Pobyt na Shetlandoch sa nám nakoniec dosť predĺžil. Uviazali sme sa 15. júla, krátko pred polnocou a dnes, 21. júla, mienime vyplávať. Dôvodom zdržania bolo počasie, vlastne vietor. Fúkal celý čas zo severozápadu a v sile do 25 uzlov. A jeden deň ho bolo poriadne cítiť aj v závetrí prístavu Lerwick.

Tých 5 dní sme sa ale vôbec nenudili. Nakopili sa „drobné veci”, ktoré bolo treba dať do poriadku.

Ráno, 16. júla vyzeralo pekne a slniečko bolo trochu cítiť. Radosť zo všetkých okolitých vnemov mi ale skazil pohľad na pravý, zadný uväzovák, alebo rohatka, ako to my voláme.

Ja blbec. Nórsko ma úplne rozmaznalo. Tam sú všade plávajúce móla a pri uväzovaní netreba brať ohľad na príliv.  Tu je mólo pevné, betónové a určite s oceľovou výstužou. Dosť na to, aby nekopírovalo odliv a príliv. Keďže my sme prišli v čase prílivu, s klesajúcou hladinou, loď stále viac a viac visela na lanách a výsledok sa dostavil. No… Tie zliatinové rohatky za veľa aj tak nestoja, je to už štvrtá udalosť tohto druhu na Civette. Som pripravený, náhradné rohatky aj s potrebným spojovacím materiálom mám.

Kým preväzujem laná k lodi a čudujem sa vlastnej blbosti, zastavuje sa pri mne pani v žltej reflexnej veste. Je z Imigračného úradu. Pýta sa na meno lode a či som sa online prihlásil. Ešte v Nórsku som si preštudoval, ako to je s prihlásením sa do Britskej ríše, nakoľko tá už nie je členom v EU. Dopracoval som sa ku online formuláru, ktorý som vyplnil na stránke „gov.uk“. podobne ako keď sme vyplňovali formulár počas covidu, keď sme tam cestovali.

Úradníčka potvrdzuje prihlásenie online, stačilo jej počuť meno lode. Aj nám telefonovala, ale ako vraví, boli sme na mori, bez signálu. Usmiata odchádza so slovami, že môžeme dať dole žltú vlajku, ktorá znamená vo vlajkovej abecede písmeno „Q“ pre karanténu. Kedysi dávno, dokonca aj pred pár sto rokmi museli lode vplávajúce do cudzích prístavov mať žltú vlajku a kým nedostali povolenie ju dať dole, nikto nesmel na breh. Povolenie dostali, keď inšpekcia nezistila žiadne choroby, ktoré by sa mohli preniesť na breh. Časy sa zmenili, zvyk ostal. Dávam dole žltú vlajku a hrdo vyťahujem škótsku.

Lubo vychádza zmätený zo záchodu a zanedlho poznám príčinu.

Záchod splachuje pomaly už dlhšie, budeme musieť vymeniť hadice. Kombináciou starej technológie a elektrického čerpadla sa nám to podarilo rozchodiť, ale toto dlho nepočká.

Gúglim práčovňu, vyťahujeme bicykle a naberáme smer najprv práčovňa, potom jachtársky obchod. Službu nachádzame, ale je zavreté. Jaj… veď je nedeľa. Dať si dokopy dátum s jednotlivými dňami v týždni sa na lodi často zabúda. Tak to bude zatvorený aj jachtársky obchod. Vraciame sa na loď a púšťame sa do práce. Okrem jednej hadice všetko máme. V pondelok sme zohnali aj tú hadicu a všetko na záchodovom potrubí vymenili. Ono to bola naozaj robota na sračky…

Hadice boli úplne zanesené a pohľad na trojcestný ventil po jeho demontáži udivil, ako to mohlo všetko ešte ako tak fungovať.

K tomu už povestný prístup, kde by nepomohla ani joga, ani hadia žena. Jedine, ak by sme okrem ramena, lakťa a zápästia mali niekde ešte jeden kĺb. Kĺb nahradilo odhodlanie a množstvo výrazov, za ktoré sa ešte dlho budem úprimne hanbiť. V pondelok doobeda, po návšteve inak dosť nezásobeného obchodu sme to dali dokopy.

Trojcestný ventil sme vyčistili,

Ale po spojení a preskúšaní systému zisťujeme dve veci. Záchod fantasticky splachuje a trojcestný ventil tečie. Ak nezapojíme do systému hadicu do fekálneho tanku, stačí nám spojiť dve hadice, priemerov 26 a 38 mm. Potrebujeme akurát takú spojku. Sadám na bicykel, obchod s lodnými potrebami a dva stavebninové obchody bez výsledku. No… nie je to vopchať štvorec do kruhu, tak po obalení 26 mm hadice teflónovou páskou, štedro naneseným silikónom a dvoma sk páskami sme čosi vyhútali. A ono to beží, radosť chodiť na wecko.

Utorok, 18. júla malo byť doobeda ako tak  bez dažďa. Zmenili sme program. Najprv zábava a potom práca. Bicyklovali sme na západnú stranu Shetlandov, do mestečka Scaloway. Tam sme pred rokom a čosi tri dni boli uviazaní na móle, kam sme prišli z Orknejov a skadiaľ sme mierili na Faerské ostrovy.

V miestnom posedení, kde sme pred rokom s miestnymi fanúšikmi sledovali futbalový zápas, sme si dali kávičku a koláčik.

Vtedy sa nás jeden opojným nápojom rozveselený fanúšik spýtal, čo sme zač a následne nás vrelo privítal. Keď zistil, že Susan je Škótka, poriadne ju vyobjímal.

Naspäť, v solídnom vetre, vlastne ten fúkal celý čas, sme sa popri farmách ustajnili v lodi.

Chvíľa oddychu a pustili sme sa do výmeny rohatky. Náhradná, nerezová, vybratá z katalógu je ale dosť nízka ku jestvujúcej koľaji na boku lodi. Preto sme museli improvizovať a použiť pôvodný nástavec. Už som vedel, ako na to, pred rokom som to robil na ľavoboku, v strede trupu. Voalá…

Streda pokračovala v znamení opráv. Tentokrát to bolo ovládanie kotvy. Vodiče voľakde skorodovali a k tomu dokonca aj zrezaveli.

V elektrike nie sme žiadni lúmeni. Ale „dílcovou“ metódou sa nám podarilo identifikovať, čo kam ide a čo spúšťa reťaz dole a ktorý vodič ju ťahá hore. Trvalo to aj s montážou niekoľko hodín. Staré šlapky na ovládanie odhnili. Na lodi som mal náhradné, po niekoľkých rokoch prišli k slovu. Paráda, na našej lodičke sme urobili, čo treba.

Sme bezpečne uviazaní v prístave, aj keď sa opierame o pneumatiky a budeme musieť čistiť trup, pocit bezpečia je príjemný.

Napriek tomu by sme už chceli odísť. Počasie nám však bude pravdepodobne priať až v piatok, rozhodli sme sa teda urobiť si bicyklový výlet na ostrove Bressay, oproti prístavu, ktorý ho robí tak bezpečným. Trajekt chodí celý deň, každú hodinu. Vo štvrtok, 20. júla vyrážame.

Ciest na ostrove nie je veľa, ale keď sme to celé hore dole a nabok prešli tam a späť, dalo to 25 kilometrov a slušné celkové prevýšenie štyristo metrov. Zamračená obloha a občasný dážď pridával ostrovu na drsnej kráse. na rozdiel od hlavného ostrova takmer žiadne autá.

Na ostrove sa v minulosti udialo niekoľko dramatických udalostí. Svedectvo o nich si čítame popri ceste. V roku 1913 tu stroskotala loď „Dovre“

Ani nie rok po tragédii Titanicu, loď Dovre niesla náklad uhlia najlepšej kvality do Bergenu. Jej problémy začali ešte v severnom mori, kedy bola 12. januára 1913 v búrke značne poškodená a stratila časť nákladu. O štyri dni neskôr, do motorového priestoru začala vnikať voda. Posádka čerpala vodu, aby sa táto nedostala ku parným kotlom, ktoré poháňali loď. Kapitán sa rozhodol dostať sa do závetria a kľudnejšej vody. Pritom loď narazila na ponorený útes. Loď sa nedala zachrániť, ale posádka pätnástich mužov prežila bez zranení.

Maják na juhu ostrova, okolo ktorého sme plávali, má tiež svoje dramatické príbehy.

Aktérom jedného z nich dokonca bola záchranná loď „Seaboard Intrepid“ v roku 1988.

V silnej hmle sa kapitán zle zorientoval a po vyplávaní z Lerwického prístavu priskoro zabočil doľava a rýchlosťou 10 uzlov narazil na skalu rovno pod majákom. Posádka, v ktorej nikto nebol zranený si stihla vziať svoje osobné veci, naskákať do poškodeného záchranného člnu a doplávať do prístavu. Kuriózne je, že kapitán odmietol opustiť loď. Dvadsať minút po spustení alarmu prišiel k lodi záchranný čln. Kapitána našli v jeho čiastočne zaplavenej kajute a po chvíli ho presvedčili, aby opustil loď aj on.

Rekord v záchrane drží helikoptéra „Oscar Charlie“, ktorá na jedenkrát vytiahla z potápajúcej sa rybárskej lode tridsať dva členov posádky.

Dnes je na tomto drsnom ostrove elektrina, vykúrené domy so zaparkovanými autami, ale všade naokolo sú svedkovia tvrdého života, ktorý na ostrove ľudia žili ani nie tak dávno.

Trip sme ukončili pred miestnym obchodom, kde sme si kúpili čokoládku.

V piatok, 21. júla máme priaznivý vietor, teda taký, s ktorým sa dá posunúť na 210 míľ vzdialené Hebridy, kam máme v pláne plávať. Priaznivý vietor znamená totiž taký, s ktorým bez problémov prekonáme prílivové prúdy ja juhu ostrova.

Nastal čas odchodu, o štyri hodiny, kedy chytíme správny prílivový prúd, máme byť na juhu Shetlandov, je to 17 míľ, ktoré musíme preplávať. Času teda s rezervou. Zrazu počujem češtinu. Chlapík na móle s poriadne nabalenou kolobežkou sa pýta, či sme slováci.

Sme, vravím. A ponáhľame sa kvôli prílivu. Chlapík to chápe. Ale keď sa lepšie pozriem a počujem pár viet, pozývam ho na kávu.  

Máme akurát čerstvo napečený, ešte teplý chlebík. Martin, tak sa volá, mi pri raňajkách, na ktoré sme ho pozvali a kávičke vyrozpráva neuveriteľný príbeh.

Odyseovi po víťazstve v Tróji trvalo trinásť rokov, kým trafil domov, ku svojej Penelope na Itaku. Martin ho tromfol, je na cestách o rok dlhšie, štrnásť rokov. S tou istou kolobežkou prešiel na juh Talianska  späť. Cez zimy ostal pracovať na nejakej farme. Nasledovalo Francúzsko, loďou do Írska, Anglicka a Nórska. Najprv ťahal za sebou na kolobežke prívesný vozík. Potom sa nejaká pani na to už nemohla pozerať a ušila mu batohy na mieru. V zime si vždy našiel niečo, kde si zarobil a prezimoval. V Nórsku spoznal moreplavca Hastinga Johanssona, ktorý si sám postavil loď a oboplával s ňou svet. Hasting vzal Martina na palubu a cez fjordy pokračovali na sever. Tam Martin ostal, našiel si prácu so sušenými rybami na tri mesiace. Potom kolobežkoval na juh. Opäť sa pridal k Hastingovi, oboplávali Island. To bolo v roku 2014. Opäť nasledovalo Írsko, Bretónsko, Francúzsko, Taliansko a teraz je na Shetlandoch, kde hľadá niekoho, kto ho vezme do Nórska. Spojenie s domovom má, keď sa v miestnej knižnici dostane ku internetu, jeho mobil je obyčajný, tlačítkový. Tak si v miestnej knižnici našiel aj informácie o nás, keď si všimol loď so slovenskou vlajkou predošlý deň. Ja sa picnem.

Za nepresnosti, ktoré určite v opise jeho Odyseysú, sa ospravedlňujem. Ale ďaleko od pravdy nebudú, respektíve, budú okolo nej oscilovať.

Škoda, že sme sa nestretli o deň skôr, musíme sa už odviazať, prílivový termín tlačí. Martinoví sme zamávali, a aj on nám a vydávame sa na 210 míľovú plavbu na Hebridy v Škótsku.