Ono to vyzerá, že Kaledónsky kanál nám prirastá k srdcu až tak, že sa nevieme z neho vymotať. Niežeby nám to vadilo, je tu naozaj prekrásne. Počasie nám ale praje stále menej a duša už tak trochu piští po slanej vode. Po takej, po ktorej sa kĺžeme, trochu aj kývame, veď to k tomu patrí. Ale od začiatku.

22. septembra nás už jazero Lochness neodfúklo, aj keď sme videli z neho veľmi málo.

Počasie neodradilo kajakárov a ani moje odhodlanie piecť. Júlia sa prizerala, pevne rozhodnutá upiecť ďalší chlieb.

Lochnesské jazero, dlhé takmer dvadsať míľ sme prešli bez ťažkostí. Asi v dvoch tretinách sme vytiahli prednú plachtu a pustili si to k brehu, aby sme Susan ukázali, ako tá mašina vlastne funguje na plachte. Neskôr krásne poznamenala, že je to čosi ako jazda na koni. Ovládaš to, ale kluše, či pláva si to vlastným tempom. Pekne. Uviazali sme sa v Port Augustus pod vzdúvadlami, hore nás nepustili, vraj tam je plno. Na mapke južný koniec Lochness.

Júlia upiekla svoj prvý lodný chlieb a vyrazili sme na pivo do miestnej záhrady. Ralf s Uwem sa pripravovali na rozlúčkový večierok, prípravu zahájili na lodi.

Na posedení sme sa s nemcami vystriedali a keď už sme sa na lodi pomaly ukladali na spánok, chlapci prišli dosť rozveselení. Vzniklé situácie na lodi som radšej nefotil, škála bola od hlučného smiechu až po pocit, že už stačilo. Ralf neustále niečo pripravoval Uwemu na jedlo a ten to hlasite odmietal, kým to nezjedol. Miešali to so škótskym likérom a veru občas to bola divočina. No čo už, rozlúčka. Nakoniec, tesne pred polnocou naše inojazyčné “Duo” zaľahlo. Ráno sme si urobili spomienkové foto a Ralf Uweho odprevadil k zástavke autobusu.

Nasledovali štyri vzdúvadlá smerom hore a kanálom sme pokračovali k jazeru Loch Oich.

V Port Augustus nám nad hlavami bzučal dron. Tak som vytiahol ten svoj a začal som bzučať aj ja. No a stafovia ma okamžite odbzučali. Lietať sa tu vraj nesmie. Ospravedlnenie prijali veľmi milo. Na otázku, čo ten dron, čo tu poletoval pred chvíľou, mi povedali, že nevedia, kde je schovaný pilot. No… V kanáli a neskôr v Loch Oich som už vzlietol, veď ma nikto nevidel.

Horšie to už bolo s pristávaním. Na loď v pohybe som pristával iba u Luba Šoltísa. Vtedy som tomu rukou zastavil let. Teraz sa ale operácia podarila a hladko som pristál na gumák.

Ďalšia noc bola v Laggan Lock, nakoľko pri obsluhe o piatej večer už nikoho nebolo. Nejako sa nám to celé spomalilo. Ale aspoň budem mať zašitý zips na lazyjacku, obalu hlavnej plachty. Júlia sa do toho zakusla…

Večer bol pokojnejší ako ten predošlý. Keď sme Ralfovi ponúkli pohár ohnivej vody, rezolútne odmietol. No… Po včerajšku sa asi niet čo diviť.

Včera, 24. septembra 2021 sme sa uviazali pred Neptúnovými schodmi, z ktorých je to už len na skok ku slanej vode. Lenže sme tu opäť uviazli. Včera to nešlo. Kým prešli lode smerom hore, už bola záverečná. Dnes sme stvrdli tu, má fúkať silný vietor a nám sa nechce niekde sa pohojdávať v zátoke na kotve. Susan nás opustila, išla domov. My na nákupy a obzeranie dvoch vrakov na pobreží.