Nome je posledný prístav na mojej plavbe cez Severozápadný prieplav.

 

Má tri a pol tisíc obyvateľov, z čoho je viac ako polovica pôvodných obyvateľov, Innuitov. Vzniklo ako pôvodný, veľký stanový tábor v roku 1888 po tom, čo sa tam našlo zlato. V roku 1909 tam žilo cez dvadsať tisíc ľudí. Po opadnutí zlatej horúčkyväčšina ľudí odiľla a Nome je dôležitým prístavom západnej časti Aljašky. Zlatokopectvo celkom nevymrelo, zlato sa stále hľadá, ťi už jednotlivcami, alebo veľkými spoločnosťami.

V roku 1925 v meste vypukla epidémia záškrtu. Keďže domorodci nemali voči chorobe žiadnu imunitu a zásoby séra sa minuli, hrozila vysoká úmrtnosť. Jediné spojenie mesta so svetom bolo psím záprahom. Ten nakoniec prekonal vzdialenosť 1085 kilometrov za 5 dní a obyvateľov mesta to zachránilo.Vodca záprahu, pes “Balto” sa stal národným hrdinom a jeho socha bola odhalená v Central parku v New Yorku. Na počesť tejto udalosti sa každoročne organizuje závod psích záprahov, “Iditarod”, z Anchorage do Nome.

Po pristátí v Nome,

9.septembra sme museli čakať na colného úradníka, ktorý nás pustil na územie USA. Ešte na móle sme sa dali do reči s miestym hľadačom zlata.

Výraz zlatokop radšej nepoužijem, oni už zlato nekopú, ale hľadajú ho na morskom dne. Ich plavidlá sú malé katamarany,

s ktorými vyplávajú na more a zakotvia neďaleko pláže.

Na dno spustia saciu hadicu a vysávajú zlatonosný piesok z dna.

Ma móle potom ryžovaním oddeľujú zrno od pliev.

Nájdené zlato speňažia

a ako hovoril ten chlapík, čo sme sa sním rozprávali, celkom slušne vedia odložiť bokom.

Náš prvý cieľ bol nájsť miesto, kde sa dá zjesť steak.

Pomotali sme sa trochu po okolí

 

a večer sme všetci štyria vyrazli do jedného z miestnych barov. Keby tu neboli autá, bankomaty platobné karty, mal by som pocit, že som sa vrátil do prvej polovice minulého storočia. Bar bol preplnený, biliardové stoly obsadené, opité dievčatá vyspevovali ku country hudbe, whisky a pivo tieklo potokom. Prihovorili sa nám miestni hľadači zlata a keď sa dozvedeli, že sme sem priplávali z Grónska, boli sme s týmito tvrdo pracujúcimi mužmi kamaráti.

Ja som pil sódu a každému som vravel, že je to gin s tonikom, aby ma nezbili. A veru, bola aj bitka. Jeden opitý zavalitý domorodec sa nahneval, lebo barman mu nechcel viac naliať. Hodil do neho pohár, ktorý trafil stenu za ním a rozbil sa. Barman vybehol von a svižným kopancom ho poslal k zemi. Trochu pripitý Ralf chcel ležiacemu dohovoriť, nech to nechá tak, ale barman ho zahriakol, nech sa nestará. Toto je jeho robota. Vraj takto robí poriadok v priemere raz za týždeň. Celá táto udalosť sa odohrala asi v priebhu 15 sekúnd a nijako nenarušila ostatnú zábavu v preplnenom bare. Akoby sa to ani neudialo. Jedna postaršia, podsaditá domorodkyňa ma oslovila, či jej nedám päť dolárov. Nedám, vravím jej, nemám. Mám iba platobnú kartu. To bola z mojej strany veľká taktická chyba, lebo nasledujúcich desať minút som odolával návrhom ísť ku neďalekému bankomatu. Zábava pokračovala v plnom tempe do treťej ráno.

Po poslednej krátkej noci na Celebrate som sa rozlúčil s Cathy, Charliem, Edwardom a Ralfom a spoločne s Brianom sme vystúpili.

Celebrate odplával

a mne ostali tri dni do odletu. Tie som využil na prieskum okolia. Prezrel som si staré stroje používané na ťažbu zlata,

zaujal ma ale pásový bager z druhej dekády minulého storočia.

Oceľové lopatky naberali piesok z dna jazera

a čerpadlo

tlačilo vodu s pieskom potrubím namiesto, kde sa zlato ryžovalo.

Lopatky bágra majú dnes uplatnenie ako kvetináče.

Pochodil som mestečko, kde domorodí prívrženci tekutej radosti čakajúc na príležitosť, postávajú pred obchodom s alkoholom.

Oproti cez cestu je pomník Roaldovi Amundsenovi, odhalenému v roku 1976, k päťdesiatemu výročiu prvého preletu zo Špicbergov na Aljašku. Prelet vzducholoďou “NORGE” trval štyri dni.

Pomník je postavený na pozemnku hotela “Dexter”

ktorý je majetkom Wyatta Earpa, šerifa US, ktorý sa preslávil koncom predminulého stroročia v meste Tombstone. Iste si pamätáte rovnomenný film s Kurtom Russelom.

Ešte posedenie pri steaku a pive s Brianom a Greggom Reedom z USA, pilotom dopravných lietadiel na dôchodku.

Spoznali sme sa v Nome. Gregg takisto preplával SZ cestu. Neponáhľal sa preč ako Charlie, ale užíva si odpočinok. Ešte návšteva miestneho cintorína,

z ktorého je pohľad na letisko.

Domov som odletel 12.septembra 2017.

Záver – Štyri a pol tisíc míľ dlhú plavbu z Gróska na Aljašku vnímam v dvoch rovinách.

1. Plavba samotná – neuveriteľne nádherný zážitok. Divoká príroda, severné more a ľady mi dali riadne zabrať. Čakanie v zátokách, kedy sa uvoľnia ľady a my sa môžeme posunúť ďalej bolo frustrujúce. Vyvážila to obrovská radosť, keď sme mohli pokračovať. Pocit šťastia, keď sme definitívne vyšli z ľadových polí sa veľmi ťažko popisuje. Ak by mi niekto pred rokom povedal, že budem plávať dvetisíc námorných v ľadovom oceáne nad Kanadou a Aljaškou, mal by som ho za blázna. Keď sme definitívne opustili ľadové polia a pred nami bolo už “iba” tých dvetisíc míľ v Beaufortovom, Čukotskom a Beringovom mori, vravel som si, “malina”. Ako krásne sa dokážu dvíhať limity…
2. Plavba ako člen posádky – No… dalo mi to tiež zabrať. Nielen preto, že som sa musel podriaďovať. Charlie a Cathy neboli veľkými prívržencami návštev brehu. Cathy vystúpila z lode iba vo Fort Ross a Charlie ešte v Pond Inlet, kedy bol s nami nakupovať. Nemali preto záujem zastavovať na miestach, kde sa tvorila história. Išlo im skôr o preplávanie samotné. Bola to veľká škoda. Na druhej strane ale… vedel som veľmi dobre, do čoho idem. To znamená, že som nevedel absolútne nič. Musel som byť pripravený na všetko a ono to všetko mohlo byť oveľa horšie. Cathy a Charlie potrebovali štyroch ľudí do posádky, aby si splnili svoj sen. Okrem letenky platili všetky náklady spojené s plavbou. Vďaka tomu som spoznal nielen arktické pobrežie Ameriky a preplával Severozápadnú cestu, ale mal som príležitosť vyskúšať si dlhodobo pocit člena posádky počas plavby a prehĺbiť plytké dno pohára mojej trpezlivosti. Charlie a Cathy, VĎAKA!!!

Ďakujem za sledovanie a aj Peťovi Kincelovi, ktorý sprostredkovával moje krátke správy.