Večer, 30.augusta sme opúšťali Cambridge Bay za úplného bezvetria.

To ale vydržalo iba do noci, nad ránom a ďalšie tri dni poriadne sfúklo. Naštastie to bol východný vietor, rovno do chrbta

Vo veľkých vlnách má Charlie obavy o autopilota a tak radšej kormidlujeme ručne.

Myslím na svoj Windpilot a na to, ako dokázal spoľahlivo kormidlovať vo víchriciach pri Azoroch, Fidži a pod Madagakarom. A opäť mi v hlave bliká nie úplne ideálna pripravenosť na plán „B“. Nevadí, dvakrát dve hodininy denne sa dá zvládnuť a aj čas ubehne rýchlejšie. Orientačným bodom pri kormidlovaní bez pevného bodu, ktorým býva útvar na pevnine je strelka windmetra. Udržujem rovnaký uhol vetra k lodi a tým aj správny kurz. Plavba je v podstate v pohode. Na nepretržitý chlad sme si zvykli a v teplom oblečení, okrem vyliezania z teplého spacáku a sadanie si holou riťou na studenú záchodovú dosku, nám to už ani nepríde. Predsa len, dlhodobé rozdiely vnútornej a vonkajšej teploty sa začali v kajutách výrazne prejavovať. Madrace sú vlhké, steny mokré a zo stropu kvapká voda. Brian a Edward veľmi nevetrajú a vyzrážanú vodu odchytávajú.

V našej kajute s Ralfom sme celkom v pohode, Ralf má priamo nad sebou okienko a keď sa len trochu dá, vetrá. Ja spím pod ním, nado mnou je sucho. Madrac mám mokrý iba odspodu a tých desať dní do Nome už hádam voľajako vydržím. Vlhkosť sa ale ale prejavuje na oblečení. Termoprádlo, čo si oblečieme je tak trošičku spotené. Najhoršie sú ponožky. Keď si ich do služby vlhké obujem do čižiem, mám po celý čas studenú nohu. Riešim to tak, že spím v spodnom prádle a do čižiem sa obúvam v tenkých a hrubých ponožkách, ktoré mám počas spánku v spacáku, zohriate a relatívne suché. Je to celkom účinné. Aj keď Američania sa veľkou kvalitou prípravy stravy netrápia a stavajú hlavne na kalóriách a teplote,

Charlieho nedeľná omeleta 3.septembra sa naozaj vydarila, čím sa minuli posledné vajcia.

Vietor bol viacmenej zozadu, alebo zadoboku, prípadne bezvetrie. Dokonca sme mali aj slniečko. Loď je naozaj rýchla, denne urobíme 180 – 200 míľ.

Lode sme stretli dve, kanadskú vojenskú loď, ktorá nás kontaktovala a preverovala, keď sme opúšťali teritorálne vody Kanady a nad Aljaškou loď, ktorá kládla podmorský kábel.

Kontaktovali nás so žiadosťou, aby sme ich míňali minimálne dve míle. Od Amundsenovho zálivu, na mape „1“ po Point Barrow, „2“ sme kopírovali pobrežie, nemohli sme sa plaviť priamo.

Príčinou je novo vytvárajúci sa ľad, ako je na stiahnutej mape vidno.

Aj keď na mape ľad vyzerá byť ďaleko, je to iba o 20 míľ na sever od nás. Radšej neriskujeme kontakt  s ľadovým samotárom, najmä, keď noci sa predĺžili a nič nie je vidno. Ľadu sme mali už naozaj dosť.

Na Celebrate sa hlavná plachta vyroluje z rahna, pričom výťah plachty sa ťahá elektrickou vinšňou. Detto opačný proces, rolovanie dnu, do pevného, hliníkoveho lazyjacka.

To je v poriadku. Charlie je už cez šesťdesiat a Cathy blízko sedemdesiatke, je pohodlné a pre nich bezpečné obsluhovať plachty z kokpitu. Ako to už ALE býva, vždy existuje nejaké ALE… Vyrolovanie a zrolovanie hlavnej plachty do rahna je možné iba, keď je loď postavená proti vetru a rahno musí byť so sťažňom v pravom uhle. Inak sa namotá krivo a plachta sa môže zamotať. Na to má Charlie na výťahu plachty a na oťaži urobenú značku, ktorá musí byť v záseku v určitom mieste. Potiaž vzniká, keď sa pri manipulácii musíme postaviť do vetra vo veľkých vlnách. Zažiť, ako na 33 tonovej lodi pri takom manévri vybehne propeler z vody a počuť, ako to zahučí, to teda stojí za to. Navyše, vytiahnutá hlavná plachta sa odierala o roh pevného obalu na rahne

a na dvadsiatich centimetroch ju doslova popri prednom leme rozpáralo. Plachta, úplne nová, špeciálne ušitá na tento trip, sa musela vymeniť za starú, pôvodnú.

Uvedomím si, že problém som spozoroval, až keď ho Charliemu oznámil Edward. Na Civette kontrolujem denne plachty, lanovie, kormidlo, motor a všeličo možné. Akýkoľvek nový zvuk, alebo zmenu náklonu lode zaregistrujem. Na Celebrate sú už nejakú dobu moje zmysly otupené. Myslím si, že príčinou je Charlie, nepripustí diskusiu od nikoho z nás čo sa týka spôsobu plavby. Je to hlavne to náhlenie sa stále dopredu, na úkor lode, ako plavba na motore, s dvadsať uzlovým vetrom zozadu, len aby sa dosiahla väčšia rýchlosť. Zdôveril som sa so svojimi pocitmi Ralfovi, a ten to videl rovnako. Vraví mi, že Charlie chce stihnúť regatu v San Diegu koncom októbra, preto sa ponáhľa. Tak sa nestarám, od toho je kapitán. Mojou povinnosťou v posádke je byť v strehu osem hodín denne a každý šiesty deň niečo navariť, vrátane upečenia môjho chlebíka.

Problém s hlavnou plachtou sa nekončí, na vymenenej plachte vzniká trhlina na tom istom mieste. Charlie bol upozornený, že sa to môže stať, roh, o ktorý sa plachta odiera je ulomený a teda ostrý. Nereagoval až do chvíle, kým sa plachta naozaj nezačala trhať. Nechápem logiku jeho konania, ale ani sa nesnažím. O pár dní som mimo.

Niekoľko míľ severne od Beringovho prieplavu prechádzame 66°34 minútou severnej zemepisnej dĺžky.

Druhýkrát prekračujeme severný polárny kruh, tentokrát zo severu na juh. V princípe sme úspešne ukončili preplavbu severozápadným prieplavom, teda spojnicu medzí polárnym kruhom v Baffinovom zálive a pri Aljaške, či už západným, alebo východným smerom. V Beringovom prieplave je plytko a pri silnom vetre sa more dokáže poriadne rozhnevať. Ako veľmi, si uvedomíme keď predbiehame plachetnicu, ktorá má tiež namierené do Nome, po ukončení SZ cesty.

Posledná noc nás odmenila nádherným západom slnka, krásnym mesiacom a na neuverenie, aj polárnou žiarou, ktorá bola viditeľná aj napriek mesačnému svitu.

Na ďalší deň, 9.septembra poobede, po desiatich dňoch plavby z Cabmridge Bay vchádzame do prístavu Aljašského mesta Nome a uväzujeme sa.

Radosť nás všetkých asi najlepšie vyjadruje úsmev Briana.