Thorshavn je hlavné mesto Faerských ostrovov a vraj najmenšie hlavné mesto na svete. Žije tu cez 18000 obyvateľov. Priplávali sme sem 21. mája 2022, po šesť hodinovej plavbe na motore, v pokojnej vode, občas nič nevidiac kvôli hmle.

Pred prístavom hlavného mesta sa hmla rozplynula a mohli sme sa orientovať aj inak, ako len za pomoci prístrojov.

Prišli sme do celkom slušného chaosu. Mólo pre navštevujúce jachty sa prerába a loďami naokolo sa to len tak hemží. Nakoniec nachádzam skulinku priamo na hlavnom móle a idem sa predvádzať, ako fantasticky, frajersky tú loď šupnem dnu. Veď nefúka, ja mám dokormidlovák a tréning z Kaledónskeho kanála. ALE… keď nacúvam a tlačím spínač dokormidlováka, žiadna reakcia smerom doprava. Dokelu, čo to je??? Tú loď sme samozrejme dnu dostali. Na móle boli ľudia, ktorým sme hodili naše laná a pritiahli sme sa. ale nebola to až taká frajerina. Hlavne musím zistiť, prečo to nefunguje. Ale sme v Thorshavne, na móle a chvíľu tu pobudneme.

Pristaví sa pri nás chlapík z neďalekej lode, predstavuje sa ako Sony. Vraj zajtra budeme musieť odísť, lebo na móle sa pracuje. Rozširujú ho. No… Zajtra je zajtra, dnes je dnes… uvidíme. Medzitým je o nás uviazaná plachetnica z Holandska. A vedľa prirástli ďalší susedia. Dokonalá jachtárska idylka, dokonalé zátišie…

Prichádza ktosi z prístavu aj s colníkom. Či vraj sme Civetta. Sme, vravíme. Pýtajú sa odkiaľ sme prišli. Zo Sudoroy, odpovedám a siaham po taške s dokladmi, ktorú mám pripravenú. Vravia ok, vidieť to nepotrebujú. Prajú nám príjemný pobyt a odchádzajú. Tak asi toľko zo vstupnej kontroly.

Sony nás informuje, ako je to tu s elektrikou. Ideme k neďalekému automatu, kúpime token, platíme kartou. Na na stĺpiku so zásuvkami token vkladáme a nabíjame zásuvku, kde sme buchli náš drát, vlastne tri dráty, stĺpik je dosť daleko. Hotovo, v lodi máme šťavu.

V neďelu ráno si idem zabehať. Zatiaľ je to medzi domami, ale mám čo robiť, aby som sa nepotkol, toľko mi oči behajú dookola.

Po kávičke a raňajkách je čas pustiť sa do opráv. Najprv Stĺpik zábradlia, ktorého pätka sa pri tej kucapaci na Sudoroy zlomila. Po jedenástich rokoch ale nemôžeme čakať od skrutiek, ktoré stĺpik držia, aby len tak povolili. Nastupuje vŕtačka, (šípka ukazuje prasklinu)

Ale ani to nepomáha. Stĺpik je v tom mieste zohnutý. Opäť víťazí hrubá sila…

Pätku vymeniť problém nie je, ak nepočítam komplikovaný prístup v útrobách lode.

15 16

Zvyšok už ide rýchlo. Stĺpik je síce o čosi kratší, ale ani to nie je vidieť. Ešte napnutie zábradlia a spokojnosť, ako sme s tým zase raz vybabrali.

Drobná výmena súčiastky na Windpilote nám umožnila na chvíľu odložiť pálčivý problém dokormidlováku,

Ale ono to na nás počkalo. Spínač sme vymontovali, čosi pomerali a výsledok je zrejmý. To spomínané ono sa pokazilo.

Problém sa už raz prejavil, v roku 2016. Každých 5-6 rokov to treba asi meniť. Náhradný nemáme, telefonujem Mišovi Navrátilovi a objednávam nový kus. Zatiaľ ale chceme s týmto výdatným pomocníkom manévrovania v prístavoch počítať. Roboty sa ujíma Peťo. Nákup zvončekových vypínačov v miestnom elektro obchode vzdialenom pol hodiny chôdze  a výsledok je o dve hodiny neskôr. Šikovný je ten Peťo. A ono to aj funguje. Opäť sme s tým raz vybabrali.

Musíme si ale dať pozor. Pôvodný vypínač má ochranu, aby sa nezapojil opačný chod, kým sa propeler dokormidlováka točí na jednu stranu. Chráni sa tým elektromotor. Teraz túto ochranu nemáme, tak budem musieť byť opatrný pri používaní.

Je čas sa poobzerať po okolí. Nedostanem sa ďaleko, vlastne iba pár metrov. Je tu uviazaná česká loď bumerang. Jej kapitán, Vladimír Krška reaguje na pozvanie na kávu. O chvíľu sedíme v Civette a s Hombrem, ako ho prezývajú priatelia, si vymieňame zážitky.

Na druhé ráno chalani plávajú preč, tiež mieria na Island, do Reykjaviku.

Vyrážam na ranný beh a obdivujem prístav mesta Thorshavn.

Na jednom z domov dokonca rozoznávam lezeckú stenu…

Ostávame tu minimálne týždeň, odchod vyzerá koncom mája. Ale veď máme kopu času, Jaro Dutka s Janom Adamove sa pripájajú na plavbu do Nórska 10. júna. V stredu bicyklujem na juh ostrova obdivovať pôvodnú architektúru. Tam a späť je to len dvadsať päť kilometrov, ale tie prevýšenia….

Nádhera. Maľba na oltári miestneho kostolíka hádam ani nepotrebuje komentár.

Vo štvrtok sme si prenajali auto. Pochodili sme toho fúru, v hlava sa mi z toho poriadne točila. Nebudem popisovať kde všade to bolo, proste Faerské ostrovy. Ostrovy preto, lebo niektoré sú poprepájané podmorskými tunelmi, tak sme mohli pochodiť po niektorých z nich.

K večeru sme boli poriadne hladní a tak nás pohľad na konečne jednu otvorenú reštauráciu vlákal dnu. Mali iba morské špeciality a poriadne drahé. Objednali sme si jednu misu pre dvoch a štyria sme tým ako tak zahnali hlad.

Objavil som tu bazén a saunu. Je súčasťou komplexu futbalového štadióna, kde si zahrali aj naši futbalisti. Tak sa teraz chodím takmer každý deň potiť a čvachtať. Veľmi príjemná zmena.

Dnes dokonca prišiel ku mne prítulný kocúrik. Tú fotku Tiger nesmie vidieť, určite mu bude ľúto.

A tak sa tu motáme, snažíme sa užitočne zabíjať čas, kým sa v pondelok, 29. mája 2022 (pravdepodobne) neodviažeme a nevyrazíme ďalej na sever, bližšie k severnému polárnemu kruhu.