14. Pond Inlet | civetta2

Pond Inlet –

Inuitskú osadu pôvodným menom „Mittimatalik“, čo znamená miesto, kde sa pristáva, pomenoval v roku 1818 Objaviteľ John Ross „Pond Inlet“, po astrológovi menom John Inlet. Ľad sa tu topí v júli a more zamŕza začiatkom októbra. Kotvište je nechránené, pri silnom vetre veľmi nepohodlné a často je ohrozované driftujucími ľadovcami. Sprievodca preto neodporúča zaisťovať reťaz a ani jej vypúšťať príliš veľa. Ľad sa totiž môže k lodi priblížiť nečakane rýchlo a preto treba byť pripravený okamžite prekotviť, Dve noci strávené na kotve

sme si na šťastie nemuseli skúšať našu zručnosť pri prekotvovaní. Mali sme bezvetrie a žiadne ľadovce nás neohrozovali. Jediné, čo s nami na prvý pocit proti logike hýbalo, bol meniaci prúd, dosahujúci v kulminácii rýchlosť 2 uzly.

Plavba z Graham Harbour bola bohatá na rozmanitosť. 14.augusta sme sa rozlúčili so strmými zrázmi ostrova Devon Island,

ktorý nám zmizol pri západe slnka za horizontom. Slnko už každý zapadá každý deň, na tri hodinky. Tmu ale nemáme, iba sa zošerí. Pri vstupe do prieplavu Pond Inlet, nás čakali ľady, tak sme dosť manévrovali.

Popri ľadovej bariére sme traverzovali dve míle, kým sme našli prechod na juh.

Potom to už išlo a o krásne pohľady sa postaral z ľavoboku ostrov a prírodná rezervácia „Bylot Island“

A z pravoboku americký kontinent.

(Tú stenu niekto pozná?) Minuli sme aj kotviaci tanker a nádherný ľadovec

a po 36.tich hodinách plavby, 16.augusta nadránom sme zakotvili.

Najprv prišli na rad povinnosti. Charlie zabezpečil cisternu s 1000 litrami nafty, ktorú sme v dvadsať litrových kanystroch pracne ponosili na čln, previezli na loď a vyliali do nádrže.

Spoločnosť nám robili deti, tak sme ich trochu aj previezli.

Nasledoval nákup a prvý kontakt s mestečkom s 1550 obyvateľmi. Rozprávali sme sa s vedúcim miestneho Coop marketu.

Firma ho sem dostala na dva roky pracovať. Motiváciou mu bolo dvojnásobné zvýšenie mzdy a ponuka piatich týždňov platenej dovolenky kdekoľvek na severoamerickom kontinente. Ale ako povedal, nikdy viac. Veľa peňazí neušetrí, život je tu veľmi drahý. Pre ilustráciu, za kilo cibule sme zaplatili 5 kanadských dolárov, nahrubo 3 Eurá. Miestnych to veľmi netrápi, sú dosť dotovaní a chodia loviť.

Tak ako kedysi posádka lodí po splnení si povinností vyrazila na breh objavovať aj loviť, aj my sme urobili to isté. Naším cieľom bolo uloviť nejakú wifinu. Krčmy tu nemajú, miesto je vyhlásené ako čisté. V praxi to znamená, že sa tu nesmie predávať ani kupovať alkohol. V jedinom hoteli v osade wifi nemali. Na polhodinu nás zachránila miestna knižnica, kde sme mohli sedieť za komputrom kanadskej vlády a zadarmo surfovať po internete. Tak sme sa aspoň poprechádzali a natiahli si trochu nohy.

Ráno, 17.augusta vyrazil Charlie s Edwardom a Brianom na ešte jeden nákup. Ralf ešte spal a hneď ako sme s Cathy osameli, okamžite sa do mňa obula. Bolo strašné, že včera sme odišli na breh bez vysielačky. Pri našom odchode vraj ešte kričala na Ralfa, že si ju máme vziať a Ralf ju ignoroval. Charlie vraj bol z toho veľmi nešťastný. Jednoznačne som poprel úmysel Ralfa ignorovať príkaz nevziať si vysielačku. A iné je nevziať si spojenie na pustý breh a iné v civilizácii. A keď sa to Charliemu nepáčilo, nech to povie priamo Ralfovi a nie jej prostredníctvom mne. Cathy argumentovala Charlieho zodpovednosťou za všetko okolo, a aké je to pre neho ťažké a vyčerpavajúce. Argumentoval som, že viem, čo to je zodpovednosť za loď, posádku a vzťahy v nej. Zažil som to na plavbe okolo sveta a na preplavbách Atlantikom. Určite viem o vzťahoch v posádke oveľa viac ako vy, tvrdil som. Nedal som sa, Nie preto, že som sa musel zastať Ralfa. Bol som ale presvedčený o svojej pravde, a chcel som jej dať najavo, že u mňa nepochodí. Nie sme roboti, vravím jej. Aj keď sme tu na to, aby sme plnili Charlieho príkazy, čo aj bez váhania robíme, ale každý máme svoj vlastný rozum. Miera tolerancie musí existovať obojstranne a zbytočne vyvíjať tlak na posádku vyvolá časom bumerangový efekt. Ja vnímam nevzatie vysielačky so sebou na breh v civilizácii za záležitosť nie úmernú takejto diskusie. Výsledkom jej puntičkárstva v budúcnosti môže byť popudenie posádky a vzdanie sa akejkoľvek iniciatívy. Cathy si stále húdla svoje, asi nemohla pripustiť možnosť, že by som mal predsa len trochu pravdu. Tak som ju objal a poďakoval za to, že môžeme na tejto plavbe byť. Na záver som sa jej spýtal, či mám zhasnúť svetlo a vypnúť kávovar v kuchyni, na čo Cathy zabudla. Ralfovi som náš rozhovor radšej ani nespomínal.

Prečo o tom píšem? Nebolo by jednoduchšie to zamlčať a písať iba o tom dobrom, vlastne iba cestopis? Som presvedčený, že nie. Tento blok je o jachtingu. V tomto prípade o jachtingu v arktických vodách. Okrem popisu plavby, krajiny, ľudí, technických údajov o lodi, ako aj o taktike napredovania sem patria aj vzťahy v posádke. Ich stav môže z plavby urobiť nezabudnuteľný zážitok, alebo zlý sen. Psychológia a medziľudské vztahy neoddeliteľne patria k môjmu bloku, ktorý je nielen cestopis, ale aj moj pribeh. Aby som opäť nepreháňal, myslím si, že viac jachtárov zažilo počas dlhodobého pobytu na lodi niečo podobné. Proste, veci sa vydiskutujú a život ide Ďalej. Väčšinou…

Výhodou toho, že som tu jediný slovák je, že môj popis udalostí je ťažko overiteľný. To čo píšem mi nikto z posádky nevyvráti, nemá ako. Je to ale aj nevýhoda, pretože moje tvrdenie tak môže strácať na dôveryhodnosti. Napriek tomu, snažím sa popísať udalosti, tak, ako ich vnímam ja. Netvrdím, že mám pravdu, ale snažím sa písať na rovinu tak, ako to cítim.

17.augusta poobede sme opustili Pond Inlet a vraciame sa na bojište. Situácia s ľadom dáva možnosť napredovať, aj keď budeme asi prekonávať ľadové polia.