Už na plavbe na európsku pevninu 17. augusta 2025, po skončení trojtýždňového nádherného pobytu na Azorskom súostroví, dávam konečne dokopy report z aktívneho odpočinku.

Azorské súostrovie tvorí deväť ostrovov.

Pri plavbe z Kanady sme míňali Flores a Corvo a pristáli na Faiale, v maríne Horta. Vďaka trajektovému spojeniu sme nakukli na Pico. Plán bol pristáť na Sao Jorge, Terceire a Sao Miguel, pričom ostrovy Graciosa a Santa Maria snáď v roku 2028, ak sa podaria plány. Po desiatich dňoch v Horte sa odväzujeme z maríny.

Mierime na ostrov Sao Jorge, mesto Velas s rovnomennou marínou. Plavba v bezvetrí trvala v pomalom tempe 5 hodín, trip meria iba 20 míľ.

Marína Velas je malá, má dvadsať miest pre tranzitné lode. Pred dvoma dňami mi neodporúčali prísť, iba ak na kotvu pred marínou. Kotva samozrejme nie je problém, ale logistika s bicyklom je ťažšia, a fúkať čln kvôli dvom dňom sa nám nechce. Po dnešnom telefonáte máme väčšie šance. Sme síce uviazaní na konci móla o francúzsku loď, ale sme dnu.

Cestou na recepciu na mňa čumí drak, našťastie nie na mori, ale v malej fontáne.

Pri prihlasovaní nie je potrebné nič, posádka sa nemenila a oni majú už o nás všetko v systéme. Zaplatím za tri noci trikrát 28,- eur, malina. A v tom máme vodu a elektrinu. Cítime sa ako v raji. Ceny viac ako prijateľné, ľudia v maríne, a vlastne všade na Azoroch, sú ustretoví a slušní. Takmer mi pripadá, že sa máme čo od nich učiť. K tomu bonus nádhernej prírody, krásneho počasia a skvelej partie. Na Sao Jorge sme pobudli tri noci a dva plné dni. Posádka si na deň prenajala auto, ja som volil bicykel. Všade sú kopce a ak si chcem dať voľajaký okruh, niekoľkostometrovému prevýšeniu sa nevyhnem. V tomto prípade 600 metrov, ale stálo to za to. Vlastne v pohodovom tempe, deliac túru na časti a niekedy tlačiac bicykel, to bola pohoda a pastva pre oči.

Keď som sa taxikárky na ostrove Pico spýtal, kde sa dá zohnať domáce kravské mlieko, odpovedala, že v obchode. Dobytka tu majú naozaj neúrekom, mlieko na spracovanie to nemá ďaleko, detto do obchodu.

Vodu som si nabral v botanickej záhrade, pri jazierkach plných kačičiek, a oddýchol som si vedľa mozaiky zobrazujúcej každodennú starostlivosť o rodinu.

Môj cieľ bol maják na západe ostrova. Odtiaľ späť do maríny, už viac z kopca. A to som si vychutnal, len keby mi tie brzdy tak nepišťali. Na fotke v pozadí sopka Pico.

Druhý deň na ostrove sme vyšli na vrch nad marínou s nádherným výhľadom z útesov a opäť na sopku Pico. Kúpali sme sa a vyvárali samé dobroty. Posádka na autotúre objavila výrobňu syrov, bolo čím zajedať.

6. augusta sme sa presťahovali na Terceiru, do mesta a maríny Angra. Vzdialenosť o čosi väčšia, 50 míľ.

Pláž sme mali hneď vedľa maríny, nad ktorou dominovala socha Vasca da Gamu, objaviteľa cesty do Indie.

Program opäť ten istý, s rozdielom jedného dňa naviac. Auto, bike a pešia túra na kopec „Brazil“ nad marínou.

Drevený kríž na kopci a koleso na hriadeli, na ktorý smeruje môj prst, slúžil ako dnešné riadiace veže na letisku. Akurát miesto leteckých dispečerov a lietadiel bola na kopci umiestnená vojenská hliadka, ktorá vyvesením rôznej kombinácie vlajok informovala prístav a vojenskú posádku, čo sa k ostrovu blíži. Počas druhej svetovej vojny tu bolo umiestnených 3000 britských vojakov na ochranu ostrova. Ak by sa nepriateľ zmocnil letiska, zvýšilo by to jeho akčný rádius nad Atlantikom a vedel by doletieť nad trasu konvojov. V meste bola počas vojny aj vojenská nemocnica, v opatere mala zranených vojakov z afrického frontu.

Portugalsko malo sviatok Nanebovzatie Panny Márie. Mesto sa vyzdobilo a boli sme svedkami netradičnej udalosti. Dve kvetinami vyzdobené lode vedľa nás s posádkou v kroji vyrazili na more. Pointu a destináciu sme nepoznali, ale bolo to krásne oživenie neskorého večera.

A ešte čosi sme zažili. Zďaleka ani jeden z nás nie je prívržencom hry, ktorej súčasťou je týranie zvierat. Máme doma môjho Tigríka a Lolinku, dve mačky, Sela, naša fenka, nedávno, po 12 rokoch s nami, zomrela. Môj vzťah k zvieratám chápem ako vzťah k jedinečnosti života. Na ostrove je štadión býčích zápasov so súsoším na kruhovom objazde pri ňom, vedľa ktorého bicyklujem.

Panuje tu tradícia púšťania býkov do ulíc. Pravda, skupina chlapov v dobovom oblečení drží lano, keby sa to hovädo „utrhlo z reťaze“ a ohrozovalo dav.

Miestni chlapci sa hrajú na toreadorov, aby si dokázali svoju odvahu či zaimponovali objektu opačného pohlavia. Keď sa im podarí nejaký husársky kúsok, ako tomuto šampiónovi, dav im zatlieska.

Pri filmovaní hrdinských činov miestnych chalanov som si neuvedomil, ako blízko som sa ocitol pri tom hoväde. Našťastie medzi popravčou čatou, stelesnenou v tomto býkovi, a mnou bol múr. Horšie by bolo, keby bol múr za mnou. To by som sa blbo postavil.  

10. augusta sme sa odviazali z maríny Angra na Terceire a namierili sme si to na posledný ostrov Azorského súostrovia v našom itinerári, deväťdesiat míľ vzdialený Sao Miguel s marínou Ponta Delgada, v rovnako pomenovanom hlavnom meste ostrova.

Deväťdesiatmíľová plavba trvala tridsaťdva hodín. Vietor bol okolo 5 – 8 uzlov, ľavý zadobok. Vytiahli sme genaker a motkali sme sa celý čas dvoma až troma uzlíkmi. Nezáležalo na tom, či prídeme 11. augusta v noci, ráno alebo o piatej poobede, ako sa nakoniec udialo. Proste sme si užívali pokojnú vodu. Stihol som aj recepciu a zaplatil päť nocí.

Marína je na miesta pre tranzitné lode veľmi štedrá. Kým v Horte býva často riešením kotva, detto na Sao Jorge, kde je jachtársky prístav veľmi malý, na Terceire stále obmedzené množstvo tranzitných plavidiel, v maríne Ponta Delgada je istota uviazania sa. Cena za noc je na všetkých ostrovoch rovnako príjemná, 28,- eur/noc. Na mólach je množstvo lodí, ktoré majú pauzu v ďalšej plavbe, ale nájdu sa aj stálice, lode, ktoré plavbu dlho nezažili. Príklad je „Ketanga“ na fotke.

12. augusta mal Lubo narodeniny. Deň predtým sme so Zuzkou v neďalekej cukrárni, ktorých je tu neúrekom, objednali tortu.

Lubo sfúkol neexistujúce sviečky, my sme mu zaspievali. V ten deň sme sa motali po kávičkách a cukrovinkách, nakupovali proviant v miestnej tržnici, samozrejme hladní.

Lubo si dal záležať na výbere mäsa a večer so Zuzkinou pomocou navaril portugalské (španielske) vtáčiky s ryžou. Veľa prípravy a prísad, to ale má Lubo rád.

Auto sme prenajali na dva dni. Ja opäť bicykel, ale využil som možnosť odvezenia sa do kopcov, takto som nastúpal 600 metrov a zviezol som sa 1000, po riedko frekventovaných cestách. Posádku a auto som zneužil obidva dni, ale tie biky stáli za to. Na ostrove sú jazerá, horúce pramene a miesta s unikajúcou sírou.

07 – 12

Problémy s vodou som nemal, bol som naľahko. Na každom z ostrovov, kde som bicykloval, sú sporadicky studničky s kohútikom popri ceste.

13

Druhý deň som čakal na záchranu, aby som sa nemusel vracať štyridsať kilometrov s päťstometrovým prevýšením. Slnko pálilo a ja som rád hodinku počkal, kým partia po obhliadke krás a výdatnom obede prišla po mňa.

A pracovali sme. S Peťom a Ivom sme demontovali nefunkčný kotevný vrátok.

Lubova batožina sa nenašla. Nakoľko ju má zaplatenú aj na spiatočný let, kotevný vrátok sme mu nabalili, Lubo to dá doma opraviť. Ivo užitočne pomíňal farbu kúpenú v Horte.

15. augusta ráno Lubo so Zuzkou odleteli. Ivo nasledoval o deň neskôr. Zamával nám pri odchode.

S Peťom a novou posádkou, bratmi Paľom a Vladom Karelovcami, sme sa 16. augusta 2025 vydali na tisícmíľovú plavbu na východ, do Gibraltáru.

Azory stáli za to a prispela k tomu aj vynikajúca partia. Lubo vyváral, Ivo perfektne riadil logistiku na ostrovoch, Zuzka nám starostlivo pripomínala, že pri jedle sa nepozerá do mobilov, ale venuje sa spoločnosti. A po cikaní sa umývajú ruky.