V sobotu, 18. júna 2022 pršalo celý deň. To nám ale nebránilo vyraziť na nákup do obchodu vzdialeného dva kilometre od hotela.

Aj keď ďalej od civilizácie, ale sme v prekrásnom prostredí a nechce sa nám to meniť. Sme na elektrine, kúrime si a v lodi máme príjemne teplučko. Za noc platíme dvadsať euro aj s elektrinou. Proste raj. Na moju obrovskú radosť tu majú saunu a po poriadnom vyhriatí sa sa ochladzujem v morskej vode.

V neďelu a pondelok sme si požičali auto, Toyotu Avensis. Okrem bežných požičovní áut, služby poskytujú aj zaregistrovaní súkromníci. Auto možno nie je najnovšie, ale určite je lacnejšie.

No a že sme toho pochodili… A nielen autom. Začalo to najjužnejším miestom, kam sa na Lofotoch autom dá prísť, miesto zvane „O“ A to O má nad sebou ešte aj dve bodky, na klávesnici ten znak neviem nájsť. Takmer ako v Tatrách, až na to more.

Všade kam sa pohneme sú drevené konštrukcie, na ktorých visia sušené ryby a aj samotné hlavy.

Hlavy sa vraj vozia do niekde Afriky, tam ich melú a robia z toho miestnu špecialitu. Čo sa deje s telom, netuším. Neodporúča sa pohybovať sa pod konštrukciou, ku ktorej je voľný prístup, čosi by nám mohlo spadnúť na hlavu.

No a záver exkurzie priklincuje ceduľa pozývajúca nás na morské dobroty.

Autom v krásnom prostredí sme pokračovali na juh do rybárskej dediny Reine, ktorá je dnes už viac turistickou atrakciou, ako miestom s pradávnym spôsobom obživy.

Z preplneného parkoviska, kde máme na tretíkrát šťastie zaparkovať, sa vydávame na známe turistické miesto „Reinebringen“

Nórska vláda podporuje charitatívnu spoluprácu s nepálskymi šerpami, ktorí postavili schody do nadmorskej výšky 460 metrov nad morom na vrchol rovnomenného masívu. Spolupráca so šerpami trvá už niekoľko rokov a v pláne sú ďalšie projekty, vrátane predĺženia toho, po ktorom práve stúpame.

Chodník nebol práve prázdny a na vrchole bolo pomerne husto. Nie síce tak ako na vrchole Rysov vo Vysokých tatrách v čase medzinárodného výstupu na tento tatranský vrchol, ale dosť na to, aby  sme si nemohli urobiť samostatnú fotku, bez nejakej nohy, či ruky v rohu záberu. Našli sme si ale vrcholček hneď vedľa, kde bolo prázdno. Na prístup k nemu totiž bolo už treba použiť aj ruky. Vypustil som drona a podarilo sa mi nádherné video. Tu je niekoľko fotiek.

Teraz trochu iný príbeh.

V roku 2011 Inge Wegga (25) a Iorn Ranum (22) strávili deväť mesiacov v nórskej arktickej  zime v zátoke Kvalvika.

Z naplaveného dreva a iného použiteľného materiálu v zátoke si postavili chatku. Svojpomocne si urobili piecku a kúrili drevom, čo prinieslo do zátoky more.

Občas urobili zásobovaciu túru do civilizácie, kde v obchode hľadali jedlo po záruke, aby ušetrili. Za deväť mesiacov v zátoke nazbierali tri tony odpadu, ktorý na konci ich pobytu odviezla helikoptéra na niekoľko krát. No a keď bolo svetlo, snowboardovali, surfovali a lietali na padáku. Popri tom filmovali, kálali drevo na kúrenie, meditovali, zapisovali svoje zážitky, ale hlavne….. Žili naplno.

Film o tomto úžasnom príbehu sa volá „North of the sun“. Vrelo odporúčam, dá sa vygúgliť, pozrieť a je to nádhera. Vyhral niekoľko súťaží outdoorových filmov v celom svete, u nás na  festivale v Trenčíne a v Poprade. Ešte so zohriatymi nohami z nedávneho výstupu a zostupu a Reinebringen do krkolomných 460 metrov nad morom sme pridali ďalších 180. A to hneď dva razy. Od auta do sedla, dole na pláž a nazad. Ale stálo to za to!!!   

Našli sme aj útulok dobrodruhov, bol vo výbornom stave.

Rovnako aj latrína, kam si chalani odskakovali za nádherným výhľadom.

Mimochodom, Susan sa pekne zžila s našou slovenskou partiou. My totiž občas zahrešíme. Samozrejme, potom nás to strašne mrzí a hanbíme sa, ale duch je už s fľaše von. No a Susan si všimla, že jeden špeciálny škaredý výraz vyslovujeme, keď sme nahnevaní, potešení, užasnutí, sklamaní a aj ako citoslovce radosti. Na jej dotaz sme jej vysvetlili, že sa jedná o…. ehm…. určitú časť tela jemnejšej polovice ľudskej populácie a jeho vyslovenie sa hodí naozaj v každej situácii. Susan si sadla do chatky, kde žili chlapci deväť mesiacov životom arktických robinsonov a krásne, po slovensky vyjadrila údiv a radosť z danej chvíle. Je naša. Na loď sme prišli o druhej ráno, ale spať sme išli až o hodinu. Boli sme plní dojmov a pri víne, Whisky a nealkoholickom pive sme sa o ne delili. Aký to príbeh!!!

Jaro mi vnukol výborný nápad. Prečo nevarím na elektrickej dvojplatničke, keď som v maríne na paušálnej elektrine. Ušetrím kopu plynu. Dokelu…. Ako to, že ma to samého nenapadlo. To už Jano gúgli v miestnych obchodoch a v pondelok už máme dvojplatničku doma. A že sadla ako ušitá na mieru. Pre istotu pridávam predlžovačku a vypínačom a vydávam rozkaz kapitána lode číslo 083/2022, o vypínaní po varení. Akurát si na príkazy 001-082/2022 neviem spomenúť. Ale nevadí, mám z novinky radosť.

Ako kráčam k lodi, všímam si čajku na mojom sťažni. To je hádam prvýkrát, čo si nejaký operenec zasadol na najvyšší bod Civetty.

Potom mi trkne. Veď nevidím anténu. Beriem ďalekohľad, kráčam od lode, skúmam, hľadám a nevidím ani stopu po poslednom článku komunikačného VHF reťazca. O chvíľu na to ma už Jaro vyťahuje na sťažeň.

Našťastie, moja obava, že utrhlo anténu aj s koncovkou na koaxiálnom kábli sa nenaplnila. Ak by tak bolo, musel by som kábel spúšťať dole, osadiť novú koncovku a opäť s tým hore. Ako som už na začiatku tripu spomínal, v Inverness sme s Pepom Kadlčíkom zviedli kábel v hadici popri sťažni. Koncovka na kábli je na svete, stále spojená so zvyškom antény.

Pri pohľade na náhradnú anténu VHF, ktorú našťastie mám, je vidieť, kde sa stala chyba…

Anténa bola na sťažni jedenásť rokov a svoje si počas horúcich slnečných, veterných, dažďových a mrazivých dní odkrútila. Ďalší výlet na sťažeň, osadenie novej antény, spojenie a je hotovo.

Keď som už bol hore, skontroloval som, či je pevné lanovie v poriadku. Klopem do dreva, všetko ok.

Keď ma Jaro spúšťal dole, z vrecka mi vypadol môj dlho slúžiaci nožík Opinel. Odrazil sa od paluby a hybaj do vody. Keby to bolo niekde v teplejších vodách, išiel by som pre neho. Ale do tej vody sa mi nechce a obliekať neoprén, závažie, štarovať kompresor a chystať hadicu s automatikou sa mi už vôbec nechce. Spomínam si,, keď sme v roku 2009 išli so Stenlym a Igorom prvýkrát na El Capitana. Na letisku vo Viedni, už v bezcolnej zóne, ale ešte pred detailnou kontrolou si Stenly uvedomil, že má so sebou svoj obľúbený nožík. Na miestny veckách mali kazetový strop, tak Stenly tam ten nôž schoval. No a o mesiac neskôr si ho tam znovu našiel. Na rozdiel odo mňa mu vo Viedni na letisku nôž do studenej, morskej, arktickej vody nespadol… Na záver skúška spojenia. Sadám s ručnou vysielačkou na bicykel a po kilometri skúšam spojenie s loďou. Je to tam, super. V utorok, 21. júla Susan išla prať jej aj moje veci, Jaro, Jano a Ja sme išli na ryby. Počasie bolo upršané, nad ránom utíchol vietor, ktorý bol okolo obeda už slabý, aj keď more s nami trochu kývalo. Ale oplatilo sa, chytili sme krásny kúsok. Vlastne ho dojedáme ešte dnes, treska vážila deväť kíl.

Vo štvrtok sme sa presunuli do hlavného mesta Lofotov, Svolvaeru. Nebolo to ďaleko, šesť míľ.

Podarilo sa nám z toho urobiť osem míľ, nakoľko mne sa miestna marína, kam sme sa prekľučkovali medzi útesy nepozdávala.

Boxy boli maximálne pre lode do desať metrov, k tomu všetko rezervované. Obával som sa, že večer sa niekto vráti na svoje miesto a my budeme deložovaní. Tak sme sa presunuli na mestské mólo, kde sme doteraz, kedy píšem tento článok. Mali sme trochu nervy s hĺbkou. Odliv práve vrcholil a pod kýlom ukazuje 0.0 metra. Ale vznášame sa na hladine, u to bude iba stúpať, všetko v poriadku.

Dnes, štvrtok, 23. júla fúkalo a lialo. Mal som na raňajky dobrotu, čerstvo upečený chlebík s masťou a cibuľkou. Radosť žiť.

Poobede sme boli vo vojnovom múzeu. Opäť som sa ubezpečil, že čo sa týka zabíjania, je ľudstvo neskutočne kreatívne.

Zajtra ideme k Narviku, máme to päťdesiat míľ do zátoky, kde budeme kotviť. V sobotu Jaro s Janom opúšťajú loď a ja so Susan pokračujeme do Tromso, kde sa pridajú poslední dvaja žijúci členovia starogermánskeho kmeňa Teutónov, Ralf a Uwe. Odtiaľ ďalej na sever, ale o tom až to nastane.