11. april 2015 – Chvila, ktorej som sa nevedel dockat, ocakavanie toho pocitu ked si mozem povedat “a je to”, prisla. Sedim na palube a rozmyslam, ako si mam vnutorne uzit tuto silne emotivnu chvilku. Bude to ako po prelezeni niecoho, pred cim som mal velky respekt a na vrchole mi este nedoslo ze to je za mnou? Bude moja hlava cista este niekolko tyzdnov, mesiacov, rokov, kedy sa mi stale budu vynarat spomienky?

To ukaze buducnost a ja sa na nu tesim. Teraz si uzivam vnutorny mier a vyrovnanost. Aj ked moja plavba neskoncila, musim dojst do Gibraltaru a Severny Atlantik moze dat zabrat (Jozko Varsanyi, Gabo Szarka a Laco Bockor vedia…).

Cesta okolo sveta je ale hotova a je cas hodnotit. Pomohol som si svojou Uvahou v clanku 22, ktoru som napisal na Tahiti. Teraz som si ju sem skopiroval a tak bez obav ze nieco zabudnem kazdy odsek prejdem a upravim podla skutocnosti.

Od vyplavania z Talianskeho San Giordia di Nogaro, na severe Jadranu 1. Oktobra 2013 som s meniacou posadkou, ktoru este vymenujem, na Civette 2 preplaval Stredozemnym morom na Gibraltar, Atlanticky Ocean, Karibske More, Panamsky Kanal, Tichy Ocean, Torresova Uzina, Indicky Ocean, Mys Dobrej Nadeje, Juzny Atlantik az do Karibiku. Z Talianska sem lod naplavala 30800 mil, okolo sveta 25200 mil. Dvakrat sme presli nulty a jedenkrat 180. poludnik. Dva razy to bol rovnik, na juznu pologulu a po 13.tich mesiacoch na severnu.

Videli sme Gibraltar, Kanarske ostrovy, Karibik. Zasli sme nad logistikou Panamskeho Kanala a nad uradnickou korupciou a sucasne nadhernou prirodou Galapagov. Francuzka Polynezia od Markezov, cez atoly Tuamotu, Tahiti, Raiatea a Bora Bora. Nadherny a divoky Suvarov, privetiva Tonga, Fidzi a tak malo civilizovany ostrov Tana na so svojou sopkou chrliacou lavu, na Vanuatu, ktore tak nestastne zasiahol a znicil nedavny hurikan. Australia so svojou nedotknutou uzasnou koralovou barierou a neodmyslitelnymi svedkami praveku, krokodilmi. Bali na Indonezii, atol Kokosoveho Ostrova, preludneny Mauricius a europsky Reunion. Mys Dobrej nadeje v Juznej Afrike, Napoleonov posledny pribytok na Svatej Helene a Braziliu plnu protichodnych pocitov, kym sme neprisli “domov”, do Karibiku.

Ako sa spravala a sluzila lod a ako som vlastne bol pripraveny? Napriek tomu, ze som sa snazil predvidat problemy, mal som niekedy pocit, ze po tejto plavbe bude Civetta 2 pripravena na plavbu okolo sveta. Tak podme rekapitulovat.

TRUP – Civetta 2 je 4 rocna lod, ale trup bol vyhotoveny vo forme starej 40 rokov. K tomuto rozhodnutiu som dospel po precitani knihy “Oceansky Jachting” mojho jachtarskeho “guru” Bobyho Schenka,

ako by mala vyzerat oceanska plachetnica. Aj ked je lod vzadu uzka a neposkytuje tolko pohodlia, co dnes bezne davaju moderne plachetnice, mne sa ta moja vidi stabilna. Kedze predok nejde od kosa kolmo dole za ucelom predlzenia vodorysky a tym zvysenej medznej rychlosti, ale v sikmom uhle, plavba proti vetru, ci predobocaku je “ticha” a hlavne proti vlnam to netrieska ked vlna nadvihne trup a ten “spadne” na hladinu. Vnutorne rozlozenie kajut dava dostatok priestoru na zivot a aj na vlacenie vsetkeho toho nechceneho nutneho balastu. Ja som spokojny.

KORMIDLO – “Kormidelny system s kolesom mam od firmy Lewmar,

prenos sily je cez tyce a gulove capy. Ako predne kolesa na aute.” Toto je citat z mojej uvahy. Ked som system vyberal, chcel som cistu mechaniku. Nie hydrauliku, nie retazovy system, ani prenos otacaveho pohybu lanom na os kormidla. Netusil som zlozitost systemu kde vznikajuce sily posobia destruktivne na loziska a je iba otazkou casu, kedy to povoli. Iste, moze to vydrzat vecne ak lod sluzi viac ako Karavan so staznom, nez plavidlo. Mne sa podarilo za tie styri roky na Civette 2 naplavat 44 tisic mil. Kormidelny system Whitlock Cobra Lewmar vydrzal 38 tisic a loziska som nechal vymenit v Kapskom Meste.

Tak teraz to chvilu hadam vydrzi. Tazko povedat, ci by iny system bol bezchybny, ale spokojny nie som. Mal som dat pri stavbe na radu Petra Forthmana, konstruktera Windpilotu. Citujem:

. “Nedavaj tam kormidelny system a stlpik. Daj tam pinu a nic sa ti nepokazi. Budes mat v kokpite viac miesta, pina sa lepsie kormidluje rucne ako koleso, ktore ti mozno da pocit praveho kapitana ale aj kopec starosti. Windpilot pracuje lepsie a pristroje pri vychode do kokpitu su lepie chranene pred vodou. A nic nie je vodotesne vecne. Elektricky autopilot by mohol byt tak ako je teraz, ovladajuci priamo os kormidla cez dalsie rameno.”

Mal pravdu. Uvazujem celkom vazne, ze po navrate odstranim kormidelny stlpik a koleso a namontujem pinu. Naklady urcite vyvazi klud pri plavbe. A ze som ho kvoli tomuto problemu casto nemal.

Elektricky autopilot Lewmar sa mi trikrat pokazil ale vzdy to bol ten isty problem. Vcelku je spolahlivy a uz mam nahradne suciastky, v pripade recidivy. Ale zerie vela amperov a tie treba vyrobit. Snazim sa pouzivat Windpilot, aby som setril ten elektricky tak casto, ako je len mozne.

A sme pri veternom kormidle “Windpilot”- Fantazia.

Spolahlivy, pracovity mechanicky system, tlak vetra na veterny list otaca kormidielko vo vode a prud vody hybe ramenom tahajuce snurky ovladajuce kormidlo. Pravda, bola urcita nepresnost sposobena dlhymi lankami na os kormidelneho kolesa. Napad v Kapskom Meste pri oprave ovladat kormidlo cez pinu osadenu priamo na teleso komidla, skratenie lan, vacsia presnost a vynechanie kormidelneho systemu z prace ( hybe sa pasivne) bol jeden z tych mala genialnych (Navrhol to Jack).

Na zamyslenie sa. Veterny pilot som kupil v roku 2009 na jar pred prvym vyplavanim na Atlantik este 35.kou Civettou. Odvtedy mi stale asistuje, menil som iba kladky a lanka.

Chvalabohu, nudzove kormidlo som nepotreboval (zatial), ale je pevnou sucastou vybavy lode.
LANOVIE PEVNE – Opat citat z Uvahy: “Stazen je ukotveny prednym stehom a malym prednym stehom. Dvoma zadnymi stehmi, bocnymi velkymi a podsalingovymi ocelovymi lanami a dvoma predobocnymi a styrmi zadobocnymi podsalingovymi ocelovymi lanami. Mozno sa to zda vela, ale mne je to akurat. V lodi mam z kazdej dlzky a priemeru pripraveny nahradny steh presne namerany s terminalmi plus samostatne ocelove lana ku ktorym mame „Norseman“ terminaly vsetkych druhov aby sme vedeli cokolvek dlhe a daneho priemeru vyrobit. Norseman terminal sme pouzili aj na HIVA OA, kde sme skracovali predny steh”

Ukotvenie stazna mi davalo klud na dusi. A ked k tomu priratam pravidelne vylety hore, pohoda. Vybava na opravu bola na mieste. Bol som prekvapeny, ze ja jediny z flotily som bol takto vybaveny.

 

LANOVIE VOLNE – Lana v poriadku, menili sme refovacie lano kosatky a burkovej plachty. Mal by som vymenit aj vytah hlavnej plachty, ale to az v Gibraltare, alebo v Taliansku. System ovladania plachiet je dobry, Ked su v pouziti oba pne, lana na ich ukotvenie sposobuju taky maly chaos v kokpite, ale ja sa v nom vyznam.

PLACHTY – Opat co som napisal:

“Zakladne vybavenie, teda Velka Genna a Hlavna plachta, samostatny rollref s burkovou kosatkou a cela ta ista nahradna sada. K tomu Parasailor, 140 m2. Lahuodka je Genaker z CIVETTA1, 107 m2, ktory som si nechal ako cosi nudzove a mame to vyvesene najcastejsie. Je to cosi medzi Parasailorom a Gennou 55 m2. Vieme ju pruzne vytiahnut s stiahnut. Krasne taha a nebucha vo vlnach ked sa stisi vietor. A nenaklana velmi ked sa rozfuka. Je to flexibilne”.

Plachty skvele, pravidelne kontrolovane. Kosatka je hore od Kanarskych ostrovoch a hlavna sluzi od Malorky. Okrem klasickej kombinacie plachiet pozicia kosatky a burkovej do “Motylika” na pnoch

bola casto vyuzivana a poskytovala bezstarostne pohodlie. Ked vetra bolo menej, nastupil Genaker

alebo parasailor

Pravda na Tonge sa Genaker roztrhal. Bolo to ale opotrebovanim. Dal som si usit presne to iste vo Viktory Sails, Slovinsko, iba z pevnejsieho materialu. Logisticky mi to cele zabezpecil a do Darwinu v Australii poslal Miso Navratil.

KOTVA –DELTA kotva 20 kg s 50 m dlhou nerezovou retazou desinou, nadviazanou 30 metrovym kotevnym lanom. Aj ked mam dalsiu Deltu a Rocnu nahradnu, k tomu 20 m pozink retaze so 40 m kotevnym lanom, nebolo to potrebne. Nahradnu kotvu treba mat, dve lode z flotily o kotvy prisli. Ci treba mat dve, je na zamyslenie. Boby Schenk pise, ze urcite. Ja by som nabuduce vzal iba jednu 20 kg plus 15 kg Bruce kotvou, ktoru pouzivam na kotvenie zozadu (A mozno obe).

Ovladanie kotvy som opravoval v Karibiku a Marco menil cele vedenie, ktore zhnilo v Australii. Okrem ovladania slapkami sme pridali aj rucny ovladac, tak mame rezervu.

Ochrana pred klimou –

Neustale chraneni pred vetrom, dazdom, vlnami a slnkom.A prevzdusnene. Aj ked prekrytie trocha obmedzovalo vo vystupovani z kokpitu a treba sa vyklanat aby sme videli na hlavnu plachtu, na lodi je vzdy cosi za nieco. Pri dlhych plavbach sa plachty tak casto nenastavuju takze…Celne a bocne skla nad vysupom z kokpitu spolu s bimini naozaj za to stali. Pravda, sol si vyziadala svoje, Zipsy sa zasolili, trhali a museli sme sit, kym sme nenechali v Kapskom Meste nasit nove zipsy.

Niektore detaily mohli byt pri zhotovene inak, ale komplikovanost bimini s celym prekrytim kokpitu to ospravedlnuje. Dodavatel Avaryachtu odviedol vynikajucu pracu.

MOTOR –Celkom sme natocili okolo 1800 motohodin. Pravidelna udrzba, po natocenych predpisanych motohodinach sme menili motorovy a prevodovy olej, olejove a palivove filtre, doplnali vodu, vymenili impeller vo vodom cerpadle, klinovy remen. Mali sme problem s palivom pri Afrike a cistili sme palivovu nadrz. To sa zopakovalo aj po Svatej Helene. Denne sledujem Racor filter a palivo je ciste.

Samozrejme, rovnako sa staram aj o generator.

ELEKTRINA – Kombinacia veterneho generator s fantastickymi solarmi (foto vyssie) sa pri obcasnom spusteni generator ukazala dostatocna. Vodnu elektraren sme nepouzivali vobec, ale ako rezerva to bolo dobre. Generator pracoval pocas celkom cca 400 hodin, co v priemere je tristvrte hodinu denne.pocas jeden a pol roku. Nijako vyrazne sme nesetrili.

VARENIE patrilo k najoblubenejsim cinnostiam. Rozsirilo moje limity, a bavilo ma to. Od pecenia az po navarenie vsakovakych dobrot. Spageti bolonske, alio olio, carbonara.pizza, segedinsky a slovensky gulas, svieckova s knedlami, rezne, steaky, rezne z tuniaka, alebo pecene v trube, prilohy ryza zemiaky, cestoviny. Rizoto, a jedla v plechu v trube…A tie polievky, ach jaj… zeleninova, kuracia, fazulova, kapustova, hrachova, Neodmyslitelne vajcia. Naucil som sa pouzivat muku pri vareni. Chleba – radost zit. Aky je to skvely pocit, chrumkat horucu korku v strede oceana. Radsej nespomeniem kolace a palacinky…

Z plynom nebol problem, akurat v Australii som musel kupit ine plynove bomby. Mam ich doteraz, su aj plne este od Mauricia.

Varic potrebuje opravu cidla na trube na pecenie, Vymysleli sme domyselny sposob ako mat stlaceny ovladac plynu s drevenym kolikom a odstiepenym kusom dreva. Nevraviac o prerezani 5 mm zavesov varica neustalym hupanim sa. To sa hadam neda ani uverit, iba zazit. Opravili sme aj to, vyvrtanim otvoru v mieste zavesu a osadenim skrutiek. Odvtedy varic aretujeme vzdy ked sa nepouziva.

Voda – Dve 250 l nadrze bolo takmer vzdy dostatok a ked nie, odsolovacie zariadenie sluzilo dobre aj vdaka starostlivej udrzbe a konzervacii po kazdom pouziti. Na rozdiel od druhych lodi, kde odsolovace mali kapacitu 25 ltrov za hodinu a viac, nas robi iba 5 litrov, mam ho este z Civetty. Ale stacilo to. Od oka ratajuc, mohli sme vyrobit okolo 2000 litrov vody. V Pacifiku, kde sme najdlhsie boli odrezani od zdroja vody, sme si pomahali odoberanim dazdovej vody. Pamatam si, ze raz ked lialo cely den, vyliali sme hadam aj 30 vedier.

NARADIE – Citat: “Je toho vela a vzdy cosi chyba. Skrutky, matice roznych velkosti a druhov, nity, polozky, sekle, dotahovaky, pasky, SK pasky, objimky, upinaky….. atd. Zverak, letovacka, karbobruska, vrtacka, nitovacie klieste. Samostana kajuta s tym vsetkym. Vola sa cierna diera. Mam zoznam ulozenia veci na lodi, lebo bez toho by sa nedalo. Na pracu pod vodou mam „Diver“. Je to kompresor na 12 V aj s bateriami, ktory tlaci vzduch cez 10 m dlhu hadicu na ktorej konci je dychaci aparat. Je to vyborne na pracu pod vodou, ked potrebujete cistit trup od morskych priser, menit zinkove anody a este vselico”

Vzdy sme si vystacili. Casom sa zasoba skrutiek, podloziek a matiek obnovila a zvacsila. Je treba ale dodat, ze takmer vsetko sa zislo.

V samostatnych kapitolach 24 a 26 som sa venoval navigacii a komunikacii. Nic nove pod slnkom, elektronicke mapy boli na moje prekvapenie aj v Pacfiku presne, co sa najma ukazalo pri vstupe do atolov Tuamotu, alebo Suwarow. Presnost na aku sme zvyknuti v Chorvatsku. Pravda, nespolahol som sa iba na to a vzdy pred vstupom niekam bez vynimky som mal otvorenu aj papierovu mapu. Nesposobil to podla mna iba zvyk, ale aj respect pred neznamym a strach z nevratneho procesu. V Indickom Oceane s Marcom a v Juznom Atlantiku so Stenlym a Ferom sme si precvicili astronavigaciu a boli sme presni tak do 10 mil.

Aj komunikacia prebehla podla ocakavania, prekvapila ma kvalita spojenia SSB radia. Naozaj na niekolko stoviek mil sa dokazem dohovorit. S predpovedou pocasia cez SSB, prijatim gribu cez mail to bolo uz horsie, ale Immarsat nesklamal nikdy. Vzdy som mal presnu predpoved, aj ked nie vzdy potesila.

CIVETTA 2 po rekapitulacii – Pamatam si, ked este v obdobi socializmu som si domov “zo Zapadu” doniesol HIFI vezu. Boli taki, co mi ju chvalili a aj taki co mi vraveli, ze som mohol za tie peniaze mat lepsie. Mali pravdu aj ti aj ti. Ja som radsej nad tym nerozmyslal a uzival som si hudbu, ktora mi umoznila snivat.

Ked tuto metaforu prelozim do jachtarskeho jazyka, mam lod, ktora ktora mi umoznila snivat a myslim si ze zo vsetkych lodi s ktorymi sme plavali okolo sveta sa na nej veci kazili najmenej.

Chalani z AVARYACHTU odviedli naozaj skvelu robotu. A nielen to. Miso Navratil mi bol vzdy po ruke s radou a obstaranim suciastok, ktore sa ku mne dostali bud postou, alebo cez niekoho kto za mnou prisiel. A za to dakujem.

Raz som dostal otazku, ako sa dlhodobo zije v stiesnenych priestoroch. Stiesnenost je relativna, ked viem, kde co mam, a zvyknem si, mam dokonca tolko priestoru ako v rodinnom dome. Neverite?

Dom

Obyvacka s kuchynou s vyhladom na more

Spalna vpredu

Zadna spalna

Bocna hostovska spalna

Toaleta

Sprcha

Cierna diera – sklad

Terasa s markizou

Predzahradka a plaz so stromom plachtorodkou

Detsky bazen

Bazen

Bazen s vlnami

Ferari pred barakom

Je aj horsie byvanie

Stiesnene necitil. Nemal som ani cas. Robil som vsetko, aby som sa nenudil. Okrem behania a bicyklovania vzdy, ked to slo, to bolo varenie a studium. Precital som vyse 30 knih, v anglictine, nemcine a taliancine. Zdokonalil v konverzacii vo vsetkych troch jazykoch, v taliancine v pohode komunikujem a konecne rorumiem suslavym americanom. Ked k tomu priratam vsetky cinnosti spojene s plavbou, ci uz na mori, alebo pri brehu, casu bolo tak akurat.

Pocas plavby sa na lodi prestriedala celkom slusna kopa ludi, Jachtari, Rodina, horolezci vsetko priatelia.

Bez nich by som to nikdy nedokazal.

Jozko Novotny od zaciatku do Australie, Marco Zonca bez Atlantiku od zaciatku do Kapskeho mesta.

Lubo Nedbal cez stredozemne more

Peter a Marta Kincelovci, z Gibraltaru do Karibiku, Martinik

Violka, Natalia, Janka (cez atlantik a som na nu hrdy) a Ema Porvaznikova. Moj Brat Jano Porvaznik na spolocenskych ostrovoch.

Fero Lindner z Karibiku do Panamy a z Kapskeho mesta do Brazilie Juznym Atlantikom

Lubo Soltis z Panamy na Tahiti, z Mauricia do Richards Bay, Juzna Afrika (tvrda etapa) a zo Salvadoru v Brazilii az sem na S. Luciu.

Jano Zelina z Tongy na Vanuatu (urobil skvele fotky a filmy)

Miso Porvaznik z Australie do Indonezie, Bali a Francuz Eric Taveau z Indonezie na Mauritius

Skvely clovek Jack Darville z USA, Kentucky, ktory si to uzival z Richards Bay na Grenadu v Karibiku.j

Stenly Zelensky nam svojim pokojom a sirenim dobrej nalady pomohol v Juznom Atlantiku z Kapskeho Mesta do Brazilie,

Luba Soltisa syn Rasto v Karibiku.

Darecek Jeanine Miami z Miami (ona sa naozaj tak vola) so svojim hororovym varenim.

Vdaka vsetkym, co mi pisali a citali ma. Pomahalo mi to, velmi.

Casto som pocul, ked niekto nieco dokazal slovo “pokorit”. Pokoril si horu, stenu, ocean…

Ked v roku 1958 Warren Harding so svojim timom prvykrat v historii vyliezli 1000 metrovy kolmy a previsnuty zulovy monolit “El Capitan” v Yosemitoch, USA, Harding napisal: “a ked som zatlkol poslednu skobu na vrchole El Capitana a pozrel som sa dole bolo mi jasne, kto je pokoritel a kto pokoreny. El Capitan bol po mojom vystupe v zjavne lepsiej kondicii ako ja.”

Ano, preplavanie oceanu nenechalo nijaku zmenu na nom, na mne,ano. S pokorou budem plavat v tomto zivle, ktory vie vzdy ukazat, kto je tu panom.

Vlado Porvaznik