2. maj – sme na bojke na Raiatea, 30 mil od Bora Bora. Plavba 130 mil od obeda do obeda s 30. kou vzadu, tak nas pohupalo, ale inak pohoda. Ostrov podobny tomu co sme boli a tomu kam pojdeme. Foto a pohlady rovnake. Historia rovnaka a tak sa vratim radsej ku svojim temam.

Povodne som chcel v kratkosti opisat vybavenie lode, ako si tu nazivame ako komunikujeme a na co vsetko sme (alebo nie?) prichystani.

Pri pisani sa v mysli stale viac zabaram do problematiky, jej rozsahu a hlbky. Casto siaham do svojej kniznice a pripominam si jednotlivosti. Snazim sa opisovat  tieto temy iba v spojeni so svojou lodou, ako som ju a seba pripravil na oceansku plavbu po prestudovani odbornej literatury a mojich doterajsich skusenosti.

Pokusim sa teraz opisat prevenciu pred vyplavanim ako ju vidim ja a ktorej dosledne aplikovanie moze vyrazne znizit pravdepodobnost pouzitia zachrannych prostriedkov. Ja to volam „nevratny proces“. Potom sa uz hadam dostanem ku zachrannym prostriedkom a k tomu ako travime cas na lodi.

PREVENCIA – Ked sa v Anglicku meteorologovia v predminulom storoci naucili merat atmosfericky tlak a zistili ze jeho zmenou mozno predpovedat zmenu pocasia, pozdlz celeho pobreza vo vzdialenosti 50 km od seba vybudovali meteorologicke stanice, ktore merali atmosfericky tlak. Merania sa telegrafovali do centra, kde ich pospajanim robili izobary. Dokazali tak predvidat prichod zleho pocasia a varovali lode v pristavoch aby nevyplavali. Pocet lodnych nestasti v Anglicku klesol o dve!!! tretiny.

Kriterium pre prevenciu je vybavenost lode, to som uz popisal. Nebudem rozvadzat sposob plavby, ci tlacit lod dopredu s co najviac plachtami, alebo co najmenej vsetko zatazovat s co najmensim dopadom na rychlost. Kazdy nech jazdi ako mu vyhovuje, ja som opatrny a radsej zrefujem skor. Menej sa zatazuje kormidlo aj cely system a ja sa hlavne menej vidim visiet v sedacke hore na stazni.

Velmi sa nebudem venovat zdraviu. Mam na lodi ocean liekov vsetkeho druhu, antibiotik, nafukovacie dlahy, obvazy, injekcie, infuzie, lokalne anestezie, stabilizovanie krku, ba aj lekarsky kufrik prevej pomoci s pristrojom na umele dychanie. Vybavovali a instruovali ma priatelia doktori. Danka, za manual a vsetko, Tomy za pomoc a vybavu, velmi pekne dakujem. Absolvoval som s Jozkom Novotnym kurz prvej pomoci v Southamptone v Juznom Anglicku popri inych safety kurzoch. Mam aj potrebnu literaturu, ale dufam, ze okrem nasadenia antibiotik nebudem musiet robit viac. Pred dvomi rokmi som v Karibiku Lopymu (skvely chalan co bol so mnou polroka na lodi, vozickar, ale plnohodnotny clen posadky) cistil dost hlboky dekubit nozom, noznickami, vatou a kliestami. Bola to hlboka diera na riti. Po praci som mu to vycistil vodou po holeni (Laco vravel, ze to uz trochu citi) a dal som mu napit rumu so slovami „daj si, to ta postavi na nohy“. A obaja sme sa chechtali. Neviem ci pomohlo, ale dekubit sa aj vdaka ventilatoru prestal zvacsovat a do navratu sa vyrazne zmensil.

Hlavnym kriteriom pri vyplavani je pocasie. Preto ten odstavec na zaciatku. Dnesne predpovede byvaju  velmi presne, na tri dni vacsinou uplne (podla mojich skusenosti) dalsie tri dni mozu byt trochu inak, ale ak ma prist niz, tak pride a ak ma prist fajn pocko, tak pride. Ked sme robili horolozectvo a mali cosi cez dvadsat, mali sme so Stenlym teoriu, ze neexistuje zle pocasie, iba opatrni horolezci. Tento nazor nam vydrzal do konca prveho bivaku este v doline, ked sme uplne premoceni a uzimeni vo vetre, snezeni a hmle rano nevedeli kadial hore, alebo dole. V tomto maju horolezectvo a jachting velmi blizko. Bobby Schenk v „Blau Wasser Segeln“ pise, „nikdy, nikdy nevyplavaj do zleho pocasia“.

A sme pri vetre. Moze byt Krasne, ale fukat moze silno a zo zleho smeru, alebo oboje. Ked sme 5. januara 2012 vyplavali zo Sukosanu cez Jadran, smerujuc do Karibiku, predpoved bola 40 uzlov,  Mistral zadobok zlava. Nakoniec to bola 50.tka. A modra obloha. Pred Brindisi som pri jednej vlne preletel napriec salonom, vyvalil dvere z pantov a silno si udrel predlaktie. Po navrate domov po pol roku rentgen ukazal, ze to bola prasknuta kost. Stacilo pockat jeden den…

Ako sa vyhnut vichrici, alebo bezvetriu? Je az tazke si predstavit, ze pred rokom 1847 nebol organizovany system hlasenia smeru a sily vetra a prudov v oceanoch. Nebola realna predstava o sezonych zmenach vetra ani pravdepodobnosti vichric. Vsetko zmenil 36 rocny porucik US NAVY, Mattew Fontaine Maury, ked v roku 1840 po zraneni dostal dozivotny flek v ustave map a navigacnych pristrojov USA. Objavil tam miestnost plnu lodnych dennikov, ktore namorni kapitani povinne odovzdavali po kazdej plavbe. Rozni kapitani a navigatori kazdy den zaznamenavali do denniku polohu lode, pocasie, smer a silu vetra, bezvetrie, burky, prud atd.

Mauryho genialna myslienka bola zozbierat tieto fakty a zosumarizovat ich do map pocasia oceanov. Zacal Atlantikom. Rozdelil ho na 300×300 milove stvorce do ktorych sumarizoval podla datumu a polohy vsetky udaje z dennikov. Oslovil formularom cez 1000 oceanskych kapitanov z celeho sveta v cinnej sluzbe. Takmer vsetci mu ochotne vyplneny formular vratili. Vysledkom sedemrocnej prace bola prva namorna mapa pocasia Atlantiku po mesiacoch s pravdepodobnym vetrom, bezvetrim, vichric, vyskytu hurikanov, ladovcov, vln nad styri metre…

V roku 1848 kapitan Jackson na lodi „WRIGHT“ preplavil naklad muky z Baltimoru do Rio de Janeiro za 38 dni. Vylozil muku, nalozil kavu a do Baltimoru prisiel za 37 dni. Normalne kazda plavba trvala 55 dni, teda celkom bol 35 dni pred rozvrhom, vdaka novej mape. Neviem ako vy, ale mne tato historia vyraza dych. Treba hadam poznamenat, ze vtedy sa plavili iba plachetnice, lode so strojnym parnym pohonom patrili vtedy blizkej buducnosti.

Medzitym, za 150 rokov sa tieto mapy zdokonalili a spresnili. Poslednou publikaciou ktoru aj ja mam v kniznici je mapa vsetkych spomenutych udajov, vsetkych oceanov od januara az po december od Jimmyho Cornella, ktory uz aj zapracoval zmeny po globalnom otepleni. Ony naozaj su.

Tolko k prevencii. Vyber pocasia, rocneho obdobia na preplavbu, skusenosti, vybavenost lode, byt pripraveny na extrem nas ochrani pred zlym.

A este cosi.

Ked zhruba pred 50 rokmi robil Joseph Conrad, prvy dostojnik Britskeho lodstva skusky na kapitana, plny tremy odpovedal na palbu otazok pri ustnej skuske. Klucova otazka bola o plachetnici vo velmi silnej vichrici.   „- Vichrica Vas zenie na nedaleky breh, co urobite? – Budem plachtit proti vetru. – Plachty sa Vam roztrhali, ziadne nemate. Co urobite? – Hodim kotvu na plne lano a pockam az sa chyti dna. – O kotvu ste prisli. – Tak vyhodim rezervnu. – Tu ste stratili tiez. – Budem signalizovat pre vlecny cln. – Take tam nie su. Co urobite? – Mozno je tam ustie rieky, kde by som sa pokusil dostat. – Nie je. Je to iba skalnate pobrezie. – Hadam vietor pri pobrezi bude slabsi a poradim si. – Bude silnejsi
ako ste doteraz zazili. – Tak neviem“ povedal Joseph Conrad.

„Pojdete dole na kolena a budete sa modlit k bohu za zachranu pred burkou! Za zazrak! To urobite! Ale nikdy, nikdy sa nevzdate!“ Zreval stary morsky grizly, sef skusajucej komisie. Pan Conrad sa kapitanom stal.

Ja by som hadam nesmelo dodal, ze obcas je lieciva aj mala davka triezveho humoru. Namety som cerpal z knihy „Hal Roth – zvladanie burok na mori“ Je to pan co preplaval 3 x okolo sveta, 3 x mys Horn  a naplaval cez 200 tisíc mil.