Noc z 22-23.augusta sme v splynovej nálade driftovali medzi ľadmi, menili polohu vyhýbajúc sa ľadovým kryhám. Trochu fúkalo od pevniny, bol relatívny pokoj a nádherný západ slnka. Predošlú noc na kotve sme každú hodinu zapisovali hĺbku pod nami, aby sme zistili kedy príliv a odliv kulminujú. S narastajúcim prílivom sa ľad pohybuje smerom k brehu a opačne, s odlivom od. To všetko skombinované s vetrom dujúcim z rôznych strán dáva tušiť, ako sa bude ľad pohybovať. Ľadová kryha, plávajúca do zátoky proti vetru počas prílivu nie je žiadna zvláštnosť.

Ráno, v očakávaní ďalšieho dňa bez pohybu na vode som sa pustil do prania.

Charliemu teplo, pohoda, slabý vetrík od pobrežia a málo ľadu v zátoke nedalo pokoj a potom chýbalo už iba naše vrelé neutíchajúce nabádanie, či to predsa len neskúsime. Tak sme to teda skúsili a išlo prekvapivo, ako po masle. Nikde ani stopy po ľadovej bariére siahajúcej až k brehu. Ľad ustúpil niekoľko sto metrov od pobrežia. Keď si pomyslím, že bariéra je široká niekoľko desiatok kilometrov, je na neuverenie, že na to stačilo iba 20 hodín.

Po 35 míľach sme minuli zátoku Paslay Bay, ale po ďalších desiatich sme sa museli otočiť a vrátiť sa na nové kotvište.

Ľadová bariéra bola príliš blízko k brehu a my sme sa začali pohybovať v 3 metrovej hĺbke. Stav ľadu v daný deň hovoril o 60% zaľadnenia, bolo múdrejšie sa vrátiť.

Na kotvišti bola hliníková loď „Nehaj“ s osamelou plavkyňou Zuzanou, plaviacou sa opačným smerom, na sever. Po rozhovore s Charliem cez vysielačku a jeho odporúčaní okamžite vyrazila.

Ralf, Edward, Brian a ja vedieme debatu, či sme radšej nemali pokračovať. Čas už trochu tlačí, sme málinko nervózni. Ja si myslím, že sa dalo, mohli sme skúsiť isť viac od pobrežia a trhlinami v ľadových poliach sa snažiť preraziť v dostatočnej hĺbke. Asi sa aj dalo, ale Charlie sa obával blížiacej sa tmy o tri hodiny a nevedel, kam až kritický úsek siaha. Myslím si, že to stálo za pokus, ale obhajoval som Charlieho postup. Loď je jeho, a tých kontaktov s ľadom, sprevádzajúcich mohutným praskavým zvukom nebolo málo. Niekedy som mal pocit, že musíme mať dieru v lodi. Snaha prejsť bezpečnejšie, najmä teraz, keď nám chýba iba 30 míľ do voľnej vody je pochopiteľná. Zakotvení v Pasley Bay, v kokpite, sedíme v tričkách a užívame mimoriadne si teplo krásneho slnečného dňa, kedy nás zohrieva, dalo by sa povedať, jarné slniečko. Západ slnka stál za to.

Poobede nasledujúceho dňa sme to opäť skúsili, nepustilo. Myslím, že chyba bola, že sme neodišli o štyri hodiny skôr. Jano, môj brat mi ráno mailom poslal situáciu ľadu na juh od nás, bolo to maximálne 30%. Charlie chcel ale počkať na svoju mapu, ktorú si stiahol poobede. Tá dokonca ukazovala pri pobreží modrú farbu, nie viac ako 10%. Akurát bola pripravená večera, po nej sme vyrazili. Ale už zaúradoval príliv a po desiatich míľach sme to otočili a boli sme radi, keď sme sa mohli vrátiť. Ľadová bariéra hnaná prílivom sa totiž rýchlo blížila ku pobrežiu. Raz sme dokonca škrtli o dno. Skysneme teda v Paslay Bay na noc a ráno 26.augusta odídeme skoro ráno, aby sme kritické miesto stihli pri pokročilom odlive, kedy predpokladáme uličku pri brehu s dostatočnou hĺbkou. Má byť teplo a slabý vietor. O deň neskôr sa má ochladiť a fúkať k brehu. To by sme tu primrzli na nasledujúcich pár dní.