Najhustejšie osídlenie na Špitzbergoch, je mestečko Longyearbyen. Preklad mi logicky napovedal, že osídlenie s približne dvetisíc obyvateľmi, sa po slovensky dá nazvať „Dlhý ročný pobyt“. Chyba. Mestečko je nazvané po pánovi s menom John Munro Longyear, ktorý založil Arktickú uhoľnú spoločnosť a otvoril prvú uholnú baňu a po ňom pomenované osídlenie v roku 1906.  Pravda, 90% z obyvateľov cez zimu opúšťa svoje obydlie. V lete je tu ale rušno, ako sme mali možnosť zažiť na vlastnej koži. Turistika tu prekvitá.

Hneď po príchode, 11. júla, ma oslovuje mladá slečna. Víta ma na móle, ukazuje mi, kde mám zapojiť elektriku a ako cez nám už známu aplikáciu „Gomarina“  zaplatiť poplatok. Do toho mi zvoní telefón, v slovenčine vravím, že zavolám za chvíľku. Mladá nórka pokračuje v rozhovore v plynulej češtine.  Volá sa Tereza, v Nórsku žije už osem rokov. Cez leto posledné tri roky pracuje na Svalbarde, ako  nóri oficiálne nazývajú Špitzbergy. Má byt tridsať kilometrov od Tromso, tam prebýva v zime, kde má inú prácu. Vrátiť domov sa jej nechce, z toho, čo sa tam deje je veľmi sklamaná. Slovensko má veľmi rada, počas štúdia pracovala vo Vysokých tatrách na Chate pod Rysmi. U Viktora Beránka?, pýtam sa jej. Tak to ma picne, aký je ten svet malý. A to ešte nekončí. Je z Trutnova, kedysi liezla a začínala v Adršpachu. Vyťahujem mená ako Rakoncaj, Stejskal a Šmíd. Pozná všetky mená, ale ako vraví, to boli tri generácie vyššie. Ale maminke Mirka Šmída pomáhala s výstavou venovanou jej synovi.

Tereza odchádza, ja sa venujem povinnostiam. Aplikáciu mám už v mobile, platím za pobyt a elektriku na dve noci 135 Euro

Úrad guvernéra som už nestihol, to už máme ďalší večer a noc za bieleho dňa. Kým som sa so Susan vrátil, chlapci mali už celkom slušne pod čapicou, najmä Uwe. On na jedno ucho takmer nepočuje a tak má dosť hlasný prejav, aj keď jeho bunky nie sú napadnuté ľudským nešvárom. Ovšem, ak je ten správny okamžik a ten v ten večer na lodi nastal, nebolo si počuť vlastného slova. Nasťastie, Ralf podľahol plánu ísť sa doraziť do terénu, do nejakého výčapného zariadenia, ktoré sú dvadsať minút od lode v hojnom počte. Ja som išiel dospať poslednú noc a návrat mojich dvoch polárnikov som nezaregistroval. Ráno som si išiel zabehať. Pri návrate som stihol pristátie nemeckej luxusnej jachty.

Po raňajkách som vyrazil do terénu.

Ako už bolo spomenuté, dôvodom osídlenia bola ťažba uhlia z výdatných ložísk. Vstup do baní je vidieť ešte dnes spoločne s lanovkou, ktorá uhlie dopravovala na centrálnu stanicu.

Odtiaľ viedla ponad zátoku päť kilometrová lanovka až do k terminálu, kde sa čierne zlato nakladalo do lodí.

Na poslednej fotke hneď za luxusnou nemeckou jachtou je vidieť luxusnú slovenskú plachetnicovú jachtu, menom Civetta II. Trocha som si pobehal aj po meste,

popýtal sa na miesta, kde sa dá čos vidieť

a zložil poctu Eivindovi Astrupovi, ktorý sa zúčastnil Pearyho expedície v Arktíde.

Sezóna je už v plnom prúde. Keď pristane taká loď ako dnes, do mestečka sa vyrojí okolo päť tisíc ľudí. Niektorí sa rovno nalodia na výletné plavidlá po fjordoch, žhaví vidieť všetko živé, iní si prenajmú bicykle so sprievodcom a ďalší idú peši k ľadovcu, asi päť kilometrov nad mestom, v sprievode dvoch ozbrojených mužov. A tí poslední sa motajú po nákupnej zóne, plnej suvenírových obchodov, ktoré ponúkajú ten istý artikel. Turistika prospieva všetkým. Lodným spoločnostiam, domácim a aj tým, čo míňajú peniaze. Všetci sú skrátka šťastní. Pomotal som sa tiež. Do oka mi padol vypchatý ľadový medveď, ktorý bol tiež na predaj. Kúpil som si magnetky.

To už bol večer a celá posádka vyrazila na večeru do miestnej vychýrenej arktickej reštaurácie, kde nás obsluhoval nemecký čašník. Na ceste domov sa moji východní nemci opäť stratili a na loď prišli neviem kedy. V stredu, 13. júla 2022, tankujeme a odväzujeme sa. Smerujeme do fjordov po okolí, kde chceme stráviť niekoľko dní.

Nemecká luxusná jachta odišla a práve zakotvili ďalšie dve. Kolotoč turizmu pokračuje.

Náš 250 míľ dlhý plán vyzerá takto…