Nakoniec to bolo viac ako 600 míľ. Priamou líniou by to sedelo, ale meniace sa vetry z juhu a juhovýchodu spôsobovali odchýlky od kurzu kvôli nastaveniu plachiet so zadným vetrom, ktoré sme dorovnávali motorovaním, keď vietor nestál za veľa. Stiahnuté predpovede vetra vyzerali viac menej rovnako.

Smer veta sa síce líšil, ale sila nebola nijako zvlášť dramatická. A aj keď to bolo z predoboku, CELEBRATE má 19 metrov a, teda nebol žiaden problém.

Dokonca, dva razy sa dostal ku slovu aj genaker

O čosi horšie bola situácia s ľadom. Situácia sa menila zo dňa na deň, ako to vidno zo dňa 20 a 21. Júla.

Rozhodli sme sa vyhnúť ľadovým poliam a naplánovali sme plavbu takto.

Ďalší deň to zas vyzeralo inak.

Nastavili sme kurz priamo do prieplavu „Lancastar Sound“, kde sme plánovali kotviť na ostrove Devon Island.

Dostali sme sa už poriadne vysoko, nad 74 rovnobežku severnej zemepisnej šírky

A 24. Júla 2017 sme zakotvili hlboko na konci fjordu „Cuming Inlet“ na ostrove Devon Island

Spolu to bolo 824 míľ z Grónska. V Grónsku sme z Nuuku do Disco Bay čosi pod 400 míľ.

Plavba v Baffinovej zátoke je oproti iným plavbám rovnakej vzdialenosti bohatšia o štyri nové konštanty. Denné svetlo po 24 hodín, časté hmly, plávajúci ľad a zima. Denné svetlo nie je na škodu, práve naopak. Hmly sú problém a mali sme ich často.

Veľké ľadovce sú síce vidieť na radare, ale tie menšie, to sú huncúti.

A keď k tomu fúka „dvadsiatka“ a vlny majú biele hrebeňe, identifikačná galiba je hneď na tanieri. Síce, keď je viditeľnosť pri hmle pol míle, ľad sa dá včas rozoznať. Komplikácia vznikne keď sa nejakej skupine ľadových nezbedníkov vyhneme a z hmly sa vynorí čosi ďalšie, prípadne ľadovec. Ono sa to nezdá, ale kus ľadu trčiaci 10 centimetrov nad hladinu a priemere 1 meter má jednu tonu. A do toho naraziť šiestimi uzlami s 33 tonovou loďou, ktorá navyše je laminátová a nie železná, nie je to, čo chceme . Nevraviac, keby sa dostal kus ľadu do propeleru. Ale aby som nestrašil, takú situáciu sme nemali. Keď bola hustá hmla, buď sme znížili otáčky motora, alebo zrefovali plachty, aby sme spomalili loď. Zima teoreticky nie je veľká, pod nulu vonku nejde.

Na fotke sú teploty uvedené v stupňoch Farenheita, hrubý prepočet na Celzius povie, že v kabíne máme 13 stupňov, v kokpite 9 a mimo lode 3 stupne. Dá sa to teda zniesť. Ja mám na sebe stále minimálne dve vrstvy oblečenia v kabíne, vonku naviac teplú bundu, čiapku a na krku buff. Rukavice sa k slovu zatiaľ nedostali.

Pomaly sa dostávam do každodenného rytmu. Deň sa pre mňa začína o ôsmej ráno, keď sa spustí odsolovač, ktorý je hneď za mojou a Ralfovou hlavou. Hučí mohutne a Charlie ho zapína každé ráno. K tomu sa ešte vrátim. Cvičím, potom pravá americká káva. Raňajky spočívaju z ovsákov s vodou a sušeným mliekom. Na všetkom je napísané nula tuku a cholesterolu. Raz darmo, žije sa tu zdravo. Len sa divím, keď večer, kedy sa neplavíme, a pozerá sa film na veľkej obrazovke zavesenej na stene v salóne, padne nejaký ten sáčok burákov, alebo popcornu. Ale späť k dennému režimu. O 10.00 nastupujeme s Ralfom do služby. Byť v službe znamená robiť s plachtami všetko, čo vyžaduje situácia, zapnúť motor a stiahnúť plachty ak fúka slabo, pripadne naopak, ak začne fúkať. Charliemu to samozrejme nedá a vždy keď je nejaká zmena, vybehne do svojho riadiaceho centra so štyrmi obrazovkami skontrolovať situáciu. S Ralfom sledujeme kurz a štyri hodiny hľadáme navigačnú prekážku pred nami. K tomu káva, zopár stránok z kníh, čo som si doniesol, a o 14.00 končíme. Naša služba je prerušená podávaním obedu niekým, kto má práve službu. Zvyčajne je to nejaká sáčková polievka,

alebo vysoko trvanlivý chlieb so salámou a syrom. Počas mojej služby upečiem čerstvý teplučký chleba. Robí mi to radosť a to chutí každému.

Po skončení služby o 14.00 zvyčajne zaľahnem do môjho kamrlíku, dám si slúchatka na uši a pri hudbe si pospím hodinku. Potom čítam, pripravujem si texty na stránku a triedim fotky až do nástupu do ďalšej služby o 22.00 Doba voľna je narušená iba večerou o 18.00 hodín. Keď som sem išiel, mal som obavy, že moje pozeranie filmov a seriálov v PC bude pre ostatných divné. Ale všetci sme tu filmoví maniaci, vymieňame si medzi sebou rôzne hollywoodske produkty, od Ralfa mám zas čosi v nemčine. Keby som tvrdil, že to robím iba pre anglicko-nemecký audio – tréning, klamal by som. Teším sa na chvíľu, keď zaľahnem s počítačom a ponorím sa do iného, pre mňa v danom momente virtuálneho sveta. Pred ďalšou službou si ešte hodinku zdriemnem a o 22.00 nastupujeme s Ralfom nanovo.

Keď o druhej ráno služba končí, som už celkom slušne vychladený. Prezliekam sa do pyžama a zapínam sa v spacáku. Teplo spacieho vaku mi samovoľne vyvoláva úsmev na tvári. Ako málo stačí niekedy ku šťastiu… teplý spacák.

Cesta ubieha vo zvolenom režime rýchlo. Čím viac sa blížime k brehu, tým viac vykúka spoza hmly slniečko. Máme dokonca aj modrú oblohu.

Počas mojej služby som sa snažil urobiť mužstvu palacinky. Čo by doma vôbec nebol problém, tu sa blížim pri príprave k hororovej situácii. Do misky som nasypal múku, trochu cukru, rozbil dve vajcia, zalial mliekom a miešal. Keď mala hmota podľa môjho úsudku správnu chuť a hustotu, začal som s finalizáciou. Ale… Panvica čo tu majú má trochu vyvrátené dno nahor a tak sa mi ten maglajz pripaľoval a v snahe obrátiť to, sa mi to celé rozpadalo. V kokpite čaká 5 ľudí s taniermi a vidličkami a debata tam už v napätom očakávaní viazne. Ja mám už pomaly plné brucho z nepodarkov, ku ktorým som nahádzal zopár lyžíc lekváru, ale stále nič, čo by sa dalo posunúť ďalej. Nakoniec zabralo pridanie múky do polotekutej hmoty a podarilo sa mi z tejto blamáže vykorčulovať celkom slušnými rolkami naplnených lekvárom.

Pýtam sa Ralfa, prečo Charlie púšťa každý deň odsolovač. Nádrže na vodu majú objem 600 litrov a sú takmer plné. Na Civette štyria chlapi s 500 litrami vody vydržali bez odsolovača takmer tri týždne a to veľmi nešetrili. Odpoveď ma zaskočí. Spotreba vody je vysoká, splachuje sa ňou aj v záchodoch. Aha… Američania… predsa si nebudú záchodové potrubie zanášať slanou vodou.

S Ralfom debatujeme na rôzne témy. On mi rozpráva o svojich plavbách, ja jemu zas o tých svojich a o lezení. Inokedy zas len tak klábosíme. Loď ide práve cez deväť uzlov. Rýchlosť vôbec necítiť. Ralf sa pýta, koľko ide tá moja. Odpovedám že šesť je pre mňa ideálnych. To mám najradšej, kľud a pohoda. Iste, dalo by sa ísť aj cez osem. Veď aj traboš, čo si mal (Ralf je z bývalej NDR) vedel ísť 120. Ale inak je cítiť 120 km/hod vo Volve a inak v Trabante. V trabante je jedno, či ideš pätnásť, alebo stodvadsať, odpovedá Ralf.

Pomaly sa blížime k brehu, naznačujú to opätovne plávajúce ľadovce.

Kompas si robí čo chce. Kým ten lodný ukazuje kurz 310 stupňov, kompas autopilota je premenlivý, v tomto momente 236, skutočný kurz nad dnom je 261 stupňov.

Navigovať nastaveným kurzom autopilota sa nedá, blízkosť magnetického pólu si s ním a s loďou robí čo chce. Charlie to rieši nastavením prístroja na sledovanie kurzu na zvolený bod-Waypiont. Takto sme to celé prekabátili.

24. júla 2017 ráno už vidíme arktický breh Kanady.

Po obede míňame ľadovec na pobreží ostrova Devon Island

A vchádzame do hlbokej zátoky Cuming Inlet s úmyslom zakotviť úplne na konci.

Keďže služby vyšla na mňa s Ralfom, som za kormidlom, míňajúc ďalší ľadovec po ľavoboku.

Vyhýbajúc sa ľadovým kryhám,

a driftujúcemu uvítacemu výboru,

po dvoch prekotveniach, kedy nás vietor z rôzneho smeru tlačil na skaly sme zakotvili.

Okolo nás je divočina a na brehu sme ďalekohľadom spozorovali zopár mrožov. Hádam sa k nim dostaneme bližšie, aby sme si urobili „svojku“.

Keďze som v to ráno s hrôzou zistil že si obliekam posledné čisté gaťky, nelenil som a ihneď som sa pustil do prania. Pranie bolo v pohode, ale proces sušenia je pomalší. Najprv som to skúsil na zábradlí,

ale keď to začalo zamŕzať, presunul som to do kokpitu. Schlo to takmer tri dni. Nastal aj problém s prihlásením sa do krajiny. Obidva prístavy, kde sa dá v tejto oblasti oficiálne vstúpiť na územie Kanady sú Pond Inlet a Resolute. Oba sú ešte stále zamrznuté a teda pre nás neprístupné. Charlie to teda riešil satelitným telefónom.

Po počiatočných nedorozumeniach, kedy mu úradníčka povedala, že do krajiny sa môže vstúpiť iba cez oficiálne vstupné prístavy, a odporučila mu tak urobiť, alebo odplávať preč, sa mu to podarilo. Trištvrte hodiny Charlie diktoval údaje z pasov nás všetkých, ako aj popis, výrobné číslo a číslo certifikátu dvojhlavňovky, čo tu máme. Všetko v poriadku, sme oficiálne na území Kanady. A nielen to. Sme v oblasti tak bohatej na históriu, až sa mi z toho motá hlava.