Až počas plavby na Azory som sa dostal k písaniu, tak teraz doháňam zameškané.

Bolo to dobré rozhodnutie odísť navečer 3. júla z Baddecku a zakotviť o 7 míľ ďalej v zátoke „Big Harbour“ (červená línia).

Jednako nám zmena prostredia po štyroch dňoch prospela, zalietal som si s dronom, ale to hlavné, dve veličiny, s ktorými sme akosi zabudli počítať, boli ľahšie zvládnuteľné za denného svetla. Hmla a pasce na homáre nám skomplikovali plány. Pôvodne sme chceli vyplávať poobede 4. júla z Baddecku, teraz sme v tento deň vstali ráno o piatej, zdvihli kotvu a presúvali sa do úžiny (modrá línia), kde sme chytili priaznivý prílivový prúd, a ktorou sme sa dostali na otvorené more.

Akosi som zabudol, že hmla je v týchto končinách normálny jav. Čakať ale nemôžeme, o dve hodiny musíme byť v úžine „Big Bras d’Or“, ktorá je od nás 12 míľ. Dôvod sú prílivové prúdy v úžine.

Cez úžinu to išlo ľahko. Dočítali sme sa, že smerom von, teda na sever, treba plávať tri hodiny po vysokej vode v danom meranom mieste. Aj keď sme trafili slabý protiprúd, von to išlo ľahko. Ale takmer ihneď za úžinou sa to tu hemží pascami na homáre.

Netrvalo dlho a napriek ostražitosti sme sa chytili do pasce aj my. Počuli sme náraz a už sme ťahali za sebou klietku. Musel som odrezať lano k bójke, priviazal som na pascu malý fender, čo som kedysi dávno našiel a čo mi visel pri sťažni, a pustil do vody. Takto to rybári hádam nájdu.

Ešte jeden raz sme mali kontakt s rybárskou pascou, kontrola pod kýlom opäť ukázala úlovok. Opäť sme rezali a z toho stretu sme si odniesli trofej, bójku. Za propelerom vidieť lano.

Zvyšok plavby, tie tri dni a dve noci na Newfoundland, prebiehal striedavo na plachtách a na motore, no a v hmle.

Okrem AIS nás strážil aj radar, alarmy nastavené na vzdialenosť jednu míľu od lode.

Keď sme 7. júla ráno, nepretržite v hmle, prešli na východné pobrežie Newfoundlandu, striedali sme sa na stráži každých 15 minút, pričom bolo nutné pozerať sa neustále dopredu, či sa nám pred očami nezjaví ľadová kryha.

Keď sme tu boli s Ralfom pred šiestimi rokmi, zopár ich tu bolo. Z tých veľkých hrôza nejde, tie radar vidí. Ale menšie úlomky, ktoré musíme vidieť my. Veď ľadová kryha o objeme kubického metra má hmotnosť jednu tonu, nevraviac o väčších. A s tým sa my nechceme zraziť. Náš dnešný cieľ je Fermeuse Harbour, 40 míľ južne od St. John’s. Prístav je v hlbokej zátoke, výborne chránený.

V knihe mudrcov z Newfoundlandu sa píše, že vnútri zátoky je verejné mólo. Ak by aj bolo obsadené rybárskymi loďami, nie je problém uviazať sa o niektorú z nich. Ak by išla loď na more, previažeme sa na iné plavidlo alebo na miesto lode, o ktorú sme boli uviazaní. Žiaden problém.

Večer 7. júla 2025 sme na záver tejto etapy dostali prekrásnu odmenu. Hmla sa 5 míľ pred zátokou Fermeuse Harbour zdvihla a privítali nás veľryby. Nepribližovali sme sa k nim, aby sme sa dostali k lepšej vzdialenosti pre naše foťáky, držali sme naďalej kurz a rešpektovali ich súkromie. Veď ako by to bolo, keby veľryby prišli k nám domov a fotili si naše obydlie? Nevraviac radšej o tom, keby si prišli omrknúť našu loď. To by som si určite neželal.

Zátoka je hlboká, dostatočne široká. Žiaden problém s navigáciou. Ono sa totiž udiala taká vec. Do Raymarine plotteru som si objednal mapu USA a Kanady, ale nie jej arktickú časť. Tam sa už nechystám, zbytočne by som preplatil. Ukázalo sa, že do arktickej časti Kanady patrí aj Newfoundland. Nič hrozné, elektronickú mapu „Navionics“ mám v Ipade a mobile. Bohato stačí, aby som sa dostal do zátoky Fermeuse a St. John’s.

Verejné mólo bolo plné rybárskych lodí, podľa návodu z knihy mudrcov sme sa za umelého osvetlenia prístavu uviazali o loď, ktorá sa nám zdala nepoužívaná. Bola totiž tak trochu otlčená. Dokonca sa nám podarilo pripojiť sa na elektrinu z móla. Mali tam 220 voltov a my sme mali príslušnú zástrčku.

Večera bola pripravená rýchlo, zohriali sme si chutnú, krémovú polievočku z mušlí, ktorú sme kúpili ešte v New Bedforde, USA. Ja na morské potvory príliš nie som. Ale tie ich krémové polievky píšu.

Ráno 8. júla prší a fúka. Vyzerá to, že naše plánovanie sa nám vydarilo. S Mišom odkladáme športové aktivity na poobedie, dovtedy sa má vyjasniť. V lodi je príjemne, priestor vykuruje elektrický ohrievač a ako inak, robíme si praženičku. Na obed sa vyjasňuje a na móle sa objavuje chlapík v kraťasoch. Zdravíme sa, vychádzam na mólo, chvíľku klábosíme. Chlapík sa volá Jerry. Pýta sa, čo sme, kto sme, okrem iného spomínam môj pobyt tu pred šiestimi rokmi, keď som plával do Grónska. Jerry vraví, že býva ešte viac na severe, v Labradorskom zálive. V lete tu so svojou, zjavne najväčšou loďou loví morské príšery.

Chválim sa plavbou okolo sveta, Špicbergami a Severozápadnou cestou. Jerry ma šokuje, vraví, že bol kapitánom lode, ktorá objavila „Terror“, loď z tragickej expedície Johna Franklina. Z polovice 19. storočia. Vraj bolo úžasné sledovať kameru podmorského drona. Tak to som ostal čumieť. Debata prešla do praktickej časti, pýtam sa na možnosť tankovania. Jerry dvíha telefón a dohaduje cisternu, mala by prísť do troch hodín.

Dážď ustáva, Mišo skladá bike a vyráža do terénu. Ja si obzerám miestne lode, ten pohľad stojí za to.

Prichádza cisterna, naberáme cez 300 litrov. V prepočte na európsku menu vychádza liter na 1,1 eura.

Sme plní a aj keby sme s použitím motora išli 10 hodín do St. John’s, tankovať nebudeme. Pravda, veľa závisí od možnosti pripojenia sa na elektrinu z brehu. To by sme nemuseli míňať šťavu na generátor. Mišo sa vracia z biku, striedam ho. Opäť vlnitá krajina, po asfaltovej ceste s pruhom pre bicyklistov na vedľajšiu cestu, rybárska dedinka a po makadame do lesa až k majáku na južnom cípe zátoky.

Vraciam sa k lodi po dvoch hodinách a 30 kilometroch. Vietor trochu utíchol, využívam možnosť zalietať si s dronom.

Loď, ku ktorej sme sa priviazali, dostáva posádku. Trafili sme presne. Jediná loď na tomto móle, ktorá ide na more je tá, ktorú sme si zvolili na uviazanie. Partia milá, traja chlapi s manželkami. Vravia, že idú na tri dni. Deň cesta na miesto, kde majú 300 pascí, deň vyberanie a deň naspäť. Očakávajú úlovok 2 tony. Dostávame do daru klepetá s vysvetlením, ako ich treba pripraviť. Odväzujeme sa a ja s údivom až teraz zisťujem, že rybárska loď je z laminátu. Ustupujeme bokom, plavidlo odchádza a my sa priväzujeme k mólu.

Ráno 8. júla opúšťame prívetivý prístav a zátoku Fermeuse. Fúka mierne zozadu, ťahá nás genaker.

O deväť hodín neskôr stojíme pred úzkym, v jednom mieste 100 metrov širokým kanálom do prístavu St. John’s. Musíme čakať, v úžine je husto.

Hlásime sa Trafic Control na kanáli 11 a dostávame pokyn uviazať sa na móle 6. A tak sa aj do polhodiny udialo.

Z New Yorku sme preplávali 1230 míľ, z Plymouthu, skadiaľ sme odišli 4. apríla 2025, to vydalo 6880 míľ.

Čakajú nás štyri dni odpočinku, odíde Mišo Maťuga a príde Miro Belica, priateľ z horolezeckých časov.