Jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol pre okruh Atlantikom pred mojou poslednou jazdou, boli Azorské ostrovy. Na Faiale, v Horte, som bol trikrát, ale nikdy som nemal dosť času skutočne si to tu užiť. A hlavne, okrem jedného dňa na Sao Miguel, východnom ostrove Azorov, v maríne Ponta Delgada, som nebol na žiadnom inom ostrove. Hodlám to teraz napraviť.

Pravda, ak všetko dobre dopadne, prídem sem ešte raz v roku 2029. Ale to už asi budem mať jachtingu celkom dosť a budem sa ponáhľať domov. Do prístavu Horta sme prišli ráno 23. júla 2025.

Horta je nádherný prístav. Je to medzistupeň na plavbe cez Atlantický oceán z Karibiku do Európy. Je tu veľké množstvo jácht, ktoré preplávali väčšiu polovicu Atlantiku a zbierajú sily na pokračovanie.

Tomu zodpovedá aj atmosféra. Všade sa niečo deje. Niekde visí chlapík na sťažni, inde sa premotávajú laná, čosi sa opravuje, nakupuje, debatuje. Na hlavnom móle ponúkajú výlety za žralokmi, veľrybami či potápanie, alebo rybolov. Každú chvíľu cez marínu prefrčí gumák so zážitkuchtivými turistami.

Perlou prístavu sú kresby a maľby posádok plachetníc, ktoré prekonali dva a pol tisíc míľ z Karibiku. Maľby, do ktorých sa snažili jachtári vtesnať svoje čerstvé pocity z náročnej plavby. Sú všade, od okamihu vystúpenia z lode…

… cez celú marínu až na jej koniec.

Nás samozrejme zaujíma obrázok, ktorý namaľoval Palino Prepiak v roku 2010.

Je dosť načatý, bolo to dosť dávno.

Náš prvý deň v Horte sme strávili v prenajatom aute. Dali sme iba dve destinácie, ale stálo to za to. A poriadne sme sa poprechádzali. Najprv sme išli na miesto „Ponta dos Capelinhos“.

Pred sedemdesiatimi rokmi na tomto mieste ožila podmorská sopka. Popol zasypal neďalekú dedinu a maják do polovice jeho výšky. Z mora sa narodil nový ostrov a zakrátko sa stal súčasťou ostrova.

Maják dnes slúži ako múzeum, cez jeho útroby sme točitými schodmi vyšli hore. Pozreli sme si krásny film o vzniku Zeme a prvého života na nej. No a vyšliapali sme na neďaleký kopec.

Autom sme sa presunuli ku kráteru „Caldeira“, ktorý je vrcholom ostrova. Kráter má obvod 6 kilometrov a my sme neodolali 2,5-hodinovej túre. V pozadí Pico, 2400 metrov vysoká spiaca sopka, z ktorej sa stále dymí, na neďalekom rovnomennom ostrove.

Keď sme sa vrátili k lodi, mali sme susedov. Tak ako v Grónsku, aj na Azoroch je bežné uväzovať sa k boku lode. Niekedy sú takto vedľa seba aj piati susedia. Ak si dajú všetci laná k brehu, je to celkom solídna motanica. A to keď odchádza prvý a ostatní sa mu uvoľňujú a následne sa priväzujú, to môže byť aj nádherne strávený poldeň.

Dávame sa do reči. Čuduj sa svete, chalani sú z Plymouthu, jeden z nich dokonca pozná Johna Williamsa, chlapíka, čo mi opravoval motor. Svet je malý a ja si môžem opäť skúsiť, ako veľmi rozumiem angličtine z West Country. Ďalšie dni trávim na bicykli po kopcovitom okolí…

A vyšliapali sme na kopec nad marínou…

Trajektom sme sa previezli na ostrov Pico. Obzreli sme si miestne vinohrady, naozaj výnimočné. Víno sa produkuje dodnes.

Prechádzku po vinohradoch sme zakončili v prírodnom bazéne.

Na vrchol kopca sme my lenivci leniví nešli. Ono to nie je jednoduchý výšľap, chce to celý deň, najlepšie so sprievodcom. Ale aspoň sme sa nechali vyviezť taxíkom najvyššie, ako sa dalo.

Predposledný júlový deň priletel Lubo so Zuzkou, ktorej sa na lodi z New Yorku do Halifaxu tak zapáčilo, že si to chcela zopakovať.

Lubovi nedošla batožina. Vlastne jej niet dodnes. Toto píšem už na ostrove Sao Jorge a po Lubovom batohu sa zľahla obloha leteckého dopravného priemyslu. Už sme aj poslali zoznam vecí v batožine aj s približnou cenou. No… cenu klobásy a slaniny sme nevyčíslili. Ich nevyčísliteľná cena je pre neznalca rovnako nepochopiteľná ako pre nás hodnota známok vo vlastníctve filatelistu. Pravda, kým hodnota jeho zbierky časom asi stúpa, tá naša má časom zrejme opačné znamienko. Nevadí, v Zuzkinom batohu bola bryndza, nejakú slaninu sme zohnali a boli z toho kráľovské bryndzáky.

Lubo má problémy s chrbtom. To mu ale nebráni vziať si môj bike a previezť sa na pláž, zaplávať si či sa presunúť na kávičku, alebo večeru.

Jedna večera na lodi bola s Martinom, Slovákom, ktorý pochodil svet, žije teraz v Nemecku a pridal sa ako člen posádky na trojsťažňovej výcvikovej plachetnici na plavbu do Amsterdamu. Zbadal slovenskú zástavu a dal sa do reči.

Bolo sa treba venovať aj lodi. Ošetrovali sme Windpilot, opravovali olúpanú maľbu na kryte kokpitu a opäť raz vylievali vodu, čo sa dostala do lode cez uvoľnenú hadičku na vodnom čerpadle. Nič nové, vo všetkom sme už skvelí odborníci.

Ivan dostal nápad opraviť maľbu, ktorú Pali Prepiak namaľoval v roku 2010. Nakúpili farby a s Peťom sa dali do roboty. Každý deň trošku, nech to má čas vyschnúť. Pridali sme ďalšie roky, kedy sme sem prišli.

3. augusta 2025 sme opustili prenádherný Faial. Rovnako ako my, odišli aj Angličania.  

Krásne dni, krásne spomienky. Ak osud dožičí, maľbu prídeme skontrolovať v roku 2029.