Úžasné, ohromujúce, dych berúce……

Vraciam sa k expozícii o stavbe, spred sto desať rokov, vtedy troch najväčších lodí na svete.

Olympic, Titanic a Britannic. Priznám sa, aj keď som o tragédii Titanicu veľa čítal a samozrejme, najmä posledný, oskarový, rovnomenný film sme asi videli všetci, netušil som, aký je príbeh tejto lodi spred tragédie. Asi málokto z nás.

Výstava v Belfaste, kde Titanic a jeho sesterské lode postavili mi pomohla doplniť chýbajúcu časť príbehu tejto lode, príbehu o obrovskom ľudskom úsilí, a fatálnom ľudskom zlyhaní. Výstava bola dokonalá nielen samotným príbehom, ale aj jeho podaním v podobe jazdy v sedačkovej lanovke, ktorá nás previedla virtuálnym vnútrom lode počas jej výstavby. K tomu jednotlivé oddelenia od úvodu až po záver príbehu, od priemyselného rozmachu Belfastu, cez vznik spoločnosti “Harland & Wolff”, najväčšej lodenice na svete tých čias, až po zánik Olympicu, poslednej z troch gigantických lodí. Príbeh ma tak očaroval, že som si kúpil knihu, vďaka ktorej sa teraz pokúsim sa o neho podeliť.

Všetko to spôsobilo storočie pary a emigračná vlna do nového sveta, ktorá prudko naberala na sile začiatkom dvadsiateho storočia. Emigranti boli najmä z Európy a nemálo z jej východnej časti.

Ďalší faktor bola úzka spolupráca medzi spoločnosťou “White Star Line” a lodenicami “Harland & Wolff”. Radšej sa nebudem púšťať do histórie vzniku lodenice, to je iný príbeh. Vľavo sedí Gustav Wolff a vpravo Edward Harland.

Dôvera založená na dlhoročnej spolupráci urýchlila rast oboch partnerov do nepredstaviteľných rozmerov na vtedajšie časy. Začalo to paroplachetnicou “Oceanic” postavenou v roku 1871

pokračovalo ďalšími paroplachetnicami. Prvým osobným parníkom na svete, iba s pohonom na paru bol “Teutonic”, postavený v roku 1889. O osem rokov neskôr kráľovná Viktória a princ Albert na ňom slávili diamantovú svadbu.

Nasledoval Celtic, Cedric, Baltic, Adriatic. Lode sa na tú dobu vyznačovali komfortom a spoľahlivosťou. Táto štvorica lodí sa stala vlajkovou flotilou spoločnosti White Star Line na dlhé roky. V roku 1906 konkurenčná spoločnosť “Cunard Line” spustila na vodu vtedy najväčšie plavidlá na svete, “Mauretania a Lusitania”.

V reakcii na tieto udalosti sa v roku 1907 stretli výkonný riaditeľ White Star Line, Bruce Ismay a William Pirrie, výkonný riaditeľ H&W.

Padlo rozhodnutie postaviť tri sesterské parné lode, ktoré prekonajú rekord vo veľkosti. Onedlho nato bol na svete prvý náčrt lode triedy Olympic. Idea bola jeden projekt a tri rovnaké, sesterské lode.

Stavba tak veľkých lodí si vyžadovala špeciálne vybavenie. Obrovská plocha so spustom do vody, plávajúci žeriav, najväčší svojho druhu, dovezený z Nemecka.

Investície dali dokopy dodávateľ aj objednávateľ. Kým sa pripravovala plocha, začali sa robiť plány. Harland & Wolff mali obrovské skúsenosti v navrhovaní lodí za posledné desaťročia. Naplánovali parník do najmenších detailov, pričom pri schvaľovaní a realizácii sa zakresľovali zmeny. Plány boli robené tak, aby zbytočne stavbu nekomplikovali.

Plány boli poslané ku skúseným expertom, ktorí z nich urobili podklad skutočnej veľkosti.

Potom prišli na rad šablóny, ktoré opravili každú nepresnosť na výkrese a podľa nich sa mohla začať strihať oceľ.

Okolo stavby trupu Olympicu a Titanicu sa postavila obrovská montážna hala, ktorej k dokonalosti chýbala iba strecha. bola vysoká 69 metrov a dlhá 256 metrov.

Následne sa začal klásť kýl. Keď bola sústava oceľových platní hotová, začali sa tieto spájať nitovaním s oceľovými nitmi. Tak sa vytvoril vodotesný plášť lode.

Konštrukcia začala naberať výšku.

Lode triedy Olympic mali pätnásť priečok, ktoré tvorili šestnásť oddelení. Tieto sa dali vodotesne uzavrieť. Bolo vypočítané, že pri prerazení trupu a vniku vody do ktorýchkoľvek dvoch oddelení loď ostane plávať.

Ako som už napísal, oceľová štruktúra na lodiach triedy Olympic bola pospájaná nitovaním. Najviac nitov bolo osadených ručne, aj keď sa používal aj hydraulický nitovací stroj. Ku väčšine spojov sa ale dostal iba človek.

Nitovací tým pozostával z troch mužov a chlapca. Nit sa rozžeravil v prenosnej peci, chlapec ho v kliešťach doniesol na miesto a osadil do otvoru v oceľových platniach. Keďže nit rýchlo chladol, v perfektnej harmónii, dvaja chlapi striedajúc každý úder nit zatĺkli, pričom tretí z druhej strany robil špeciálnym kladivom protitlak.

Na konštrukcii bolo použitých cez tri milióny nitov, ktorých hmotnosť bola približne 1500 ton.

Kormidlo bolo vyrobené zo šiestich kusov, spojené nitmi, ktoré sa zacementovali, aby boli chránené pred koróziou. Bolo dlhé 23,7 metra, v najširšom mieste meralo 4,6 metra a jeho hmotnosť bola cez 100 ton.

Kormidelný systém bol poháňaný dvoma parnými motormi.

Keď bol trup a vnútorné konštrukcie hotové, loď sa spustila na vodu. Prvý išiel Olympic, na obrázku vľavo je krátko pred spustením na vodu. Písal sa 20. október 1910. Spustenie Olympicu trvalo 62 sekúnd a rovnako ako aj na Titanic, na tú parádu sa prišlo pozrieť cez sto tisíc ľudí. Na tie lepšie miesta a priamo v lodenici sa predávali lístky a neboli lacné. Niet divu, tvorila sa história.

Po úspešnej kontrole vodotesnosti bol Olympic odtiahnutý do doku s dostatočne hlbokou vodou, kde sa dokončil za pomoci plávajúceho žeriavu, najväčšieho na svete (ako som už spomínal). Obrázok hore, vpravo. Titanic sa na spustenie do vody zatiaľ pripravoval…

Na obrázku dole vidno rampu, po ktorej každý deň robotníci vchádzali do lode.

Ilustrácia dole vystihuje lodenicu “Harland & Wolff” krátko pred uvedením Olympicu do prevádzky a spustením Titanicu do vody.

V strede obrázku je obrovská konštrukcia, pod ktorou boli vyrobené všetky tri lode triedy Olympic. Menšie konštrukcie a spusty do vody sú vpravo dole. Hneď vpravo od veľkých konštrukcií sú budovy, kde sa všetko plánovalo. Úplne vpravo sú haly, kde bola zlieváreň, robili sa kotle, sídlili firmy, ktoré šili plachty, čalúnenie, ako aj stolárstvo. Dymiacu časť vzadu za konštrukciou obývala firma “Workman Clarke”, ktorá vyrábala motory a mala tiež vlastnú lodenicu, vľavo od veľkej konštrukcie. Ďalej vľavo od nej sú suché doky. Úplne vľavo na obrázku je Olympic vo vode spoločne s plávajúcim žeriavom, ktorý do lode dostal ťažké vybavenie. Motory, kotle, komíny… Konštrukcia, pod ktorou bol postavený Olympic, Titanic a Britannic sa používala do roku 1960.

Titanic bol spustený na vodu 31. mája 1911. Spustenie trvalo 62 sekúnd tak, ako pri Olympicu. Po úspešnej kontrole vodotesnosti bol Titanic odtiahnutý na miesto dokončenia, ktoré krátko predtým opustil Olympic.

Z poschodia v múzeu dnes môžeme vidieť miesto, kde sa lode postavili a spustili do vody, kde sa písala história.

Po spustení na vodu bol Titanic vybavený dvoma parnými motormi v kombinácii s parnou turbínou a kotlami.

Robotníci pri prácach na vode to nemali vôbec jednoduché. Belfast bol v tom čase extrémne vyťažený prístav. Lode plávajúce do a von z prístavu veľkou rýchlosťou spôsobovali vlny, ktoré dokázali rozhúpať aj tak veľkú loď ako Titanic. Raz sa zrútila časť lešenia na lodi, tesne vedľa pracujúcich robotníkov.

Stolárske a nábytkárske dielne vyrobili nábytok a kompletné kajuty.

Na obrázku sú kreslá pre druhú triedu

Nenudili sa ani čalúnicke firmy…

Záchranné člny boli vyrobené v lodenici H&W, spolu dvadsať. Najväčšie mali dĺžku 9,1 metra a vedeli vziať šesťdesiat štyri osôb. Menšie mali 7,6 metra pre tridsať tri ľudí. Vieme, že to nestačilo.

Stavba Olympicu, Titanicu a Britannicu zamestnávala spolu 15000 ľudí. Tu je niekoľko z nich.

Do lodenice každodenne prichádzali a odchádzali cez túto bránu.

Mali aj svoje “cvikačky”. Každá drevená doštička mala pečiatku s číslom pracovníka. Pri príchode pracovník doštičku odovzdal, pri odchode sa mu vrátila späť. Čas, kedy bola doštička na vstupe sa započítal ako odpracovaný. Pri takom veľkom množstve pracovníkov bola táto administratíva nevyhnutná.

O veľkosti lodí triedy Olympic svedčí aj takmer 900 členov posádky.

Inžinieri, obsluha kotlov, hasiči a elektrikári mali ubytovacie priestory pod čiarou ponoru, priamo v strojovni.

Skôr než Titanic vyplával na svoju panenskú plavbu, bol odfotený v Belfaste spoločne so svojou sesterskou loďou Olympic. Bolo to prvý a posledný krát, čo boli lode spolu.

Smutný príbeh Titanicu na jeho panenskej plavbe cez Atlantický oceán už asi všetci poznáme.

Čo zvyšné dve sesterské lode?

Olympic

Stavba Olympicu sa začala 16. decembra 1908. Na vodu bol spustený 20. októbra 1910 a do prevádzky išiel 29. mája 1911.

Prvá svetová vojna zmenila jeho účel. Bol rekvirovaný armádou a slúžil na prepravu kanadských a po vstupe USA do vojny aj amerických vojakov. Jeho vonkajší vzhľad zmenil maskovací náter.

12. mája 1918 Olympic dokonca potopil nemeckú ponorku.

Tu je príbeh….

Pod velením kapitána Hayesa bol Olympic na ceste do Francúzska s americkými vojakmi na palube, keď 500 metrov pred loďou bola spozorovaná nemecká ponorka U 103. Delá, ktorými bola loď vyzbrojená okamžite začali paľbu. Nemecká ponorka sa začala ponárať a nabrala paralelný kurz. To ale nestačilo. Olympic s kurzom na ponorku, zachytil propelerom trup blízko jej veže. Trupu v hĺbke pod tlakom vody roztrhlo vyrovnávajúce nádrže. Olympic pokračoval do Cherbourgu, kde naložené vojenské jednotky vylodil.

Krížniku USA “USS Davis” sa podarilo zachrániť 31 členov posádky nemeckej ponorky U 103. Iba neskôr sa zistilo, že nemci mali na Olympic nabité a namierené, ale pre technickú chybu sa im nepodarilo zaplaviť torpédové komory a vystreliť torpédo. Kapitán Hayes za tento skutok dostal vyznamenanie jeho veličenstva za vynikajúcu službu.

Po skončení prvej svetovej vojny sa Olympic vrátil k účelu, pre ktorý bol postavený. Plával medzi Anglickom, Kanadou a USA až do roku 1935, kedy bol zošrotovaný. nemalá časť jeho vybavenia bola predaná v aukcii.

Britannik

Jeho stavba začala 30 novembra 1911. Po strate Titanicu sa práce na jeho stavbe zastavili. Urobili sa významné zmeny, ktoré zvýšili bezpečnosť lode. Zvýšili sa priečky oddelení s vodotesnými dverami, pribudol kompletne nový vnútorný plášť trupu a navýšilo sa množstvo záchranných člnov.

26. februára 1914 bol Britannic spustený na vodu. Na jar 1915 začala jeho púť na mori.

Podobne ako Olympic, aj on slúžil Britskej korune v Prvej svetovej vojne. Také šťastie ako jeho sesterská loď ale nemal. Počas prvej svetovej vojny slúžil ako nemocničná loď. Loď bola vybavená na prepravu 3300 zranených, o ktorých sa staralo cez 500 členov nemocničného personálu a 675 členov profesionálnej posádky.

V roku 1916 Britannic vykonal niekoľko plavieb medzi Liverpoolom a prístavom Mudros v Egejskom mori. Domov priniesol niekoľko tisíc zranených mužov. 21. novembra 1916 Britannic narazil na mínu, ktorú nastražila nemecká ponorka. Výbuch vyradil automatický systém zatvárania vodotesných dverí. Loď sa potopila za menej ako hodinu. Stalo sa to neďaleko ostrova Mudros. Na lodi bola iba posádka, čosi cez 1000 ľudí. Tridsať ľudí zomrelo, keď sa predčasne spustili dva záchranné člny, ktoré vtiahli stále rotujúce propelery.

Tým tento úžasný príbeh vzniku a zániku obrích parníkov končím.