Ako takmer každý, aj my máme doma nejaké to zvieratko, čo nám prirástlo k srdcu. Naša rodina skôr inklinuje k najdúšikom ako šlachtickej vrstve. Zdá sa nám to prirodzené, máme pocit, že tie zvieratká sme zachránili a oni sú nám za to vďačné. Či už sú to psíky, ktorí s nami žili a dožili, alebo mačičky, ktorým sa podarilo nestratiť sa, alebo nenechať sa zraziť autom, ktorý šoféruje nejaký frajer, čo musí dupať na plyn aj na vzdialenosť sto metrov, aby sa ubezpečil, aký je kanón. Ale nie o tom chcem písať.

Krátko po mojom návrate z Grónska, v septembri 2019 sa naša mačacia komunita v práci opäť rozrástla. My sme si všetky tie šelmy tak nejako adoptovali a staráme sa o nich. Ak niektoré mača ochorie, beriem ho k zverolekárovi. Oni sa nám odvďačujú prítulnosťou a všelijakí tí hlodavci sa tomuto miestu zďaleka vyhýbajú.

Jedno ráno sa mi pod nohy priplietlo strakaté mača z posledného vrhu. Motalo sa tam dole, mraučalo a nechcelo odo mňa odísť. Tých pár metrov od auta ku dverám som mal problém ho nezašliapnuť. Vzal som ho na ruky a ono to okamžite stíchlo. Vymenili sme si pohľady a bolo rozhodnuté. Volám Violke, že máme nového člena rodiny. Popis situácie som poriadne zdramatizoval, argumentujúc opusteným mačiatkom, ktoré bez nás vo víchrici veľkomesta nemá šancu na prežitie. Povolenie bolo udelené.

Nasledoval transport ustráchaného mravčiaka domov, nákup rôznej „detskej“ stravy a kŕmenie cez injekčnú striekačku. Prvé dva týždne spával Tiger so mnou. Dostal také meno pre jeho odvahu opustiť rodnú vlasť a emigrovať za lepším životom, ale aj pre jeho srsť.

No a nejako mi prirástol k srdcu. Nemyslím, že by som ho mal radšej, ako iného člena našej domácej zvieracej ríše, ale za ním sa skrýval príbeh, ako to ja rád pomenovávam, príbeh emigranta. Týmto sa to ale nekončí. Naša Loli, čierna mačička ho neprijala najlepšie, cítila hrozbu.

No ale mladý sa nenechal a skamarátil sa aj s naším psíkom, Selou.

Nasledovali dobré chvíle aj choroby, kedy Tiger tak zoslabol, že som ho musel kŕmiť.

Dokonca ho zrazilo auto. To som frčal domov ako na ihlách a hneď k zverolekárovi. Našťastie si to odniesol iba chvost, ktorý sme museli nechať neskôr amputovať, lebo Tiger s ním vôbec nehýbal. No ale nebolo mi vtedy všetko jedno.

Dnes je to dva a pol roka čo sme si Tigra adoptovali. Violka sa najviac “teší”, keď je na kuchynskej doske, kde sa vždy niečo zabudnuté nájde. On si ju ale dokáže vždy udobriť.

Keď sa večer pýta von, vždy ho pustím, aj keď sa o neho bojím. Som zástanca slobodného pohybu a vôbec ho nemienim nasilu držať doma len kvôli mojím obavám. O psíka Selinku strach nemám, tá poslúcha a mačička Loli je bojazlivá, tá len tak spoza kríka nevylezie. On sa nakoniec vráti a uloží sa voľakde na odpočinok.

Prečo o tom píšem? Ešte pred pár rokmi by ma vôbec nenapadlo zamýšľať sa nad mojím vzťahom k domácim miláčikom. Nieto dať to ešte na papier a nebodaj zverejniť.  Podotýkam, že Violka, deti a vnúčata mi veľmi chýbajú a to je axióma. Ale prečo kocúrik?

Mám pocit, že na vine je jachting. Ten ma mení. Odlúčenosť ma asi začína robiť sentimentálnym. Možno je to aj vekom a asi aj tak trošku je. Aj tak si ale myslím, že to je jachting, ktorý sa veľkou mierou podieľa na pomalej zmene môjho charakteru, na odvahe verejne odkryť svoje city. Nehanbím sa za to. Snažím sa proste deliť o svoju radosť zo života.