13. Shelter Bay Marina

Trochu meškám s písaním, čas tu ubieha rýchlo a stále sa čosi deje. Článok už píšem z Pacifického oceána, presne v maríne La Playita, Panama City. Nočná plavba zo San Blas nás po 80 míľach dostala do umelého zálivu Shelter Bay s rovnomennou marínou.

Pred vstupom do prístavu sme sa prihlásili vysielačkou kontrole plavby Panamského kanála a dostali sme povolenie vstúpiť do vnútra ochranného móla. Zanedlho sme uviazaní na tankovacom móle a smerujeme na mólo, kde nás už čaká správca móla a pomáha nám uviazať sa. Zopár fotiek z vtáčej perspektívy… Na fotke priamo zhora je Civetta v hornom rade štvrtá zľava.

Z mojej knihy „Oboplával som svet“ som ukradol text s opisom maríny a dávam ho sem.

„Marina Shelter Bay v minulom storočí slúžila ako základňa vojenských síl USA. Od roku 1999, keď kontrolu nad kanálom definitívne prevzala panamská vláda, je základňa opustená. Po vojakoch a ich rodinách tu zostali opustené vilové domy a kasárne. Pozerali sme sa na ne spoza plota, pozemok je oplotený. Bývalá námorná základňa na brehu severoamerického kontinentu je prebudovaná na modernú marínu. Severoamerický kontinent preto, lebo Panamská šija rozdeľuje americký kontinent na severný a južný. Nachádzame tu všetko, čo k modernej maríne patrí. Čisté toalety, sprchy s teplou vodou, práčovňu, bazén a reštauráciu. Je tu aj malý obchod s potravinami, vedľa neho jachtársky shop.“

V maríne sme ostali do 31. januára. Máme tu všetko pohodlie, akurát sa nemôžeme kúpať.

Je tu priestor na bicyklovanie. Pravda, kombinácií nie je veľa, ale dá sa ísť kopcovitou asfaltkou v prírodnej rezervácii tam a späť, pokiaľ nemám na otočke požadované kilometre. To isté cestou do Colónu, ktorá je málo frekventovaná. Bicyklujem každé ráno a dávam si pozor, aby som nezrazil mravcoleva.

Súčasťou programu World Cruisingu sú rôzne výlety na každom mieste, kde stojíme. Teraz to bol výlet za indiánskym kmeňom „Embera“ vo vnútrozemí.

Po jedenapolhodinovej ceste autobusom sme prišli k rieke Rio Pequeni, kde sme nasadli na dlhý čln so spaľovacím motorom a ďalších 40 minút sme putovali hore prúdom.

Indiáni Embera si zvolili život svojich predkov spred stáročí.

Žijú v prírode v chatrčiach so strechou z palmových listov.

Rybolov, pôda a lov im dáva dosť na obživu. Pravda, čosi z civilizácie predsa len majú, veď už len tie spaľovacie motory. K tomu lekárska starostlivosť, škola s miestnym učiteľom.

Potraviny, nástroje a kopa iných vecí sú výdaje, ktoré pokrývajú príjmom z turistických návštev, ktoré tu cvakajú mobilmi, presne ako my. Na záver nám osadenstvo zatancovalo a my sme sa k večeru vrátili na svoje karavany so sťažňom.

A to sa už blížime k téme Panamského kanála. Opäť čosi ukradnuté z mojej knihy…

„Po úspešnom ukončení projektu Suezského prieplavu, ktorý spojil Stredozemné more s Červeným morom a skrátil námornú cestu pre lode plaviace sa medzi Európou a Áziou, vznikla myšlienka podobného projektu, ktorý by prepojil Tichý oceán s Atlantickým oceánom. V roku 1876 bola založená medzinárodná spoločnosť oceánskeho kanála. O rok neskôr spoločnosť dostala povolenie stavať na dnešnom území Panamy, ktoré vtedy patrilo pod Kolumbiu. Projekt navrhol a práce viedol Ferdinand de Lesseps, ktorý sa stal slávnym pri stavbe Suezského prieplavu. Od špekulatívnych investorov získal peniaze a stavba sa začala. Kým v Sueze sa kopalo v piesku takmer na úrovni hladiny mora a horský hrebeň v najnižšej časti bol v nadmorskej výške 110 metrov v skalnatom teréne, plánovaná trasa kanála viedla naprieč riekou Chagres, ktorej tok bol veľmi silný. To bola veľká prekážka. Najväčším problémom však boli tropické choroby, malária a žltá horúčka. Aj keď sa práce začali, v roku 1885 sa ukázalo, že kanál na úrovni mora nie je realizovateľný. Najlepšie riešenie sa ponúkalo vybudovaním kanála na povrchu, s plavebnými komorami po oboch jeho stranách. Po administratívnych problémoch, keď medzinárodná spoločnosť riadiaca stavbu skrachovala a projekt prevzala novovzniknutá Spoločnosť Panamského kanála, práce, na ktorých sa zúčastňovalo vyše 3 600 robotníkov, v roku 1894 pokračovali. V roku 1901 bol nový prezident USA Theodore Roosevelt presvedčený, že kontrolovaný kanál cez strednú Ameriku je strategickým záujmom USA. Výsledkom jeho snahy bolo odčlenenie Panamy ako samostatného štátu od Kolumbie a následné prevzatie kontroly nad kanálom v roku 1904. Kľúčovým sa nakoniec ukázalo rozhodnutie vybudovať dve umelé jazerá ako súčasť kanála. Štyri priehrady vytvorili jazerá Gatun a Miraflores. Na atlantickej strane boli postavené Gatun Locks, tri plavebné komory každým smerom a na pacifickej strane tiež tri komory v obidvoch smeroch, Miraflores Locks. V auguste 1915 kanálom prešla prvá loď. Samotná stavba bola v tom čase technologickým zázrakom. Plavba loďou zo San Francisca do New Yorku sa skrátila o 7 800 míľ. Lode už nemuseli plávať nebezbečnými vodami okolo Južnej Ameriky cez Mys Horn. Vojenský význam kanála sa ukázal počas druhej svetovej vojny, keď atlantická flotila USA prešla cez Panamu do Tichého oceána posilniť zdecimované jednotky na Havaji po japonskom útoku na Pearl Harbour. Na projekte sa zúčastnilo dovedna 75-tisíc mužov a žien, 5 609 pracovníkov zomrelo pri nehodách a na choroby.”

Späť do reality. Ďalší deň sme strávili v taxíku na nákupoch a návšteve vizitor centra Panamského kanála pri „Agua Clara“ a „Gatúnskych“ komorách. Tie prvé sú novovybudované pre superveľké lode. V čase, keď som tu bol v roku 2014, sa tieto komory iba stavali. Nové komory sú na mape vpravo.

Cez nové komory prejde denne v priemere 6 lodí, cez Gatúnske 22. Aby sme videli premávku v Agua Clara, taxikár nám odporučil byť na mieste o desiatej dopoludnia. A mali sme šťastie.

Lode sa v komorách pohybujú pomocou remorkérov, na rozdiel od pôvodného spôsobu v Gatúnskych komorách, kde sa lode ťahajú elektrolokomotívami pri kraji kanála. To sme videli následne vo vizitor centre pri Gatúne.

Jednou z mnohých výhod plavby s World Cruisingom je logisticky bezstarostná plavba cez Panamský kanál. Na briefingu sa dozvedáme, že kanálom sa preplavíme v troch skupinách, my sme v prvej. Začína to 31. januára cez Gatúnske komory.

Dostali sme návod, ako sa budú lode k sebe uväzovať, aby utvorili zostavu.

Noc prečkáme na bójach za komorami a pokračovať budeme na ďalší deň až do Miraflores komôr, kde nás spustia do Pacifiku.

Dostali sme aj inštrukciu, ako sa štyri lode uviažu k sebe na veľkú bóju. To sme ešte netušili, aké hororové dobrodružstvo nás čaká.

Nóóóó… a nemáme sa kúpať…

41