Z Mallaigu sa odväzujeme 29. septembra o ôsmej ráno. Chceme prísť do turistickej “šupy”, Tobermory. Dobre chránený prístav je na severe kanála oddeľujúceho ostrov Mull od škótskej pevniny.

Od desiatej hlásia západný vietor. Najprv okolo desať uzlov, postupne silnejúci do dvadsať, v nárazoch až tridsať uzlov. Skúsenosť zo Škótska mi hovorí, že vietor v nárazoch je vlastne ten skutočný. Ideme teda na západ s použitím motora, pokiaľ nás to pustí. Keď to sfúkne, vietor nebude ostro proti, ale z predoboku, hádam dokonca z pravoboku.

Po vyplávaní z nádherného rybárskeho prístavu Mallaig sa pozeráme doprava, do úžiny medzi pevninou a ostrovom Sky. Na tento úsek som sa veľmi tešil, prúdy v prieplavoch dosahujú pri splne štyri uzle. Dnes, ani tento rok, tam mokrou nohou našej lode nevkročíme, ale o rok to na nás počká.

Počasie je na Škótsko dobré. Mraky sa prelievajú cez oblohu, občas spŕchne, občas svieti slnko, ktorého teplo v studenom vzduchu necítime. A studeno teda máme…

Kokso… mám na sebe teplé spoďáre, nohavice a primaloftové nohavice. O vrchu ani nevravím. Ale inak sa niet čo sťažovať. Je krásne a naše výpočty, ako vybabrať s vetrom vyšli na jednotku. Pred ostrovom RUM a poza ostrov Eigg meníme kurz a sme na plachtách. Teda vlastne na prednej plachte, ale tá krásne ťahá. Spúšťam Windpilot a zasväcujem Júliu do tajomstva tohoto zázraku.

O štvrtej popoludní sa uväzujeme na bójke v turistickej perle Škótska, Tobermory. V sprievodcovi píšu, že si máme vziať jednu z dvadsiatich ôsmych modrých bójí. Oni tam skutočne sú, akurát trošku blízko pri sebe, až máme strach, že pri vetre sa budeme trieť o tú za nami. A v noci má sfúknuť.

Máme práve bezvetrie, štartujem dron. Lietam okolo lode, nad loďou, vysoko hore a nízko dole. Chválim sám seba, aký som už zručný, dokážem krúžiť okolo lode a súčasne držať kameru smerom na nás. Po bravúrnom pristátí zisťujem, že som nezapol kameru. Tak znova… Aspoň viac natrénujem a našťastie mám aj rezervné batérie. Asi to tak malo byť, lebo vykuklo slniečko a vyšli lepšie zábery. No posúďte sami…

Júlia sa hrdinsky pustila do šitia lazyjacku, to je to, kde sa skladá hlavná plachta. Heroicky vytrvala do konca, kým nebolo všetko to rozpárané opäť pokope. Dokonca sa ani nepichla do prsta a to ihlu pretláčala kombinačkami.

Posledný septembrový deň fúkal juhozápad, boli sme odsúdení na nič nerobenie. Napriek tomu deň dokázal ubehnúť rýchlo. Článok, varenie, čítanie, kuknúť sa do mesta, sprcha… Mesto verné svojej povesti je plné turistov. Stoja v rade na suveníry, visitor center miestnej pálenice prázdnotou zjavne nezíva. Objednávame aspoň stôl na večeru. Po polievke, bifteku a mušliach máme aj dezert. Keďže sme nafotili ďalšie foto s pralinkami, je načase aj čosi z nich zjesť.

Ralf sa do toho pustil s neskrývanou radosťou.

Prvé októbrové ráno sa odväzujeme. Má celkom slušne poobede sfúknuť, ale do chrbta. Čosi je už cítiť v prieplave, kým sa na jeho konci neodpútame od ostrova Mull a zamierime na severovýchod (Žltá línia). Počasie stále rovnaké, hra oblakov, slnko a lejak. Občas rušno na vode, ešte že máme to AIS.

Keď sfúkne a to sfúkne naozaj slušne, začínam čeliť otázkam, prečo nepoužívam vozík kosatky, kornút, či špiónky. No… Kornút poznám akurát od zmrzliny, to ostatné mi čosi hovorí. Vysvetľujem Júlii, ktorá je za kormidlom a užíva si jazdu,

že pri oceánskom jachtingu je pre mňa podstatná dopredná rýchlosť a aby neplápolali plachty. Ostatné je jachtárska teória, ktorá podľa mňa na oceáne, či kde to vlastne aj teraz sme, nehrá rolu. Priznávam, že tu by bolo čo doháňať, ale v iných odvetviach disciplíny oceánskeho jachtingu asi obstojím. Vietor nabral na sile, ale vlny veľmi nemáme. Sme v jednom z tých škótskych lochov – jazier, či morských zátok. Dokonca stíhame aj vplávať do vstupnej plavebnej komory kaledónskeho kanála. Samozrejme sme sa najprv opýtali, či môžeme. Zo zadoboku pocitovo fúka uragán a ja si to k rybárskej lodi vo vnútri plavebnej komory valím štyrmi uzlami v strachu, že pri malej rýchlosti ma zatlačí na neďaleké plytčiny. Brzdenie je krok štyri, teraz riešim krok tri, trafiť dnu. Všetko nakoniec dobre dopadne, nejako sme trafili tú hranicu, kedy spomaliť, kedy hučať motorom na plný plyn keď je spätný chod. Možno pri opise trochu preháňam, ale ten pocit som mal.

Čakáme ešte na ďalšieho rybára, ktorý trafí až na druhý pokus a potom pracovný proces s lanami v ďalších dvoch komorách, ktorý už dobre poznáme.

Na noc sa uväzujeme pod ôsmymi plavebnými komorami, známe ako Neptúnové schody. Štartujem generátor a absorbujeme teplo.