Predpoveď vetra sa potvrdila a my sme v pondelok, 30. mája 2022, pripravení vyraziť. Ono to ale tak jednoduché nie je, opäť tie prekliate prílivové prúdy. V sprievodcovi z Faerských ostrovov sú tri strany venované prúdom.

Daný stav prúdov je odvodený od vysokej vody v Reykjavíku, alebo už tradične v Doveri. Vyberám si Reykjavík, vychádza mi, že by sme mali odísť okolo jednej poobede. Napriek tomu mi to ale nedá a snažím čosi nájsť na webových stránkach. Bez úspechu. Dokonca si sťahujem do mobilu jednu aplikáciu, ale tiež z nej nie som múdrejší. Nejde mi ani tak o to, že by som neveril môjmu úsudku, veď šípky ukazujú jednoznačne. Ale niečo o tých prúdoch predsa tí severania niekde mať musia.

Dilemu vyriešil Sony. Už som ho spomínal, pri príchode do Thorshavnu nám poskytol prvé informácie. Na móle ho oslovujem a pozývam na kávu, možno nám niečo užitočné povie. A naozaj, Sony má aplikáciu na prílivové prúdy Faerských ostrovov. Tak to ma picne.

Hneď si to sťahujem a so zadosť učinením konštatujem, že som kalkuloval dobre. Sony je inak tiež zaujímavý týpek. Je zo Švajčiarska, žil dvadsať štyri rokov v USA, v Arkansase a Novom Mexiku. Robil zvárača na mrakodrapoch, ale mal už po zuby tej horúčavy a skončil na Faerských ostrovoch. Je tu už druhý rok, lacno sa dostal k starej plachetnici z roku 1895, nekecám a nezmýlil som sa v dátume.

Sony mi dal link na fantastický článok o lodi, ktorá stroskotala a opäť pláva. A nie je to hocijaký príbeh… Napíšem o tom najbližšie. Plánuje tu pobudnúť ešte jednu zimu, dokompletovať loď, hlavne spojazdniť motor. Potom chce ísť do Grónska. Ani jeho som sa na rodinu nepýtal. Sony nám povedal, že ráno musíme opustiť mólo, lebo práce na ňom budú finišovať. Posledná sauna, posledný bazén, večera a v pondelok ráno sme sa presunuli o sto metrov vedľa, kde sme sa uviazali o rybársku bárku. Tu počkáme do jednej poobedia.

Pri presune nás o dušu fotili dve turistky. Vo mne zvíťazila túžba chváliť sa a kričím na ne, či nastúpia. Oni že hej. Tak som prirazil k malému plávajúcemu mólu, kde stáli a ony nadšené naskočili. Po chvíli sme boli uviazaní a pokecali sme si na kávičke.

Sú to američanky z New Jersey.  Jedna je účtovníčka, druhá doktorka psychológie. Dokelu, to by sa mi na lodi zišlo, hlavne tá psychológia. Po chvíli sme už opäť osameli, posádka išla ešte čosi nakúpiť, ja čosi pofotiť. Na skale hneď vedľa móla som si nevšimol samičku strážiacu vajíčka a jej manžel sa na mňa surovo oboril. Radšej som utiekol, rešpektoval som ich súkromie.

Nakoniec udrela jedna hodina a my sme sa odviazali.

Aplikácia fungovala naozaj perfektne. Šípky na fotkách ukazujú našu približnú polohu v čase na spodku obrazovky.

A že sme si to valili…

Prúd neraz atakoval hranicu štyroch uzlov a tri nebola výnimka. To , čo sme si prezerali pri našej autoturistike pred pár dňami, sme mohli vidieť od hladiny. Za zmienku stojí otázka, prečo robím fotky z Ipadu, prečo nie z plotra Raymarine. Nuž, lebo nemám digitálnu mapu, kde sú Faerské ostrovy, Island a ktorá zahrňuje aj Grónsko.  Mal som ju pri Grónskom tripe, ale keďže som menil prístroje, do ktorých ide mikro SD, ostal som na holičkách. Kvôli trom jednoduchým pristátiam nebudem kupovať drahú digitálnu mapu na jedno  použitie, vystačím si s Navionics mapami v Ipade. Kvalita je vlastne rovnaká, aj keď trošku nepohodlia.

Susan sa trápila so svojím novým foťákom a Marta pre zmenu kontrolovala Petra, či je dobre uviazaný, aby sa nemusela trápiť ona.

Po tridsiatich míľach s prúdmi sme sa úžinou priblížili k otvorenému moru. A aj sme ten rozdiel pocítili. Vietor proti prúdom nás poriadne pohúpal.

No ale sme vonku, na otvorenom mori. Prekonávame bariéru, kde sa prúd s vetrom najviac pohádali a vyťahujeme plachty. Vlastne prednú plachtu, hlavnú na dva refy sme vytiahli v kľude v úžinách medzi ostrovmi. Naberáme rýchlosť a míle.

V noci, presne podľa predpovedi vietor sadá. Striedavo s použitím motora, striedavo na plachtách, nás víta utešené ráno.

Vietor onedlho sadol úplne, vlastne tak osem uzlov rovno do chrbta. Neostávalo nič iné ako motor, ktorý nám ako pohon vydržal až doteraz, kedy sme 30 míľ pred vstupom do fjordu Seydisfjord, mali rovnako silný vietor, ale z ľavoboku. Tak to sme opäť na plachtách. Vlastne článok dokončujem teraz, 1. júna 2022, keď už mám signál z Islandu, ale stále niekoľko hodín plavby pred sebou. Minulú noc ma napadla otázka, či to čo vidím je západ, či východ slnka, teda či máme zubaté slniečko na východe, alebo na západe. Ani jedno nie je pravda. Je takmer na severe.

Slnko zapadlo iba na chvíľku, aby šero zanedlho opäť vystriedalo. Blíži sa polárny deň a my ho vyššie na severe zažijeme. V noci sme mali úlovok, vlastne dva. No ale aby som to dokázal spracovať, potreboval by som jeden hrniec na mäso, druhý na perie. Tak som tie nešťastníčky vyslobodil z mojej návnady a udicu schoval.

A to sa už ráno ukázal Island. Napriek zime nám spadla sánka.

Volám na imigračné Islandu a oznamujem, že náše ETA je okolo 15:00. No a chystám raňajky…