Sukošanu.

Po odhlásení sa zo Sali na Dugom Otoku sme nabrali kurz na juh. Korením pri začatí plavby bola Jankina návšteva WC. Vyšla von aj s rúčkou a tyčkou od pumpy, ktorou sa splašky pumpujú mimo loď. No pekne. Pustil som sa do rozoberania zariadenia, Jack mi asistoval. Samozrejme, od práce som mal zamazané ruky. Nejako sme to ale dali dokopy. Tyčku som naskrutkoval späť na gumený zvon a zložil som to dokopy. Na záver vravím Jackovi, že keď bude už aj on ostrieľaný morský vlk, nebude musieť podávať nástroje, ale opravovať sám.

Ráno, asi desať míľ pred ostrovmi Tremiti nás chytila búrka s bleskami a tridsať uzlový vietor. Bol ale zo zadoboku, tak sme tie posledné míle na ostrovy slušne valili. Obiši sme San Nikola ostrov z juhu a v síce nezmenenom vetre, ale kľudnej vode, kde sme boli krytí pred vlnami sme sa uviazali na bójke. Ďalšie dva dni sme si užívali tento Jadranský raj.

Do Chorvátska sme sa prihlásili na Lastove, a pokračovali do Dubrovníka.

Ešte zakotvenie na ostrove Mljet a po dvoch týždňoch sme boli naspäť v Sukošane.

V auguste sme so Stenlym vyrazili do Dolomitov. Cieľ bola 600 metrov vysoká stena hory Tofana v talianskych Dolomitoch.

Po rokoch sa opäť vrátila tá známa nervozita pred nástupom a obrovská radosť po prelezení. Lezenie nám trvalo jeden deň, ale fantastická expozícia a nádherný zážitok.

Mali sme výhľad aj na Civettu, Nie loď, ale kopec.

Onedlho po tejto akcii ma Stenly začal provokovať ďalším nápadom. Ale to mali ubehnúť ešte dva roky.

Sezónu 2007 sme ukončili plavbou do Grécka . Opäť Korfu a opäť Tremiti.

Boli sme štyria, Števo, Jožko, nováčik Marcel a ja. Niekde na úrovni Brindisi sa nám podaril do toho času kapitálny úlovok. Skúsenosť vraví, že tuniak zaberie pri východe, alebo západe slnka. Tentokrát to bolo pri západe a stálo to za to.

Po takomto nákupe sa je mäso z tuniaka päť dní. Niet sa čo diviť, že potom dlho niet chuti loviť v mori. Samozrejme, že vstupom do Gréckych vôd sme nevynechalo Erikousu, môj prvý ostrov, na ktorý som priplával ešte v roku 2004. Vždy keď prídem na tento ostrov, cítim pocit z prvého zakotvenia tu. Akoby som priplával do raja. Naposledy v lete 2018. Ja sa tam vrátim.

Po príchode a zakotvení sme si všimli, že ľavá kosatka podozrivo visí iba na jej výťahu. Ihneď som vyrazil som na sťažeň a čo som tam videl, ma nijako nepotešilo.

Pri termináli máme roztrhnutý predný steh, oceľové lano. No, na Korfu v marine nás čaká práca. Kým sme ale prespali na Erikouse, snažil som sa na problém nemyslieť a užiť si ostrov.

Poseidon, Grécky boh mora…

Moja posádka…

Po uviazaní sa v marine Gouvia a prihlásení sa sme okamžite začali pravovať.

Keby som mal vpredu iba jedno oceľové lano, Musel by som ho zohnať, poriadne premerať a nechať na koncoch pripevniť terminály, ktoré sa uchytili o sťažeň, alebo o určený bod na lodi. Teraz už viem, že na Korfu by zo nebol žiaden problém, ale vtedy som mal z toho smutnú hlavu. Riešenie mi ponúkol Mišo Navrátil. Požime iba jedno oceľové lano, ako každá normálna plachetnica. To znamená demontovať roztrhnutý oceľový steh a váhadlo.

Vyšiel som hore na sťažeň, odmontoval a spustil som roztrhnutý steh na palubu.

Potom som pripojil funkčné oceľové lano na sťažeň.

Je to svojské, ale určite účinné riešenie. Chalani ma pri tom museli obsluhovať, teda dávať do vedra, ktoré som si vyťahoval potrebné náradie.

Pišta vycentroval spodok, oceľové lano sme napli a problém bol aspoň dpčasne vyriešený, mohli sme plávať.

Hliníkový profil rollrefu sme rozobrali a aj s plachtou uložili do zadnej kajuty. Samotná práca bola o dosť ťažšia ako jej opis. Trvalo nám to niekoľko hodín. Ešteže som mal pri práci krásny výhľad. (niežeby som si ho zvlášť užíval)

Nasledujúce dva dni sme bicyklovali po ostrove, povaľovali sa pri bazéne, ktorý je v marine a starali sa o mačky na móle.

Pišta s Marcelom odleteli domov a ja s Jožkom sme sa o pár dní neskôr uviazali v Sukošane v Chorvátsku. Bola to celkom športová plavba.

Samozrejme, Tremiti sme nevynechali.

Sezóna 2007 sa skončila. Loď som zazimoval a tešil sa na apríl nasledujúceho roka. Ten mal priniesť dve dôležité rozhodnutia. ale to som ešte netušil.