V sobotu, 5. augusta sme si dali budík o pol šiestej. Chceme chytiť prúd smerujúci na juh, ktorý popri Írskom pobreží, pod Bangorom dosahuje až dva uzle. Cvičenie, kávička a obliekame sa do ozajstného nečasu. Fúka severný vietor, v maríne okolo 15 uzlov, nič hrozné. Akurát leje ako z krhly. Za normálnych okolností by sme počkali. Ale prúd, ktorý chceme využiť nepočká. Zapíname prístroje, štartujeme motor, odväzujeme sa a smerujeme von z maríny Bangor.

Po piatich míľach v Belfastskej zátoke a trochu húpania sa v prúdoch, ktoré tu pracujú proti vetru sa ocitáme v Írskom mori a naberáme kurz na juh. Máme pred sebou 380 míľ do ústia rieky Yealm a mestečka Newton Ferrers, 10 míľ východne od Plymouthu.

Chytáme severný vietor, do 25 uzlov. Predná plachta ide von, nastavujem windpilot a všetko už pokračuje samo. My máme konečne čas na ďalšiu kávičku a raňajky.

Prvý deň ubehol v klasickej rutine. Kontrola kurzu, jeho úprava na windpilote, Lubo deleguje mobilom úlohy, kým máme signál, potom kreslí svoje nové projekty v jeho penzióne v Mengusovciach. Ja čítam, píšem článok na svoj blog a už je večer. Lubo uvaril fantastickú kapustnicu z kapusty, ktorú som doniesol auto ešte do Nemecka.

V noci vietor utíchol, ale na druhý deň opäť ožil, zo západu. Plavba trochu nepohodlnejšia, ale frčali sme na plachtách a to sa počíta.

V noci z nedele na pondelok, 7. augusta, nasledovalo zo 15 hodín na motore, kedy sme pravidelne kontrolovali teplotu a zalepenú hadičku. Všetko ok. Cez deň opäť plachty a v pondelok poobede míňame juhozápadný cíp Britského ostrova.

O desiatej večer máme do ústia rieky Yealm 44 míľ a vietor do chrbta 10 uzlov.

V ústi rieky som nenašiel informáciu o prílivovom prúde, iba o vysokej vode. Tá je pred desiatou ráno. Predpokladám, že prílivový prúd pri vysokej vode v ústi rieky bude tiež kulminovať, alebo slabnúť smerom dnu. Aj tu musím byť opatrný, prúd tu vie dosiahnuť pri vstupe až 4 uzle. To teraz nehrozí, ale aj tak…

Nech je ako chce, máme pred sebou 44 míľ a 12 hodín času. Vyťahujeme prednú plachtu a na rovnej hladine robíme 3 a pol uzla. Takto sa motáme do rána a pred deviatou sme v ústi rieky Yealm. Tesne popri vstupných bójach ohraničujúcich plytčinu, ostro doľava sledujúc os navigačných znakov na svahu oproti a vchádzame do lepšej hĺbky. Vydychujem si, pri prúde okolo jeden uzol sa stáčam proti bójke a Lubo vpredu uväzuje loď.

Tu by sa príbeh tohtoročnej plavby na Civette mal skončiť. ALE a podotýkam veľké „ale“, ono sa to trošku zdramatizovalo. Opäť tá moja akčná povaha veci skomplikovala a nechýbalo veľa, aby sa nestalo horšie. Lubo sa mi zdá vpredu dosť nemotorný pri chytaní lana bójky a vyrážam rezkým tempom mu pomôcť. Ostatne tak som to robil vždy, keď sme sa uväzovali na bójku v Škótsku. Lubo drží lano a bojuje s ním, aby ho dostal na pachoľa a ja svižným tempom skracujem vzdialenosť medzi nami.

Prásk! Zakopávam o lano a hybná sila ma svojou zotrvačnosťou hádže ksichtom rovno na palubu k Lubovým nohám. Ešte zaregistrujem náraz brady o palubu, v duchu hreším nad svojou neopatrnosťou. Problém je ale inde. V ramenách ma doslova omráči obrovská bolesť, taká čo dokáže úplne odzbrojiť. Taká, akú som mal, keď som si pred rokom a pol na bežkách vykĺbil rameno. Vravím Lubovi nech uteká ku kormidlu a drží loď v prúde pri bóji. Kým Lubo drží loď, voľajako vstávam a idem ku kormidlu. Akoby zázrakom, lano z bóje ostáva zamotané na prednom koši. Staviam sa ku kormidlu a Lubo ide dopredu. Ešte zopárkrát dopredu a dozadu, plynovú páku ovládam lakťom, a sme uviazaní. Vypínam motor a tackám sa do kajuty. Skúšam si ľahnúť v salóne ale tá bolesť je neznesiteľná, doslova vrieskam od bolesti. Keď si sadnem je to lepšie. Lubo sedí vedľa a zdesene sa na mňa pozerá. Je mi jasné, že musím ísť do nemocnice. Volám Markovi Studdovi, môjmu anglickému priateľovi, ktorý tu žije a o ktorom som už veľa písal. Lubo mi drží telefón pri uchu a Mark počúva čo sa stalo. Príde na loď so synom, bude sa ponáhľať.

Kým čakáme, Lubo gúgli čo by to mohlo byť. Povedal by som že vykĺbené rameno. Ale obidve??? Niekde vo vnútri mi tleje myšlienka, že ja by som to veru mohol dokázať A vyvstáva ďalší problém. Chce sa mi cikať. Vlastne ma nutká už dlhšie, ale teraz sa to už nezmieriteľne pýta von. Pre Luba niet úniku, je to dobrý priateľ. Vravím mu že v záchode v skrinke sú chirurgické rukavice. Vychádza von s rukavicami na výmenu motorových filtrov. To je akoby ste si na mravca brali kladivo. Takmer… Na druhý pokus ich už má, tenké, gumené, modré chirurgické rukavice.

Opäť problém. Lubo si ich nevie nasadiť. Zatínajúc zuby mu vravím že musí najprv do nich fúknuť. Dokelu, ja sa hádam pošťím. Začínam zabúdať na bolesť, hlavný problém je nepocikať sa. Logistika vládne aj pri tejto špeciálnej operácii. Tentokrát je to vhodná nádoba. Lubo postupne vyťahuje fľašu na koka kolu, mlieko, nakoniec víťazí sklenená nádoba na instantnú kávu. Objem a vstupný otvor je vysoko nad potrebami úkonu.

Nejako si ľahnem a Lubo vyťahuje moje cikacie náradie. O chvíľu to už frčí ako má. Nato zvoní telefón. Voľnou rukou ho lubo dvíha a drží pro mojom uchu. Je to Mark, vraví, že o chvíľu je so synom Kerstenom pri lodi. Uprostred hovoru kývam na luba, že môj moč sa presmeroval mimo fľašu. Lubo vykoná nápravu, zloží telefón a po mojom skončenom procese ma ako-tak upraví. Opäť si sadám, ležať je pre moje, zrejme vykĺbené ramená neúnosne bolestivé.

Prichádza Mark s Kerstenom, zostupujú do salónu. Kersten je bývalý policajt, pracoval na kriminálke. Pred štyrmi rokmi  mi v aute cestou do Londýna, keď ma viezol do Londýna porozprával zopár tvrdých zážitkov. Síce je už v policajnom dôchodku, ale skúsenosti s ramenami vraj má. Vraví, že v nemocnici budeme čakať niekoľko hodín, kým sa dostanem pod Rentgen. Potom čakať, kým to doktor napraví. Radšej to skúsi. No… Po pol hodine cvičenia a naťahovania je ľavé rameno na mieste. Obrovská úľava. Aj keď je to zatiaľ iba polovica problému, cítim, že pohár nie je poloprázdny, ale poloplný.

Pravé rameno ideme vyriešiť k Markovi, treba na to viac miesta. Nasadám do jeho, nateraz pre mňa vratkého člna a ideme k môjmu anglickému priateľovi. Aby som to skrátil, po ďalšej hodine na koberci u Marka, kedy jeho žena Gudrun zdesene nazerala do izby, je aj pravé rameno naspäť. Bolesť je preč, teda takmer. Oproti tomu, čo bolo pre dvoma hodinami je to rozdiel ako pri vykĺbenom ramennom kĺbe a bolesti po jeho vrátení na miesto. U mňa vynásobené dvomi.

Posedíme ś Markom ešte dve hodiny. Keď som mu vysvetlil moje plány, Mark poznamenal, že by bol prekvapený, keby som ho ničím neprekvapil.

Zanedlho ma už nebude možné odviezť na loď, tam kde Mark býva voda úplne ustupuje. Kersten ma teda hneď odviezol na loď k Lubovi, ktorému som medzitým volal o pozitívnom progrese. Podľa mojich inštrukcií Lubo balí čo môže. Zapína do Lazybagu hlavnú plachtu, poisťuje oba rollrefy, aby sa nejakám zázrakom nevyrolovala jedna z predných plachiet, balíme čln a dávame dole bimini. Teda Lubo. Niektoré laná treba zbaliť, a to už máme večer. Ukladáme sa na spánok, ráno príde Kersten. Ponúkol sa, že nás odvezie do Londýna na letisko Gatwick, čo je cez 300 kilometrov.

Nemusím opisovať bolestivú noc, kedy som veľa toho nenaspal. Keď som sa zobudil s prepoteným tričkom, nemal som si ho ako vyzliecť. Tričko kúpené v roku 2009 v Gibraltare padlo za obeť nožu, ktorým som ho rozrezal a k rozhodnutiu som nepotreboval veľa času. Keby Lubo v momente ako som rezal tričko, stojac pri plynovom sporáku v pološere, vyšiel z kajuty, určite by mu to pripomínalo nejakú hororovú scénu z filmov od Stephena Kinga.

Ráno sme porobili, čo sme mali, mojich sprievodcov, knihy, oblečenie a Lubovu tašku sme pobalili, necháme to u Marka v dome. Mariner nás na svojom člne odviezol na breh. Posledný pohľad na Civettu, ktorá je v ústi rieky, kde prezimuje.

Mark a jeho syn Kersten sú skutoční priatelia. Kersten nás vysadil v Gatwicku, let do Viedne a večer, 9. augusta 2023 som v Bratislave. Ráno v kruhu rodiny si uvedomujem, že plavba skončila a nočná mora posledných dvoch dní skončila.

V pondelok som bol u doktora, snímky ukázali, že všetko je ok, len treba kľudový režim a dlho potrvá, kým sa ruky vrátia do ako takého normálu. . Opäť som mal raz šťastie.

Na záver: Dlho som rozmýšľal, či príbeh neskončiť uviazaním sa na bóji. Tá druhá časť môže pôsobiť pomerne intímne. Ale aj toto patrí k jachtingu. Niet sa za čo hanbiť, naopak, priznanie oslobodzuje. Okrem mojej blbosti sa prejavila Lubova obetavosť a priateľstvo. Ďakujem Lubo. A rovnaká vďaka aj Markovi a Kerstenovi.