Tak… keď som v auguste 2019 doplával na Civette spolu s Ralfom na palube ku môjmu anglickému priateľovi do ústia rieky Yealm v mestečku Newton Ferrers v krajine, ktorá sa volá Anglicko, neďaleko históriou známeno mesta Plymouth,
netušil som, že ma bude čakať dvojročná pauza. Spočiatku mi jachting nechýbal. Jachtingu, v podobe, ako ho prevádzam ja, ako sa vraví, som mal plné zuby.
Vrátil som sa do starých koľají. Rodina, práca, korčuľovanie, beh, bicykel, či popoliezanie na umelej stene, alebo na bratislavskom múriku mi zaplnili čas. K tomu epidémia, zatvorenie hraníc a počúvanie rôznych somarín, ktoré sa v okolí množili ako huby po daždi. Ovplyvniť som sa nenechal, pozatváranie všetkého možného a riadenie firmy v obmedzených možnostiach tak, aby to celé prežilo mi mozog (dúfam) nezatemnilo.
No…. dalo by sa o tom písať veľa, ale myslím si, že čitateľ reálnu predstavu má. Čas uteká pomerne rýchlo. Po dvoch rokoch absorbovania nových premenných v živote som bohatší o dve dávky vakcíny a piatu a šiestu dávku vnúčaťa.
Lenže…. s pokračujúcim časom mi napätie, vzdialenosti, logistika, oceán a chalani z mojej posádky začali chýbať. A to veľmi. Žil som čiastočne aj z minulosti. Takmer vždy, v aute cestou domov z práce som sa pri náležite “vypeckovanej” hudbe vracal k momentu, keď som stál na móle v marine Bangor pri Belfaste o jednej v noci a neveriacky som pozeral na loď. Mali sme za sebou sedem dní vo víchrici v severnom Atlantiku a ja som si vravel, že tomu, čo sme zažili hádam po čase neuverím ani sám sebe. Alebo pohľad Ralfa, ktorý neveriacky krútil hlavou po tom, čo som osadil náhradný propeler v Manitsoku v Grónsku, keď sme pôvodný stratili a medzi útesmi na plachtách priplávali na drevené mólo.
Samozrejme, tých “žiarivých”, nezabudnuteľných momentov z poslednej plavby bolo oveľa viac, vlastne o tom vyšla kniha. Ale…. už sa mi začala zapínať “vrtuľa”na zadnej časti tela. More mi naozaj chýbalo. Boli samozrejme možnosti pridať sa k partii na požičanú loď do Chorvátska, alebo sa zúčastniť nejakej regaty, ale to nie je moja šálka kávy. Mám radšej kľud, pohodu s chalanmi a možno aj tak trochu rozjímanie. Samozrejme logistika ďalekých plavieb. Alebo aj vybláznenie sa vo vetre. A večer na kotve…. varenie, pečenie chlebíka, debaty, plánovanie a ráno sa zobudiť, zacvičiť si, hodiť sa do vody a plávať. No a kávička. Toto všetko mi chýbalo a vlastne aj chýba.
Záchrana prišla od Luba Šoltisa, ktorý sa rozhodol zmeniť si život a kúpil loď. Celé som to opísal v na tejto stránke v článkoch:
K tomu poslednému článku: Jaro Dutka mi poslal ešte zopár fotiek z Eigeru. Sú také úžasné, že teraz trochu zmením tému a pridám tie fotky sem.
Batohov so sebou tiež nemali málo… no, veď na toľko dní……
Posledne som o tom písal aj toto: Liezol aj s Wondom (Prezývka) Československý pilier a s Maťom Heugerom Švajčiarsku cestu. Tú poslednú mali to za päť dní vylezené, na vrchol chýbali tri ľahké dĺžky. Kvôli romantike sa rozhodli nedoliezť, ale užiť si posledný bivak v stene. No… v noci sa pokazilo počasie a v bivaku chalani stvrdli ďalších päť dní. Nemali vysielačku a mobily nechali dole. Správy o nich neboli, tak tých päť dní boli predmetom pátrania a obáv o ich duše.
Zopár fotiek, ako počasie zmení v stene všetko naokolo:
Odborno-technickú literatúru, ktorá im pomáhala tráviť dlhé chvíle, mali našťastie so sebou….
Jaro má doma cez päťdesiat varičov. Je ich vášnivým zberateľom a nájdu sa u neho kusy staré hádam aj sto rokov, nekecám. Vraví, že už James Cook mal na svojích plavbách varič. O tom ale neskôr, Jaro mi poslal štyri články o varičoch, na tejto stránke určite príde na nich rad.
Späť k téme:
S Lubom Šoltisom sme bol vo dvojici na jeho lodi posledných desať júnových dní. A bola to parádna kombinácia jachtingu a bicykla. Začalo to v Pirovaci, pokračovalo plavbou na ostrov Dugi Otok cez kotvište na ostrove Sit, potom na juh na ostrov Vis a nazad do Pirovacu, kde má Lubova loď Elena základňu.
No a kde sa dalo, bicyklovali sme. Začali sme hneď na Vranskom Jazere, ktoré je kúsok od Pirovacu. Aj keď sa okolo jazera zdá byť po rovine, urobili sme prevýšenie cez štyristo metrov. Lubo s pomocou elektriny, ja stále odolávam a zostávam pri klasike.
V ten deň sme ešte stihli ísť do Splitu pre papiere od lode, Lubo je už oficiálny hrdý vlastník plachetnice. Nasledovné dva dni sme sa plavili do zátoky Veli Rat na Dugom Otoku. Spali sme na kotvišti pri ostrove Sit a neďaleko zátoky Veli Rat.
Strata drona pri poslednom výlete ma neodradila a lietal som opäť. Na prvom kotvišti…
A aj na druhom…
Presunuli sme sa do mariny Veli Rat, vystrojili sa a vyrazili na bike.
Vzal som so sebou drona a na najsevernejšom bode Dugiho Otoku som si opäť zalietal.
Noc sme strávili v maríne. Teplo, dusno, vedľa nás vyspevujú, oproti nám oslavujú. Aký rozdiel v porovnaní s nocou strávenou na kotve, kde jemný vánok prúdi loďou a okolo nás je ticho. A tie rána… Preberiem sa, hygiena, cvičím, zaplávam si a kávička. Sedím na palube, popíjam a kochám sa okolím.
Zo zátoky Veli Rat plávame na juh. Fúka jemný zadobočný vietor a loď napreduje troma uzlami. Nič moc, ale my sa nikam neponáhľame. Vyberám veľký foťák, keď mi pohľad utkvie na kufíku s dronom. A to ma už svrbí na zátylku. Tuším sa v mojej hlave práve spúšťa proces, ktorý asi nebudem vedieť zastaviť. Desať minút nepokojného mrvenia pri kormidle a nakoniec padne rozhodnutie. Idem lietať. Zrejme sa niekomu moje váhanie a obavy zdajú neprimerané, ale obavy cítim. S dronom som ešte z plávajúcej lode neodlietal a ani nepristával. Neviem ako to bude prebiehať, zrejme budem musieť improvizovať. Mám nalietané len čosi cez dve hodiny a posledný dron som utopil neďaleko, niet divu, že sa bojím.
Ale už som sa rozhodol a nechcem cúvnuť. Okrem toho sú ideálne podmienky. Vietor takmer zozadu, v podstate vánok. Dron bude loď doháňať s vetrom v chrbte. Hladina je rovná ako doska. Kedy keď nie teraz? Tak som si to pripravil a vzlietol.
V ľahkej eufórii, že som dokázal nestratiť dron som filmoval o dušu.
Horšie to bolo s návratom na palubu. Ten pekelný stroj dokáže pristávať iba kolmo. Takže aj keď ho dostanem do kokpitu a začnem s ním klesať, kým sa dostane na stôl, loď mu ufujazdí. Po troch pokusoch si začínam uvedomovať, že jeho obmedzená kapacita energie pre mňa znamená obmedzené množstvo času. Môj brat Martin mi vravel, že keď drona chytíš zospodu a prevrátiš ho, sám sa vypne. Tak poďme na to. Dron som dostal k Lubovej ruke a on ho schmatol podľa Martinovho návodu.
Ale… dron sa vzoprel, začal bzučať a “pridal plyn”. V Lubovej ruke zaregistroval prekážku a vzoprel sa celým svojím motorom. Lubo to neudržal a dron si opäť odletel mimo loď. A to mi už začala pípať kontrolka baterky. Koniec umenia, nasleduje tvrdé pristátie. Dostal som dron do kokpitu a rukou mu “zastavil let”. Ešteže to má ochranu propelerov. Dron sa zosypal a havaroval na stôl. Našťastie všetko v poriadku, mám len trochu seknutý prst. Ale dokázal som to!!! Lietal som počas plavby a neprišiel som o mašinu. Aj keď proces návratu lietajúcej kamery ešte budem musieť premyslieť. Vlastne to celé trénujem na svoju loď, na svoju budúcu plavbu. Ako sa vraví “ťažko na cvičišti, ľahko v boji”. Hahaha…. To ľahko v boji už akosi poznám….
Cestou na Vis sme kotvili na juhu ostrova Žut. Prišli sme za šera, detto dvíhali kotvu a odišli.
Takmer šesťdesiat míľ na Vis sme ubehli v maximálnej pohode, pri bočnom vetríku pri pohodlných priemerných piatich uzloch, čo bol ideálny čas na vyváranie a pečenie chlebíka.
Chleba pečiem strašne rád. Tie dve hodiny miešania, kynutia a pečenia sú úžasné. Tvorím čosi hmatateľné a výsledok môžem hneď oceniť.
V meste Vis na ostrove Vis sme nešli na mólo, ale vybrali sme si bójku neďaleko čerpacej stanice.
Nechcelo sa nám spať vedľa iných posádok, možno chtivých nočného života. Lepšie je na vode a v tejto horúčave aj vzdušnejšie. A to aj za cenu komplikovanej prepravy bicyklov na breh v malom gumáku.
Na Vise som bol naposledy v roku 2012. Detalily nádherného tripu na bikoch ale ostali v pamäti.
Dron ma stále pokúšal. Vyskúšal som ho chytiť a otočiť aby sa vypol. Fungovalo to, ale nič jednoduché. Trochu som sa bál o svoje prsty. Chce to tréning, alebo vymyslieť čosi iné.
Už naspäť, na móle v Pirovaci nás oslovil chlapík v slovenčine. Dali sme sa do reči. Jožko žije v USA od roku 1975, kedy tam emigroval za slobodou. Žije na Floride a veľmi sa tešil že vidí slovákov, jachtárov. Veľká, takmer dvadsať metrová motorová loď z ktorej vyšiel patrí jeho priateľovi, tiež zo Slovenska. Je tu na dovolenke so ženou. Večer sme si super pokecali.
Vďaka Lubovi Šoltísovi som po takmer dvoch rokoch pričuchol opäť k jachtingu. Vďaka Lubo!
V Bratislave som sa zdržal jeden deň a už som si to mieril do Rakúska za dcérou. Ako som už písal na začiatku, nedávno som dostal druhú dávku vakcíny a šiestu dávku vnúčaťa. Ešte som Mattiasa nevidel, bol najvyšší čas.
No a tí chalani… Nevidel som ich dva mesiace a ako vyrástli. Jasne že sme aj so ženou, ktorá je teraz viac v Rakúsku, ako doma, vyrazili do kopcov…
Ako inak, bez bicykla to nejde. Z domu je to desať kilometrov na stanicu lanovky v Schladmingu. trip vymyslel Maťo, môj zať.
No a potom zjazd cyklo zjazdovkou. Kopce, skoky a klopené zákruty.
Najprv som si myslel ze to bez pádu nedám. Postupne som si zvykol a menej som tlačil na brzdy. Keď som ale počul nad sebou svišťanie, uhýbal som na bok. Vedľa ma preleteli “mlaďasi” v celohlavových prilbách, s obručou na krku a korytnačím odevom hádam prvou kozmickou rýchlosťou. Po pár kilometroch sme odbočili na vrstevnicu a už to bol normálny trip až domov. Občas sme síce museli prekračovať elektrické ohrady pre dobytok, ale inak Paráda!
Po dvoch nádherných týždňoch som zakotvil v Bratislave s ďalšími vnúčatami.
Dúfam, že nezmrznem doma nadlho. Anglicko čaká a zanedlho tam vyrážam, hádam o dva týždne. Loď čaká už pridlho.
Mám plány. Myslím, že sú viac ako dôstojné. Ale o tom nabudúce.