Ahojte. Ešte 35 míľ od pristátia v meste Longyearbyen, stále na vode. Ale už cez hmlu a dážď vidíme pobrežie.

Popis plavby uverejním hádam ešte dnes, zatiaľ krátko o Špitzbergoch:

Špitzbergy – Svalbard

Myšlienka plávať na ďaleký sever vznikla niekedy na jar 2021, keď som telefonoval s Ralfom. Riešili sme plán oslobodenia Civetty z covidového a karanténneho obkľúčenia v okamihu, keď jeho zovretie povolí. Predstavujem Ralfovi svoje plány pohybu v Nórskych fjordoch a on ma prerušuje slovom Špitzbergy. Doparoma…. Veď to je tam niekde, ďaleko na severe, kde sa pred sto rokmi stratil Amundsen.

Spomínam si na rok 2007, na časy, keď som sa vrátil k lezeniu. Bolo to v lete, v Taliansku, v Dolomitoch. So Stenlym sme mali za sebou nádhernú lezeckú túru na Tofanu. Plný eufórie, ktorá mi pomáha nebrať na vedomie kolená trpiace zostupom, v sladkom ponorení mysle do práve prežitého „hrdinského“ dňa, moje telo znižuje výškový rozdiel medzi hladinou mora a mojou okamžitou polohou.

Zo snívania ma vyruší Stenly. „Počúvaj Vlado, čo takto El Capitan v Yosemitoch?“ Odbil som ho nejakou pohoršenou poznámkou, niečo v tom zmysle, či mu nešibe. Ale krtko v hlave začal kopať svoje cestičky naprieč mozgovou kôrou. Dôsledkom boli štyri prekrásne, nezabudnuteľné, lezecké akcie v Yosemitskom údolí na El Capitan a Half Dome v priebehu siedmych rokov.

Podobná paralela vzniká pri telefóne s Ralfom. Nepošlem ho síce vo svojej reakcii do virtuálneho hlbokého údolia ako Stenlyho, ale diplomaticky ukončujem rozhovor, že o tom pokecáme neskôr. No… a opäť ožil ten istý krtko…. Marta Szattlerová, výborná priateľka, ktorá  korektúrou mojich troch kníh má nemalú zásluhu  na ich literárnej kvalite mi dokonca doniesla knihu o Špitzbergoch. Kniha vo formáte A4, v tvrdej väzbe je plná nádherných fotiek a textu v anglickom a slovenskom jazyku. Venovanie je od jej priateľa, Rudolfa Schustera, bývalého prezidenta Slovenskej republiky, ktorý na Špitzbergoch bol. Tak ja neviem… Najprv kniha o Špitzbergoch, potom Ralf… Žeby ma osud opäť raz doviedol  svojou neviditeľnou rukou ku ďalšiemu rozhodnutiu?

Nasledovalo surfovanie po jachtárskych fórach na internete. Knihu o plavbách a destináciách v Nórsku som už mal, kúpil som si ju v Dusseldorfe, na výstave lodí pred pár mesiacmi. O Špitzbergoch, respektíve súostroví Svalbard, ako ho nazývajú nóri je v knihe popísaných stránok dosť. Absorbujem zaujímavé informácie a zisťujem, že výzva od Ralfa je uskutočniteľná. Z oboch kníh sa dozvedám o histórii, živote divej zveri v Arktíde a tak veľmi potrebnej navigácii.

Nórske súostrovie Svalbard, ktorého najväčším ostrovom je ostrov Špitzbergy je vzdialené iba 600 námorných míľ od severného pólu. Plavba k nemu od Nórskeho pobrežia je otázkou štyroch dní, piatich dní.

Vďaka Golfskému prúdu je väčšia časť západného pobrežia v lete bez ľadu, aj keď samozrejme, toto nebezpečie sa nesmie podceňovať. Počasie vie byť ako scenérie ostrovov. Tvrdé a nekompromisné a neskutočne krásne. Pritom zmeny, či už v počasí, alebo v scenérii môžu nastať veľmi rýchlo. Každý, kto plánuje plávať na ostrovy, musí dôkladne plánovať a mal by mať aj skúsenosti z arktickej navigácie.  Určitou taktickou výhodou je, že na polceste medzi pevninou a súostrovím je Bjornaja, Medvedí ostrov, kde sa dá skryť pri nepriazni počasia. Kotvištia nie sú chránené pred otvoreným morom, ale dostať sa na kotvu do závetria a relatívne pokojnej vody pri nečase, ktorý bičuje opačnú stranu ostrova, pridáva trocha istoty na mojom krehkom sebavedomí.

Trochu histórie: Prvá zmienka o ostrovoch je z dvanásteho storočia, v Islandských kronikách. Bezpochyby o nich vedeli aj Vikingovia. V roku 1596 holandský navigátor Willem Barentsz hľadal cestu do Indije a bol to on, kto na ostrovoch pristál a dal im meno Špitzbergy, práve pre ich strmé, špicaté hory.

Súostrovie sa stalo veľrybárskou stanicou. Lov veľrýb a mrožov už od roku 1607 takmer viedol k vyhynutiu týchto druhov na ostrovoch. Násilná rivalita medzi Holanďanmi, Britmi a Dánmi vyústila k rozdeleniu sfér vplyvu v jednotlivých fjordoch. V roku 1750 zmizli veľryby a následne veľrybári.

Ruskí lovci sa tiež nenechali zahanbiť. Od roku 1715, do polovice 19. storočia bola štvaná zver polárna líška a ľadový medveď. V priemere päťdesiat lovcov ročne bolo v revíre. V polárnom múzeu v Tromso som videl fotku lovca, ktorý sa pýšil úlovkom sto pätnásť medveďov za rok. Iný lovec strávil na Svalbarde tridsať osem polárnych nocí, niekedy so svojou ženou. V roku 1973 bol lov zakázaný a populácia ľadových medveďov a mrožov vzrástla.

Netreba hádam ani spomínať, že blízkosť ku severnému pólu bola príčinou, že zo Špitzbergov sa začínalo deväť expedícií na severný pól v rozmedzí rokov 1896 – 1928. História týchto expedícií je bohatá, nebudem ale o nej písať na tejto stránke, patrí to do iného priečinka.

Zmluva o Špitzbergoch z roku 1920 garantuje Nórsku suverenitu nad týmto územím. Dnešná populácia činí cez tri tisíc obyvateľov,  väčšina Nórov, ale nájdu sa aj Rusi, Ukrajinci a zopár Poliakov.

Väčšina z nich na zimu odchádza do teplejších „nórskych krajín“ a vracajú sa cez „horúce letné dni“. Polnočné slnko svieti v letných mesiacoch v závislosti od miesta 99 – 135 dní. Vlastne aké slnko… často je zamračené a slnko rotuje nízko nad obzorom.

Povolenie: Do Svalbardu sa nedá len tak, jednoducho prísť, ako sme zvyknutí takmer všade vo svete. Povolenie na plavbu si treba vyžiadať elektronicky. Niekedy v decembri som sa pustil do práce. Napísal som mail úradu guvernéra Špitzbergov, kde som uviedol všetko o mojej lodi, moje skúsenosti v arktických oblastiach a keby sa im málilo, pridal som aj Ralfove, ktorý bude členom posádky. Adresu a odporúčaný postup bol opäť v v tej istej knihe mudrcov. Asi o mesiac prišlo povolenie. Pobyt je možný od 12. – 19. júla 2022. V žiadosti som písal, že priplávame z Islandu. To nám nebolo umožnené, lebo vtedajšie pravidlo hovorilo, že na ostrovy musíme prísť kvôli pandémii Covidu z Nórska, prípadne po absolvovaní karantény v Nórsku. Podmienkou povolenia je, aby každý člen posádky bol na dobu povolenia poistený na sumu 125 000 Nórskych korún, čo je delené desiatimi o jednu nulu menej v Eurách. Poistenie sa musí výlučne vzťahovať na SAR, teda Search and Rescue, nájdenie a záchrana. Poistky máme všetci, cez formulár poisťovacej spoločnosti „GEOS“ sme každý poistený za sumu 40  Euro.

Prvá poistná udalosť sa udiala, keď prišiel Ralf a Uwe na loď do Tromso, presvedčení, že poistenie ktoré majú, postačujú. Ralf máva dvadsať stranovou zmluvou v mobile. Veď tam má transport a liečbu. Tak sa ho pýtam, či ho sanitka príde vziať do ľadovej jaskyne niekde na Špitzbergoch, kde bude obkľúčený stádom besných ľadových medveďov. Ralf neodpovedá, vyťahuje mobil  a začína vyplňovať formulár na stránke Geosu. Uwe bol na tom lepšie, SAR má, ale krytie iba 10 000 Euro. Po krátkej debate slovensko-škótsko-nemeckej posádky Uwe kopíruje Ralfove konanie.

To ale nie je všetko. Aby nás našli v tej ľadovej jaskyni, musíme mať Osobnú lokalizačnú bóju, „PLB“, Personal locator buoy. Je to vlastne rovnaký princíp ako u EPIRB. Teda po vyslaní núdzového signálu, tento príde na centrály v anglickom Falmouth Coastguard, ktorý zalarmuje záchrannú akciu v danom teritóriu. Samozrejme, treba prístroj najprv na ich stránke zaregistrovať na meno. Naši nemeckí chlapci sa do poslednej chvíle snažili vyhnúť kúpe, Ralf dokonca vravel, nech napíšem do správy hocijaké číslo, nikto to aj tak nebude kontrolovať. Možno má pravdu, možno nie. Takže v čase nedostatku čipov pre čokoľvek od PLB po počítače cez autá až po lietadlá, moji Teutónski bratia nakoniec zohnali prístroje kdesi v Anglicku. No a keďže toto nie je už členom EU, zásielka akosi nechodila a boli to preteky s časom. Našťastie vyhrané. Samozrejme, úrad Guvernéra pýta od nás aj číslo satelitného telefónu. Máme „Iridium GO“, číslo pridávam do mailu.

Tým ale odysea vybavovania nekončí. Sme opäť pri tých bielych chlpatých predátoroch. Pri stretnutí s človekom sú nevyspytateľní a ak sú hladní, sú mimoriadne nebezpeční. Expedície mimo osídlených oblastí musia byť vyzbrojené puškou a posádky lodí by nemali chodiť na breh neozbrojené. Puška sa dá prenajať v hlavnom meste Špitzbergov, Longyearbyen. Treba sa ale preukázať že máte oprávnenie vlastniť zbraň vo vašej krajine. Uwe je poľovník, papiere má dokonca so sebou. V Grónsku to bolo o čosi jednoduchšie. Prišli ste do supermarketu, alebo na benzínku a pušku ste kúpili. Pravda, horšie je to, keď sa chcete zbrane zbaviť. Poznám  jedného nemenovaného kapitána, čo po preplávaní Severozápadného prieplavu hodil pušku cez palubu. Vraj to je najjednoduchší spôsob, ako sa jej zbaviť a vyhnúť sa všetkým byrokratickým komplikáciám v civilizácii.

Strieľanie na medveďa je ale prísne zakázané, pokiaľ to nie je posledná možnosť záchrany pred konečným riešením vášho života. Utekať pred ním nemá zmysel, dokáže vraj akcelerovať na 60 km/h, to my asi nedáme. V nórskej knihe mudrcov sa píše, a tu uvádzam doslovný preklad: „V sebaobrane strieľajte približne zo vzdialenosti tridsať metrov a mierte na hruď.“ No… Keď sme počas preplavby Severozápadného prieplavu boli na brehu, flintu som nosil ja. Otázka, či som aj taký dobrý a chladnokrvný strelec, ako som bol nosič strelnej zbrane, našťastie zostala nezodpovedaná. A že sa tam ten Maco naozaj potuloval, sme sa presvedčili, keď plával okolo lode na kotvisku.

Pred odchodom z Tromso posielam mail úradu guvernéra Špitzbergov. V prílohe je samotné povolenie, list posádky, dokumenty od lode, štyri poistky SAR a štyri potvrdenia o registrácii osobnej lokalizačnej bóje.

Navigačné nástrahy mám preštudované, hádam to bude stačiť. Stiahol som si mapu ľadu, deň starý report vraví o jeho absencii v okolí celého súostrovia.

Jediné plávajúce nebezpečie spočíva v kmeňoch stromov zo sibírskych riek. Čo sa týka prúdov, mali by sme mať so sebou severonórsky prúd, o rýchlosti 0,75 uzla. To nás cestou hore urýchli, cestou späť spomalí.

Tak sa teda sa vraciam k dátumu 7. júla, 2022, kedy sme sa o deviatej ráno odviazali z móla mestečka Skjervoy a namierili si to na takmer päťsto míľovú plavbu na sever. Článok bude zanedlho zverejnený.