Na filmovom festivale Hory a Mesto v Bratislave bol uvedený film Lucie Kasovej, „The Sailor“. Film vyhral niekoľko cien vo svete a aj doma. Nie som filmový kritik, neviem odborne posúdiť kvalitu, ale moje dojmy z filmu boli len tie najlepšie. Nedalo mi a trochu som si preštudoval životopis hlavného hrdinu. Podotýkam, že moje závery na konci článku vychádzajú z mojich pocitov, môžem sa ale mýliť.
Paul Erling Johnson sa narodil v roku 1938 na rybárskom člne na rieke Hamble v Spojenom Kráľovstve. Ako o ňom píše Kirsty Morrison, ktorá ho spoznala v jeho finálnej destinácii, na ostrove Carriacou, žil tam na svojej lodi „Cherub“, ktorú si sám postavil, v kruhu priateľov, ktorý sa prirodzene vytvoril počas rokov. Paul vzal Kirsty na plavbu na ostrov Bequia a čosi jej o sebe porozprával.
Bol to šarmantný rozprávač príbehov, staviteľ lodí, umelec a svojou povahou tak trochu lump, ale v dobrom slova zmysle. Skôr by som výraz „scoundrel“ preložil ako uličník. Ako povedal iný jeho priateľ, Paul bol čosi ako poloprofesionálny tulák, ktorý nikdy nemal peniaze, ale vedel úžasne podať svoje príbehy a pre poslucháčov bola česť ho nakŕmiť, alebo mu nakúpiť.
Keď mal šestnásť rokov, predčasne skončil vojenskú školu na Shetlandoch a v šesť metrovom rybárskom člne, postavenom v roku 1895, prvýkrát preplával Atlantik.
Odvtedy strávil väčšinu svojho života v Karibiku. V jednom rozhovore povedal, že už nevie, koľkokrát Atlantik prekrižoval, zhruba štyridsaťkrát. Zo zlého počasia si starosti nerobil. On a jeho loď si so všetkým poradili. Strach mu dával pocit, že žije naplno. Jeho motto bolo, „Nedes sa toho, že budeš mať strach“.
Keď sme pri tých lodiach…Navrhol a postavil niekoľko lodí ako samo staviteľ v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Staval ich na Bermude, Antigue, St. Barths a Floride. Úplne prvá loď bola postavená z dreva ktoré sa mu podarilo zachrániť z polorozpadnutého kostola. Taktiež predal mnoho svojich plánov lode značky „Moon“. Nebol to moderný typ lode, skôr pripomínal starý Nórsky štýl.
Jeho autopilot boli dva drevené kolíky, upevnené na tráme tak, aby držali pínu s určitou vôľou. Na takto perfektne vybalancovanej lodi preplával tisíce míľ v želanom kurze. Paul nemal vysokú mienku o novom spôsobe stavby plachetníc. Podľa neho sa príliš veľa vecí na týchto lodiach pokazilo.
Jeho nomádsky život na mori a na jeho lodi v Karibiku mu priniesol ženy, družky a deti po celom svete. Ako sám vo filme Lucie Kasovej vravel, zbohatlícke dámy si ho na ostrovoch pozývali k sebe, aby splodil zdravého a silného potomka. Vraj nevie, kde všade by mohli jeho deti byť. S istotou ich má tri, každé žije v inom kúte sveta. Ostrov Flores na Azoroch, Amsterdam a Florida.
Paul bol veľkým milovníkom rumu. Svojim priateľom a návštevám nalieval rum do poriadne opotrebovaných pohárov a keď práve nebol triezvy, vedel vraj byť mimo aj zopár dní. Ako spieva v jednej piesni Mick Jagger…. „Ľudia vravia že veľa pijem, ale polovicu času som triezvy“…
Vo filme Lucie Kasovej je zjavné, že Paul je osamotený. Nemyslím tým, že nemá priateľov, ale vo svojej mysli je ponorený do spomienok a chýbajú mu jeho najbližší. Keď sa ma Alan Formánek, riaditeľ festivalu hory a mesto spýtal, čo si myslím o tomto filme, po pozretí som na odpoveď nepotreboval veľa času.
Paul bol slobodný. Nemyslím v tom zmysle, ako sme slobodní my. Aj keď nesedíme v base, každý si vláčime nejaké tie okovy so sebou. V našom svete sa sloboda meria peniazmi. Keď aj sú, stávame sa vo väčšine ich otrokom. Málokedy nás dokážu oslobodiť. Paul nepotreboval ku svojej slobode peniaze. Stačilo mu more, loď priatelia, manželky a družky, no a rum. Stačil mu život poloprofesionálneho tuláka.
Ku koncu svojho života za túto slobodu zaplatil samotou. Ale myslím si, že je to cena, ktorá bola hodná tohto života.
Paul Erling Johnson, ktorý ako šestnásť ročný prvýkrát preplával Atlantik, zomrel v roku 2021 na ostrove Carriacou vo veku 83 rokov. Jeho opotrebované telo bolo pripravené vydať jeho dušu, aby sa pohla ďalej. Pravdepodobne v karibskej zemi, kde odpočíva, má so sebou fľašu rumu, s ktorou bol pochovaný.