Spomienky – Civetta, 2008 rozhodnutie II

 Najprv trocha mojej horolezeckej rekapitulácie:   

Po strávení siedmich dní v severozápadnej stene Civetty vo februári 1983 mi bolo jasné, že na niečo podobné sa už asi nezmôžem. Jeden rok sa z takej túry dá ešte žiť, ale potom prídu od okolia očakávania, či jeden výstup bola výnimka alebo zopakovaním podobného výkonu potvrdím, že patrím k najlepším. Začalo mi byť jasné, že je to tá výnimka. Stálo to veľa námahy a priznám sa, aj som mal strach. Kvalitné výstupy, či už vo Vysokých Tatrách alebo v zahraničí, som ešte zvládol, ale vedel som, že je to zotrvačnosť valca, na ktorý prestala pôsobiť tlačná sila. S lezením som definitívne skončil v roku 1990. Vlastne to už vtedy nebolo lezenie, iba také občasné poflakovanie sa na cvičných skalkách. Nech je ako chce, s lezením som nadobro prestal a zaradil som ho do minulosti.

      V roku 2002, keď som už začal s jachtingom, ma Stenly nahovoril, aby sme spolu išli  liezť do Dolomitov.  Po krátkom váhaní som prikývol a po viac ako dekáde som sa opäť zavesil na bratislavský Múrik, aby som zistil, aký som slabý. Nasledovali tri mesiace tvrdého tréningu, ktorý ma ako-tak pripravil na Dolomity. V priebehu ďalších piatich rokov to bola túra na Marmoladu a Toffanu. Zvučné mená talianskych kopcov, ale túra zodpovedala našej priemernej výkonnosti. Cvičné skaly naberali po troche na pravidelnosti. Bola to hlavne radosť z pohybu a vedomie, že neexistujú žiadne očakávania, v čom som videl pozitíva. A potom to prišlo.

Na jeseň v roku 2008 si ma Stenly zavolal nabok. Prišiel s nápadom, aby sme išli skúsiť vyliezť na El Capitana v Yosemitskom údolí v Californii.

Ty si sa nadobro zbláznil! To ma môžeš rovno volať na Mesiac, vravím mu. El Capitan nám bol známy už od roku 1978, keď tam liezol môj brat a Jarýk Stejskal, člen nášho horolezeckého oddielu a horolezecká legenda. Diapozitívy, ktoré sme videli po ich návrate, boli ako z prechádzky po Mesiaci. Strmosť, výška, farby, to všetko dodávalo každej fotke nadpozemský charakter. Bolo mi jasné, že ja tam nikdy liezť nebudem.

Ale zasiate semeno začalo klíčiť. Uvedomil som si, že sami dvaja na to nemáme. Potrebujeme nejakú lezeckú hviezdu, s pomocou ktorej by sme dostali svoje telá cez tisíc metrov vysoký, kolmý žulový monolit El Capitan. Nakoniec sme skončili u Igora Kollera, ktorý na naše prekvapenie ponuku prijal. Rozhodnutie padlo, pokúsime sa vyliezť El Capitan v Yosemitoch, tisíc metrov vysoký, kolmý až previsnutý žulový monolit.

Na jeseň 2008 sa toho okrem niekoľkých predĺžených víkendov veľa už neudialo. Dodnes si pamätám, ako som na Silvestra 2008, ktorý sme strávili na chate u Jarýka Stejskala a Ivetky premýšľal nad tým, aký zaujímavý rok ma čaká. v máji El Capitan a v júni plavba do Karibiku. Takmer som si prial byť o rok starší.