Po dni oddychu a plánovania sme si v piatok, 3. júna 2022 prevzali na letisku v tridsať kilometrov vzdialenom meste Egilsstadir,  štvorkolku Kia Sportage. Hneď na to sme vyrazili do terénu.

Nebudem opisovať miesta, kde všade sme boli a čo všetko sme videli. Od toho sú turistickí sprievodcovia. Okrem toho si to aj tak nepamätám. Bolo toho tak strašne veľa, že mi to všetko začalo splývať. A asi nielen mne, ale aj celej posádke auta, ktorej som mal tú česť byť tri dni a tisíc štyristo kilometrov šoférom.

Skúsim to zhrnúť. Island je nádherný majestátny ostrov, kde sa je na čo pozerať. Či je to činná sopečná aktivita, horúce prameňe, hlboké, dych berúce kaňony a vodopády, prívetivý juh ostrova, čistota, no a samozrejme ústretoví ľudia. Na severe ostrova to vyzeralo asi takto…

Horúce pramene sa vo veľkom množstve využívajú na vykurovanie. Ako nám povedal náš šéf prístavu, tam, kde sa nimi kúri, je teplo o polovicu lacnejšie. Kúpali sme sa aj v horúcich prameňoch, ktoré sa miešajú so studenou vodou, aby sme to prežili. Vstup do takejto vymoženosti nebol lacný, ale stál za to. Silne sa neodporúča kúpať sa na voľno. Dali sme si poradiť.

Aj druhý deň na severnej strane stál za to…

Už pri našom príchode na ostrov nás šéf prístavu upozornil, že sa budeme musieť presťahovať, lebo na našom mieste bude rybársky čln vykladať úlovok. Pre istotu som mu oba dni telefonoval, že budeme preč a večer sme na lodi. Druhý deň nám ale vedúci povedal, že večer sa musíme presťahovať. Ejha… veľmi sa mi nechcelo, ale čo sa dá robiť. Po návrate na loď som mu telefonoval, že sa sťahujeme, ako nám bolo povedané ku rybacej továrni o tristo metrov ďalej. Na naše prekvapenie, keď sme sa uväzovali, šéf aj so svojím zástupcom nám naťahovali elektriku. No paráda, máme šťavu, teplo a dokonca viac súkromia. Vravím Runnarovi, tak sa totiž harbour majster volá, že v lodi mi strašne zavadzia nedopitá fľaša whisky. Odpoveď nebolo ťažké uhádnuť a tak stojíme na móle, ja s nealkom pivom, popíjame a kecáme. Šéf prístavu stojí vľavo.

Dozvedeli sme sa zaujímavé veci. Rybia fabrika, pri ktorej teraz stojíme je v lete zavretá, pracuje iba v zime. Spracuváva sa tu rybí tuk, ktorý sa používa ako krmivo pre rybie farmy. Preto tie zásobníky.

Pýtal som sa na osamelé nebezpečie, vyznačené na mape a viditeľné neďaleko od nás. Označuje vrak, ktorý je v nebezpečnej hĺbke.

V roku 1943 tu bola nemeckou ponorkou torpédovaná zásobovacia loď naložená muníciou. Loď sa nepotopila celá, prova sa ešte držala nad hladinou a munícia neexplodovala. Armáda sa rozhodla loď potopiť, aby sa predišlo ďalšiemu možnému útoku a explózia neohrozila osadu. Odvtedy je na dne tu vo fjorde vrak plný nevybuchnutej munície, približne s tisíc tonami nafty. Ako nám Runnar povedal, ide sa s tým čosi robiť, lebo v okolí vraku sa začínajú objavovať olejové škvrny. Tak opäť sme sa dozvedeli trochu histórie.

Posledný deň, 5. júna sme pre zmenu išli pokochať sa na juh. Opäť nebudem pomenuvávať miesta,  sú tam tie zo sprievodcov a tie, ktoré ma oslovili. No a jasne, že som si zalietal s dronom.

V pondelok, 6. júna sme vrátili auto a ja som sa cez kopec na bicykli presunul k lodi.

Občas sa okolo nás pristaví šéf prístavu Runnar. Pozvali sme ho na kávu a trochu pokecali.

Jaro Dutka so ženou a Jano Adamove sú už na Islande. Presúvajú sa k nám z Reykjavíku, cestou objavujúc ostrov. Zajtra, 9. júna 2022 večer sú tu. Ďalší deň Jarova žena Marka a Kincelovci idú do Reykjaviku, odkiaľ večer odlietajú. Nová posádka, Jaro, Jano, Susan a ja pravdepodobne vyrážame v sobotu, 11. júna na východ, smerom do Nórska. Kde presne, sa ešte ukáže. Radi by sme to dali na Lofoty, ale kto vie, kam nás vietor zaženie.