Ralf poznamenal, že naša loď je jediná, ktorá v tomto roku pláva cez kanál tretíkrát. Odhliadnúc od chartrových motorákov, kde sa menia posádky každý týždeň a vyhliadkových lodí, má pravdu. Poznajú nás aj všetci z obsluhy kanálov. Spolupráca je výborná, dopredu komunikujeme, kam chceme až prísť a keď sa blížime k nejakému mostu, či vzdúvadlu, už sa to otvára, alebo nečakáme dlho.

Je celkom chladno, slnko sa nepravidelne bije s oblakmi a dažďom. Miestni to volajú „liquid sun“, mokré slnko. Pekný výraz vystihujúci to, čo zažívame. Ešteže máme strechu nad hlavou, teda ja za kormidlom. Ralf, Peťo, či Júlia si to občas zliznú na daždi. Pokiaľ je nad nimi sucho, znášajú to s úsmevom.

Keď ale zaprší, zvážnejú a ja sa im radšej neprihováram, aby so sa vyhol ostrejšiej odpovedi.

Tie necelé tri dni, čo sme išli kanálom, občas prifúklo do chrbta a dvakrát nás v komore takmer skrížilo. Raz to bolo spadnuté lano obsluhy, o deň neskôr nás od skríženia zachránila plná spiatočka a dokormidlovák. Vtedy to bolo o chlp, ak tým chlpom nazvem dva metre ku stene komory. Vtedy je ale každá vzdialenosť krátka.

Prvý deň sme v komorách susedili s plachetnicou, ktorej posádku tvorili traja chlapíci v dosť pokročilom veku.

Spoločnosť doplnila vojenská loď, ktorej posádka robila všetko predpisovo. Nás zaujal najmä , stožiar na ktorom visela zástava.

Aj keď sme tu tretíkrát, stále nás čosi prekvapí. Pár na padleboardoch nám dá však zabrať. Dozvedáme sa, že vyrazili s Plymouthu, tak ako my. Prešli popri pobreží, na „plavbe“ sú tri mesiace, ostáva im ešte šesť týždňov voľna. Chcú prejsť až na sever, do mesteška Wick. Kokso… to mi sánka spadla naozaj nadlho. V komorách Neptúnových schodov sa im ponúkam preniesť padlboardy, som ale s úsmevom odmietnutý. Je to iba pätnásť kíl a porušili by etiku „preplavby“.

Po troch dňoch v kanáli, kedy sme v Lochnesskom jazere plachtili s rovnakým vetrom, ktorý nás na poslednej plavbe opačným smerom zahnal späť, sa dostávame ku koncu našej plavby.

Posledný deň sme si uvarili guláš a Júlia nazbierala černice na ozajstný černicový koláč.

4. októbra 2021 sme sa uviazali v mieste nášho prezimovania, v maríne Seaport, v Inverness. Je to stále súčasť Kaledónskeho kanála a teda marína má sladkú vodu. (na obrazku vľavo)

Okrem zazimovania lodi sme prespali u Susan, ktorá býva tridsať kilometrov od Inverness. Mali sme šalát z ustríc a čerstvú zeleninu z jej záhrady. Susan žije na bývalej farme, ktorú kúpila pred štyridsiatimi rokmi. Ešte predtým, než sme jej podarovali naše posledné pralinky, Ralf s nimi čosi nafotil. Susan má prekrásneho kocúra a nedalo sa nepritúliť si ho.

V indickej reštaurácii sa nám Ralf trochu uvoľnil a robil opičky na čašníkov. Indického čašníka sa pýtal odkiaľ je a zaskočila ho odpoveď že zo Škótska. Na dvojicu chlapcov kričal aby potajme nefajčili, proste bola s ním zábava a my sme sa išli uchechtať do straty dychu a vedomia.

To mi pripomenulo, ako sme s Ralfom na Severozápadnej ceste počas našej služby tajne fajčili na palube plachetnice Celebrate, obklopení ľadmi. Na lodi bol prísny zákaz fajčenia a my sme si po každej cige vymývali ústa zubnou pastou. Ako malé deti…

Zazimovanie Civetty bolo trochu iné ako predošlé roky. Okrem stiahnutia prednej a búrkovej plachty sme museli loď doslova zazimovať. V Inverness dokáže teplota v zime klesnúť na mínus desať a v kanáli sa robí aj ľad. Žiadna vrstva, na ktorej by sa dalo korčuľovať, ale dosť na to, aby sme motormi radšej prehnali nemrznúcu zmes a vypustili vodné nádrže.

Záver? Aký záver, veď nič sa nekončí, všetko je stále na začiatku. Pravda, nie sme v Nórsku, ani sme neoboplávali Škótsko. No a čo? Dali sme loď do poriadku. Moja najväčšia obava, že sa ukáže problém, ktorého riešenie ma prinúti nechať loď v Plymouthe ďalší rok sa nenaplnila. Zažili sme nádherné dva mesiace na vode s vynikajúcimi ľuďmi a tešili sme sa zo života.

Vlastne…. Stále sa tešíme a máme sa na čo tešiť. Jachting je úžasný!

,