Pred rokom, o tomto čase, som mal tesne pred operáciou pravého ramena. O dva mesiace neskôr ma čakala rovnaká operácia na druhom. Obe ramená som si mimoriadne kvalitne vykĺbil na poslednej plavbe s Civettou. Trintella bola zazimovaná na dolnom toku rieky Rýn, v prístave mesta Emmerich, na hraniciach Nemecka a Holandska. Napriek nefunkčným rukám som necítil žiadne obmedzenie. Iste, bol problém dať si ponožky, zaviazať si šnúrky či zapnúť opasok. Na šoférovanie nebolo pomyslenia. Nič z toho mi ale neubralo z presvedčenia, že všetko bude opäť v poriadku, že artroskopické operácie budú prvou etapou návratu mojich rúk do normálu a že paralelne s rehabilitačným procesom budem postupovať podľa jachtárskeho scenára, ktorý som si vytýčil.

Rok ubehol, operácie tiež, rovnako aj rehabilitácia. Výzvy a rešpekt pred neznámym sa s pribúdajúcimi kilometrami menili z blízkej budúcnosti na minulosť spojenú s novou skúsenosťou. Preplávali sme hore prúdom rieky Rýn cez hornaté údolie „Gebirgen“. Prúd tu dosahoval rýchlosť 10 km/h a posledné kilometre tohto kritického miesta sme stúpali každý kilometer za každú hodinu. Našťastie, tých kritických kilometrov bolo málo cez tridsať. Predstavte si ale tridsať hodín obáv, či nás to aspoň týmto tempom pustí ďalej. Bez nášho riečneho kapitána, Miloša Trepáča, by sme sa možno ešte stále motali tam niekde, hore-dole na Rýne.

Zvládli sme cez päťdesiat plavebných komôr na rieke Mohan, Mohan-Dunaj kanáli a na Dunaji. Niektoré s výškou stúpania či klesania 24 metrov, toľko má deväťposchodový barák. Zbehli sme silnými prúdmi strmým tokom Dunaja do Bratislavy a pridali sme ďalší tucet komôr.

V Bratislave som sa konečne vysomáril z množstva oceľových lán zmotaných okolo sťažňa spolu s upínacími terminálmi a rôznymi kladkami. Osadili sme novú vysielačku a toľko na mori potrebný autopilot. A natreli loď antifoulingom, kedy Peter Kincel mimoriadne poctivo pripravil plochu na náter. Nasledovalo spustenie do vody, Gabčíkovo. Dunajom dole cez Maďarsko, Srbsko a Rumunsko do Čierneho mora. Vtedy som si vravel, že keď postavíme sťažeň a budeme mať za sebou Turecko, v Grécku si to poriadne užijeme. Ten kameň starostí a obáv z nepoznaných nástrah prírody a neprívetivého prístupu tureckej administratívy k jachtárom spadne. A on spadol.

V Korinte sme si to ešte nemohli užiť, počasie nás hnalo ďalej. Ak by sme ostali, stvrdli by sme tam ďalšie tri dni. V pondelok 4. novembra sa odväzujeme a mierime 40 míľ do mesta Itea, neďaleko antického miesta Delphi, založeného v ôsmom storočí pred Kristom, kde sa politici chodili pýtať kňažky Pýthie na budúcnosť predtým, než urobili dôležité rozhodnutie.

Našich 40 míľ znamená pre Luba 230 kilometrov okolo Patraského zálivu, a tak sa uväzujeme pred jeho príchodom v maríne Itea.

Ráno 5. novembra si po rannom behu doprajem očistu v slanej vode bazéna maríny.

Dnes plánujeme veľkú bicyklovú túru. Lubo doniesol dva bicykle. Elektrobike pre neho, pre Peťa môj horský. Ja ostávam pri svojej skladačke, čo máme na lodi. Čaká nás prevýšenie 560 metrov do Delphi. Aj keď máme auto, radšej spojíme históriu so športom.

O Delphi písať nebudem. Nemám to naštudované, ale pridávam zopár fotiek.

20-kilometrový zjazd takmer 600 výškových metrov je zážitok. Išli sme po vedľajších cestách, nič nás nerušilo.

S naším príchodom k lodi sa zdvihol vietor. Nakoľko som ráno pral, mal som obavy o svoje spoďáre. Našťastie odolali.

Na večeru Lubo uvaril vynikajúci bravčový perkelt, ja som sa postaral o ryžu.

Opäť to bol vietor, ktorý sa postaral o náš skorší odchod. Pri raňajkách, 6. novembra, študujem predpoveď. Vietor správnym smerom, ale zajtra to bude tridsiatka. Dnes iba 20 uzlov. Rozhodnutie padá ihneď, vyrážame. Budeme plávať dva dni, s jedným kotvením pri ostrove Oxia.

Skončíme na ostrove Levkas, v zátoke Nidri na východnej strane ostrova. Odtiaľ to budeme mať posledných 20 míľ do maríny Cleopatra, oproti mestu Preveza, kde loď chvíľu pobudne. Času máme habadej, na žeriav sme objednaní v piatok 15. novembra. Termín som dal pre istotu s rezervou, keby sme museli plávať okolo Peloponézu. Predtým ale tlačíme vazelínu do ložiska hriadeľa a doťahujeme ho.

Lubo ide opäť po vlastnej osi, jednu noc sa vyspí v aute. Odväzujeme sa a s Peťom opúšťame marínu.

Poobede naozaj prifúklo. Najprv to bola dvadsiatka, ale pred mostom Patras vietor vďaka dýzovému efektu nabral na sile. Päť míľ pred mostom sa hlásime dispečerskej službe pod volacím menom „Rio Traffic“. Dostávame inštrukciu, ako plávať popod most, vpravo jeden pilier, vľavo tri. Míľu pred mostom ešte raz potvrdzujeme našu polohu. Ok, plávame ďalej, ale je tu poriadne veterno.

Za mostom vietor poľavuje, dýzový efekt sa stratil. Sme na našich obľúbených 20 uzloch. Spomínam, ako sme sa tu so Stenlym prvýkrát plavili pred dvadsiatimi rokmi. Neznalosť jazyka, plavba v protismere a ignorovanie vysielačky viedlo k eskortovaniu nášho plavidla člnom pobrežnej stráže do správneho pruhu. To a ešte zážitok v Korintskom kanáli. Bez vyzvania sme vyrazili dnu, rovno oproti nákladnej lodi. Otočka a rýchly návrat na mólo, to všetko priviedlo dispečerovi kanála infarktový stav a to rozhodlo o intenzívnom štúdiu angličtiny. Po sedemdesiatich míľach plavby kotvíme pri ostrove Oxia, pred silným severovýchodným vetrom nás chráni pevnina.

Prebúdzame sa do krásneho, ale studeného rána. To ma neodrádza ísť do vody, trochu si zaplávať a dotiahnuť skrutky na držiaku motora. Z vody je k nemu najlepší prístup.

Do Nidri na ostrove Levkas sme mali 30 míľ a poobede, 7. novembra, kotvíme.

Podarilo sa nám prehodiť dátum žeriavu na utorok 12. novembra. Máme tri dni voľna a jeden deň na presun k maríne Cleopatra. Nezaháľali sme, v olivových hájoch práve prebiehal zber.

Dva dni sme bicyklovali. Logistika spočívala v uložení bikov v aute pred a po túre.

Druhý deň sme boli s Peťom bez Luba, predchádzajúci deň mal nehodu. Pri malej rýchlosti sa obzeral, kde som. Veľký a ťažký elektrobicykel ho neposlúchol pri obrate. Lubo stratil rovnováhu a oprelo ho do ostnatého drôtu. Odniesol si to palec na ruke. Ako inak, lekárničku sme nemali. Palec slušne krvácal, bolo treba niečo urobiť. Kombinácia záchodového papiera a viazacieho drôtu z neďalekého plota zabrala.

Operáciu sme ukončili úhľadnou mašličkou.

A dobre sme urobili. Lubo zvládol riadenie až k autu, kde sme demontovali krvou premočený improvizovaný obväz.

V aute a neskôr na lodi sme palec viackrát dezinfikovali a preväzovali. Rana sa pekne hojila.

Loď sme presunuli hlbšie do zátoky, kvôli lepšiemu prístupu k brehu a autu.

Tretí deň v zátoke Nidri, 10. novembra, sme sa venovali lodi. Pár vecí bolo treba urobiť. Natankovali sme všetky bandasky, aby sme mali plno, keď sa vrátime na loď. To obnáša 80 litrov nafty a 60 litrov benzínu. Dve stojky zábradlia boli uvoľnené. Ukázalo sa, že skrutky dozreli a ulomili sa. Opäť radosť, ako sa kedysi rozmýšľalo nad prístupom. Peťo zospodu pohodlne dosiahol držať matku a ja som z paluby doťahoval.

Jedna vinšňa mala vôľu. Demontáž, kontrola, montáž a dotiahnutie. Malo by to byť ok. Novinkou pre mňa je, že vinšňa nemá zobák na uchytenie lana. Rieši to drevené pachoľa hneď za ňou. S obsluhou sme problém nemali, fungovalo to. Zatiaľ sme všetko zvládali ťahať rukami, kľuka z nerezovej pásoviny bola potrebná zriedkavo. Do výbavy dostali dve, radosť pozerať, ako sa to kedysi vyrábalo.

Zakryli sme hlavnú plachtu novým lazybagom, len nám to akosi esteticky uletelo. Nevadí, prežije to. Prednú plachtu dáme dole až v Preveze, tesne pred zdvihnutím.

Lubko na breh kvôli prstu s nami tankovať nešiel, ale mysleli sme na neho. Pýtal si zmrzlinku a pre nás bolo jeho prianie rozkazom.

Nadišiel pondelok, 11. november. Trochu bolo veterno a modrá obloha z predošlých dní bola preč. Aj my sme išli radšej preč, aby sme neskončili ako partia, ktorú sme síce nestretli, ale ich hacienda s terasou a bazénom stojí za to.

Do maríny Cleopatra je to 20 míľ cez kanál, ktorý delí ostrov Levkas od pevniny a otočný most, ktorý ich spája. Pred mostom sme museli hodinu čakať, mimo sezóny sa otvára každé dve hodiny. Najprv sme hodili kotvu, keď nás ale začalo unášať, radšej sme ju zdvihli a krúžili pri mestečku a maríne Levkas. Most sa otočil presne a po druhej hodine sme prešli na otvorené more. Popri pobreží ďalších 5 míľ a zakotvili sme pred marínou Cleopatra pri západe slnka.

Posledný večer si vyžaduje poslednú večeru. S člnom na breh, kde už čakal Lubo, ktorý sa presúval na štyroch kolesách. Obchod a opäť tá radosť z útulného prostredia a večere.

Občas sa nám v odkladacom priestore na riady čosi schová a za toho čerta na to nevieme dosiahnuť. Iba Peter sa dokáže natlačiť do priestoru tak, aby na to s pomocou varechy dosiahol. Lubo prišiel s inováciou, riady zviažeme dokopy. Na niečo z toho určite dosiahneme.

Ráno o deviatej, 12. novembra, nás žeriav vytiahol a uložil medzi ostatné spiace plachetnice. Trochu sme hrali tetris s nakladaním vecí do auta a na obed sme vyrazili na 1700 kilometrov dlhú cestu domov.

K tomu kameňu obáv a neistoty, čo z nás v Egejskom mori spadol. Naše obavy boli minulosťou a my sme si napriek trochu studenej vode užili ozajstný jachting spojený s kotvením, plávaním, varením, bicyklovaním a frflaním v skvelej partii s Lubom a Peťom. Riečne toky, Čierne more a turecké vody boli tým pravým korením, ktoré nám ochutilo tie nádherné dva týždne v Grécku. Trintella nesklamala. Dala 3000 kilometrov naprieč Európou a 800 míľ v slanej vode. A ešte nekončí, práve naopak…