Opäť ráno, opäť vykurovanie a chystanie sa v polochaose. V lodi je pre troch chlapov úzko, batohy, obliekanie sa, ukladanie vecí pôsobí na mňa, akoby sa kajuta Trintelly zmenšovala a po vyplávaní sa opäť vrátila do pôvodnej veľkosti.

Dnes, 30. marca, plávam ja, Peťo posúva auto. Vonkajšia teplota rovnaká ako dosiaľ, okolo desať stupňov. Ale aspoň neprší. Teda málinko a občas hej, ale to sa takmer neráta. Nastavujem obidva motory podľa všerajšieho Peťovho a Milošovho manuálu a ono to naozaj funguje. Loď ide hladko, nemám pocit, že by sa dva propelery bili o svoje miesto pod hladinou.

Miloš sa presúva na pravý breh, popri ktorom sa tlačíme hore. Pravý breh znamená, že bližšie k brehu to máme po našom ľavoboku. Strana sa považuje za pravú či ľavú v smere prúdu. Lode, či už tie oproti alebo tie, čo nás predbiehajú, nás míňajú po našom pravoboku. A aby tie obrovské „náklaďáky“ vedeli, čo máme za lubom, máme vyvesenú modrú zástavu.

Veľkí kapitáni na Rýne, ako Miloš, a vlastne všade na európskych riekach, to volajú „Placka“. Je to neodmysliteľná časť výbavy na plavbe, ktorá zvyšuje bezpečnosť. Múdrejší o tento poznatok som bol už na jeseň a radšej som si daný vlajkový signál pripravil, aby sme nemuseli improvizovať posunkovou rečou alebo dodatočne vysvetľovať naše úmysly cez vysielačku.

Je čas na raňajky a púšťam sa do praženice. Panvica je relatívne malá a ja som hladný. Nasadil som do akcie dve cibule a osem vajec. Vyzerá to, že opäť som raz trikrát rezal a jedenkrát meral a aj to od buka do buka. Vajcia sa takmer prelievajú cez okraj, ešte šťastie, že nemáme vlny. Teda, kým nás čosi nepredbieha alebo nemíňa.

Kukám do otvoreného šuflíka a vyťahujem zaujímavý doklad.

Usudzujem, že loď bola uložená v hale, kde som ju prvýkrát videl, pätnásť rokov. Paráda, ako si staručký Yanmar, na ktorom ani neviem koľko je natočených hodín, hudie svoje. Klopem na drevo. Všetko ide fajn, napriek zime idúcej z vody okolo nás netrpíme. Sme dobre oblečení a suchí. Stretávame dokonca prvých jarných športovcov.

O pár hodín sme v srdci mesta Düsseldorf, kde som koncom januára, nielen tento rok, bol na výstave lodí.

Dva kilometre pred prístavom som telefonoval, aby nás pritúlili na nejakom móle. Odkazovač ma poslal na stránku, kde som vyplnil tabuľku s rozmermi lode a zaplatil. Následne sa mi pridelilo konkrétne miesto a vedeli sme, kam to máme šuchnúť. Plaziac sa ešte chvíľu proti silnému prúdu vchádzame do prístavu, kde v jeho východnom rohu je marína Düsseldorf. Miloš si pýta cez vysielačku povolenie vstupu a zanedlho sa uväzujeme.

Pravda, trochu som to skomplikoval. Trintella má dlhý kýl a pri cúvaní je poriadne neposlušná. Išiel som dozadu, k pomocnému motoru. Milošovi som povedal, nech drží kormidlo rovno a hlavný motor ide na voľnobeh. Natáčaním pomocného motora som veril v úspešné usadenie lode do kóje. Trochu sa to zvrtlo a naše pristátie vyzeralo, ako keď začiatočníci parkujú v Chorvátsku 15 metrovú plachetnicu v úzkom bazéne za silného vetra. Jeden okamih som mal nohy na móle, ruky na lodi, pričom os môjho tela bola stále viac vodorovnejšia. Môj zmätok, ale nakoniec to všetko dobre dopadlo.

Sme na kilometri 743, vládne spokojnosť.

No a kde inde ísť, keď sme v Düsseldorfe, ktorého staré mesto dôverne poznám?

Na svete je krásne…