Tentokrát člen posádky prišiel, ako bolo napísané na letenke. Žiadne komplikácie, žiadne zabudnuté občianske preukazy. To sa nesťažujem, zabávam sa. Koľkokrát sa ja vrátim z auta do domu, kým konečne nenaštartujem a neodídem do práce. A niekedy aj z práce volám, či som nenechal kľúče, doklady a tak… Tuším raz napíšem knihu „Teória zbytočných pohybov“.

S Lubom Šoltísom to tentokrát klaplo, aj keď veľa nechýbalo. Volal som mu nech mi pošle foto svojho pasu, potrebujem to na prihlásenie v britských vodách. Lubo sa začudoval, chcel ísť iba s ID, teda „občaňákom“. Keďže Britská ríša už nie je v EU, treba pas.

Čakajúc na Luba, som mal dva dni, z toho jeden upršaný, samoty na lodi. Okrem bicyklovania a písania na stránku, som oprášil „knihy mudrcov“ z britských vôd. Knihy som mal poctivo zabalené, dokonca neprievzdušne, aby sa im nič nestalo, na lodi je vlhkosti fúra. No… Celkom to nevyšlo. Niektoré boli mokré a strany takmer zlepené. Nastalo pomalé odlepovanie strán a sušenie. Najhoršie to schytali tri kusy, zvyšok celkom fajn. Sprievodcovia sú plne k dispozícii, informácie sa nerozleptali. Akurát estetika…

Luba som išiel čakať 13. júla na letisko Bergen, na bicykli, aj napriek dažďu. Bol som celý v goratexe, mokrý som bol iba od potu. Lietadlo prišlo načas a o pár hodín neskôr som nového člena posádky oboznámil s plánom.

Prebehlo to takto: 14. júla sme sa odviazali z móla v maríne Hjellestadt, natankovali z automatu na neďalekom móle a vyrazili. Najprv 10 míľ pomedzi ostrovy na otvorené more. Rýchlo ešte čosi vybaviť, posledný pohľad na úžasné nórske pobrežie.

Ak sme nechceli stvrdnúť v Nórsku ďalšie tri dni, museli sme hneď vyplávať. Vietor, aj keď neskôr solídne zosilnel, bol z východu, do chrbta. Tých 210 míľ ktoré sme preplávali na Shetlandy sa vietor postupne menil a silnel s prichádzajúcim prechodom frontu. Najprv slabý, z JZ, pri ktorom sme sotva robili 4 uzle. Ale veľmi príjemne. Windpilot som nasadil okamžite. (Na mape vetra je krížik s meteo informáciami je naša poloha v danom čase dole na lište)

Ani zima veľmi nebola. Lubo chvílu nechcel veriť, že taký „malý“ remorkér môže ťahať ropnú plošinu. Môže…

Ešte sme si mohli vyfotiť západ slnka hodinu pred polnocou, s predzvesťou blížiaceho sa prechodu frontu.

V noci vietor nabral na sile, fúkal ale zo správneho smeru, ako bola predpoveď.

Pomaly som už zabudol ako to býva rozhúpané, keď fúka.

V hmle sme toho veľa nevideli, a ďalšiu ropnú plošinu sme videli najprv iba na AIS, a naživo až vo vzdialenosti pol míle, keď sme ju aj so smädným tankerom míňali.

Variť sa nám veľmi nechcelo, chlebík s husacou masťou a cibuľkou to krásne vyriešil.

Okolo obeda, 15 júla vietor kulminoval okolo 30 uzlov a potom začal slabnúť a fúkal takmer z juhu.

Chvíľu sme sa snažili ešte plachtiť, ale v rozbitom mori, so slabnúcim vetrom sa to nedalo, nastúpil motor. Večer o desiatej sme sa priblížili ku Shetlandským ostrovom.

Krátko po západe slnka, pred polnocou sme sa uviazali na móle, rovno pod kanceláriou správcu prístavu, ktorý nás sem, rovno ku trajektovému prístavu vysielačkou a z okna znavigoval. Prístav je plný jácht, ktoré sa schovali pred nečasom, z ktorého sme práve prišli.

Po 15.tich mesiacoch sme opäť v britských vodách.