Keď som sa 3. júla v Stavangeri priznal Erlingovi Kleibergovi, že som nasadol na dno a museli ma vyťahovať, Erling sa vôbec nezačudoval. Iba poznamenal, že existujú dva druhy jachtárov:

• Takí, čo ešte nenarazili na dno
• Takí, čo narazili na dno

Pri tom jachtingu, ktorý robíme, je to iba otázka času, kedy sa to stane, povedal. Či skôr, či neskôr, stane sa to určite. Dôležité je, ako to rozchodíme. Erling mi hneď povedal príbeh, ako nasadol naposledy on a ako ho vyťahovali.

Pravda. Ja som to rozchodil, tentokrát. Vyvstáva totiž otázka, či sa jachtári nedelia na tri druhy:

• Takí, čo ešte nenarazili na dno
• Takí, čo narazili na dno
• Takí, čo nenarazili na dno druhýkrát

No… Ono by sa tie druhy jachtárov vlastne mohli rozširovať aj na viac druhov. Ale radšej nie. S kontaktným preskúmavaním morského dna som hádam skončil. Ale poďme od začiatku.

V sobotu, 1. júla 2023 sme štyria, v zložení Môj brat Jano so ženou Rencuškou, moja žena Violka a ja nasadli v Devíne do transportéru a vydali sa na 1800 kilometrov dlhú cestu do Stavangeru, kde čakala Civetta.  Sedenie, šoférovanie, klábosenie a konzumovanie na pumpách, varenia kávičky po ceste,

obdivovania ozajstných veteránov z nemeckej Demokratickej Republiky, ktoré sme občas predbiehali,

prespatia v Dánsku pri trajekte, ktorý nás preplavil do Nórskeho Kristiansandu, cesta celkom dobre ubehla. V nedeľu, 2 júla večer sme boli na lodi, kde odpočívala v tej istej polohe, na tom istom móle, ako ju pred vyše mesiacom sfotil Lukáš Bezila.

V pondelok pršalo, no my sme deň využili v Maritime múzeu a v Múzeu ropy. Obe výstavy som už popísal v minulých vstupoch, nebudem sa teda opakovať. Večer prišiel k lodi Erling. V miestnej kaviarni sme dali už spomínaný dialóg a pralinkami som sa mu odvďačil za podporu, ktorú sme u neho mali v Nórsku. Erling zamieril naštartovať motor svojej plachetničky z roku 1898 a ja som zamieril k lodi.

V utorok ráno sme nad mapou a sladkosťami vymysleli akčný plán pobytu.

Už nepršalo, tak sme vyrazili na Pulpitrock, v Nórsku zvaný Preikestolen, kde som s Lukášom vystúpil.

Stredu sme začali krátky bicyklom po okolí.

Z jedného z mostov sa dá obdivovať plachetnica, ktorá určite zažila 19. storočie.

Okolo obeda sme sa presunuli do Mariny Nedstrand, ktorú som už poznal S Lukášom a Peťom.

Mohol som hľadať aj iné miesta, ale mne pripadalo v poriadku ukázať mojej posádke to čo som už videl a čo sa mi tak veľmi páčilo. Teda posádke… Jano s Rencou sa presúvali autom a ja s Violkou po vode.

Pokúšal som sa opraviť, vlastne vymeniť baterky v diaľkovom ovládači autopilota Raymarine. To by ešte išlo. Ale analógové ovládanie nepracuje s digitálnou navigáciou Raymarine Axiom Pro. Bude treba objednať nový „remote control“…

V Nedstrande bol náš cieľ Vyhliadka vzdialená bicyklom 3 kilometre a následným strmým, peším stúpaním do nadmorskej výšky 340 metrov. Navnadil ma Lukáš, ktorý tam bol, kým ja som vtedy vášnivo zbieral kilometre na bicykli. Vyhliadku som pracovne nazval „Tomašák“, pre jej podobnosť s Tomašovským výhľadom.

V ten deň sme s Janom stihli dať prekrásny bicykel v lese a na prázdnej asfaltke, popri farmách a Violka sa nemohla pozerať na moje odležané prádlo, nakoľko v maríne bola práčka…

V piatok a sobotu, 6, 7. júla, to bol opäť presun s prespatím v Buavágu. To je tam, kde som nabúral. Tentokrát to bolo bez chyby…. Popri ropnej plošine, ktorá je väčšia ako výletná loď pre tritisíc ľudí, sme neskôr míňali sme ťahač so zásobníkmi na neviem na čo, a chytili aj makrelu na pekáč.

Pristáli sme opäť v Heljestadte, neďaleko Letiska Bergen, kde som naposledy čakal na Šaňa.

V nedeľu, 9 júla bolo prekrásne počasie. S Janom sme išli liezť na skaly, kde som bol so Šaňom. Množstvo prítomých skalolezcov mi pripomínalo lezenie na umelej stene vo Vertigu, či na K2 cez víkend, keď je vonku zima a prší.

Príjemne sme si ale pokecali so španielom Carlosom. Žije v Nórsku od roku 2014. Robí horského vodcu a na skale mal klienta Johna zo USA, Seattle. Ponúkal nám služby, ktoré by možno bolo dobré v budúcnosti využiť. Mladá krv a vyzná sa v okolí. Trochu ostal zarazený, keď sa spýtal, čo všetko sme liezli. O Janovi je čo vyprávať a seba som vo chvále tiež nešetril. Zarazený ostal ešte viac, keď sa spýtal koľko máme rokov…

Dnes, 11. júla, kedy píšem tieto riadky, som na lodi osamel. Moja posádka sedí v aute na trojdovej ceste domov. Hneď po ich odchode som sa bol prebehnúť na bicykli, kým sa nerozprší, potom som vymenil palivové filtre v motore.

Keď som odchádzal v 2018 z Grécka, zastrájal som sa, že sa tam vrátim, že tam chcem prežiť svoj jachtársky dôchodok. Neviem… Nórsko je tak prekrásne, drsné a úžasné, že si tu viem predstaviť aj prezimovať. Striedať kotvištia s mólami s elektrikou, trochu plávať cez polárnu noc vo vodách, ktoré vďaka Golfskému prúdu nezamŕzaju a pozorovať polárnu žiaru, ktorú som mal možnosť vidieť na Aljaške, po preplávaní Severozápadného prieplavu. Nech je ako chce, jachting je úžasný v plnení a nabiehaní nových výziev. Vďaka za to.

Pozajtra, 13. júla priletí Lubo Šoltís. Plánjeme plávať na Shetlandy, či Orkneje, ako pustí vietor. Odtiaľ do Škótska…