Keď sme míňali Gjoa Haven bez zastávky, veľmi ma mrzelo, že sa tam nezastavíme. A nielen mňa. Okrem možnosti poprechádzať sa po čase medzi domami a pohľadať internet, pre mňa to bolo miesto spojené s objaviteľskou históriou. Ale keď sa nedá, tak sa nedá. Pravda je, že ľad začne onedlho zamŕzať. Bolo by hlúpe ku koncu si skomplikovať plavbu kontaktom s ľadom.

Keď ale Charlie po tom, čo sme minuli Gjoa Haven oznámil, že v Cambridge Bay iba natankujeme, neopustíme mólo a hneď ideme ďalej, frflanie začalo byť hlasné. Veď stačí, keď mestečko uvidíme z brehu. Nedalo mi a zafrflal som viac nahlas. Vravím, že je to to isté, ako keby hladnému tigrovi v klietke ukázali mäso. Síce ho nemôže jesť, ale aspoň sa na neho môže pozerať. Samozrejme, vyvolalo to nevôľu, najmä u Cathy, ale už to bolo von. Nech je ako chce, pred pristátím v Cambridge Bay Charlie oznámil, že ostaneme v mestečku pár hodín. Zaseknutý autopilot rozhodnutie iba opečiatkoval.

Cambridge Bay sa nachádza na juhu ostrova Victoria Island (posledné foto, CB). Bolo založené v polovici minulého storočia ako výsledok snahy Kanadskej vlády robiť si nárok na ostrovy, severne od americkej pevniny, vzniknutý vydržiavaním. Boli to inuiti, ktorých sem vláda nalákala sľubom podpory. Prinieslo to aj problémy, krajina je dva mesiace v roku v nepretržitej tme. V čase osídlenia vo svete prebiehala studená vojna a od Grónska až po Aljašku vznikli sledovacie stanice sovietských satelitov. Je po studenej vojne, mestečko má 1300 obyvateľov a prospieva. Kým zdrojom obživy inuitov bol lov, obchod s kožušinami, hľadanie zlata a lov veľrýb, dnes zostal iba lov a podpora Kanadskej vlády. Pojenie so svetom je nielen po vode, ale aj zo vzduchu.

S globálnym otepľovaním začína ožívať turizmus. Z móla, kde sme sa uviazali vidieť zakotvenú turistickú loď.

Na móle sme sa odfotili a privítali s domácimi

a hneď sa pustili do práce. Kým Edward s Charliem vymieňali autopilot za náhradný, my sme sa venovali tankovaniu.

Dve plachetnice, ktoré sme stretli vo Fort Ross a ktoré odišli pol dňa pred nami sú tiež uviazané blízko nás. Na posádku bolo radosť pozerať.

Turisti z výletnej lode nás prišli okukovať a Ralf sa dal do reči s nemeckým párom.

Dozvedeli sme sa približne rovnaké čísla, ako nám povedal sprievodca z ruskej lode Akademik vo Fort Ross. Jeden deň stojí okolo 1000 dolárov. Na lodi je 130 turistov a 100 členov posádky. Trochu ma zarazilo, keď nemci povedali že sú na lodi už mesiac a ešte pobudnú tri týždne. Výletná loď je americká a keď sa nemci začali sťažovať na americkú kuchyňu, našli sme mnoho spoločných menovateľov. Keď som im povedal, že Charlie nemal na lodi červenú papriku, lebo má málo chute a jedlo iba zafarbí, našiel som spriaznené duše. Veď paprika jedlo príjemne osladí, alebo aj oštiplaví, vravia. Po chvíli sme sa rozlúčili a vyrazili do mestečka.

Internetom to vyzeralo zle, hotel žiaden nemal, jediný sme našli v miestnom kultúrnom centre.

Nebola to ale wifina, iba možnosť pripojenia na miestnom počítači na 30 minút zadarmo, presne ako v Pond Inlet.

Nakoniec sme mali štastie. Jedna milá pani, ktorú som oslovil na chodníku, či o niečom nevie, nám povedala, nech si sadneme na schody firmy, kde pracuje, wifina tam dosiahne. Ich pes nám bude robiť spoločnosť.

Stihol som dať dva príspevky na moju stránku a bol čas odviazať sa z móla.

Autopilot je vymenený, ale nič nevyjde podľa plánu. Motor si ani neškrtol. Po dvoch hodinách hrabania sa v ovládacom paneli

A identifikovania chybného kábla sme konečne, 30.augusta v deň, ktorý sme aj prišli, opustili Cambridge Bay

Opäť mapka Severozápadnej cesty. Čaká nás 1700 míľ v Severnom ľadovom oceáne, popod ostrovy Victoria a Burnes Island, cez Boufortové a Čukotské more a Beringovu úžinu, na záver 100 míľ v Beringovom mori do Nome, na Aljaške. Ale žiadne ľady…