Krátko pred odviazaním sa z móla v Longyearbyene nás oslovuje chlapík, či sme teraz prišli. Odpovedáme, že odchádzame. Chlapík si ťuká meno lode do mobilu a súhlasne prikyvuje s prianím šťastnej plavby. Lámal som si hlavu nad tým, či sme si nerobili zbytočné starosti s povoleniami. Nikto od nás nič nepýtal, ani v úrade guvernéra, kde som sa bol prihlásiť a zaplatiť enviromentálny poplatok. No, možno predsa len v nejako systéme sme zaonačení.

Sme radi, že máme plné nádrže a bandasky nafty.

Hlavná nádrž na naftu má 400 litrov, rezervná nádrž, ktorú viem spádovo vypustiť do hlavnej nádrže, má 130, no a v bandaskách máme 90 litrov. Pri spotrebe cca 3.5 litra/hodinu, vrátane naftového kúrenia a generátora, nám to vydrží cez sedem dní. Samozrejme, predpokladáme, že budeme plachtiť. Ale pocit energetickej istoty hreje. Doplnili sme aj vodu. Skontrolovali sme, či nemáme pri naplňovaní nádrží únik, všetko v poriadku.

Vody máme 500 litrov, s tým prežijeme, aj keď umývame riady sladkou vodou, dva týždne. To by malo stačiť. Takto vyzbrojený, s dostatočným množstvom vajec, masla, smotany, mlieka, kávy, čaju, zeleniny, ovocia, mäsa, cestovín, ryže a ďalších iných potravín, ako čili papričky, horčica…., plávame do našej prvej destinácie, Pyramídy.

Etapa mala 29 míľ a celý čas sme motorovali v úplnom bezvetrí. Hodinu pred cieľom som na mape zbadal dvadsať metrov hlbokú plytčinu, zamieril som ku nej a navrhol Uwemu, aby spojazdnil udicu. Výsledok na seba nenechal dlho čakať, včera toho dňa bola zabezpečená.

Miesto kam sme prišli sa volá Pyramída, kvôli tvaru kopca nad ním.

Na fotkách je vidieť lanovku do uhoľnej bane nad mestom. Slovo mesto, alebo bývalé osídlenie používam správne, kedysi tu žilo pracovalo, ťažilo uhlie vychovávalo svoje deti tisíc ľudí, celé rodiny.  Všetko to boli občania bývalého Sovietskeho zväzu. Žili tu v zmysle medzinárodnej zmluvy o využívaní ostrovov, napriek tomu, že ostrovy boli a sú nórske výsostné územie. Mestečko je opustené od roku 1984, je tu ale funkčný hotel, bar, všetko spravujú niekoľko príslušníkov ruského národa.

Ťažbu uhlia tu pôvodne začali Švédi v roku 1921 a o päť rokov neskôr u prevzali Rusi. Sme uviazaní vedľa nového, malého móla, tak akurát pre jednu plachetnicu, hneď vedľa pôvodného, desivo vyzerajúceho, rozpadávajúceho sa pôvodného lodného terminálu pre nakládku uhlia.

V prístave zrejme bola administratívna budova a neďaleká tepláreň.  Zvyšky teplovodu boli ešte stále rozoznateľné. 

Okrem drona, s ktorým som porobil video a fotky z vtáčej perspektívy, som vyliezol po hrdzavých, ale stále pevných železných schodoch na vrchol žeriavu terminálu.

Na informačnej tabuli sme sa dočítali, že uviazanie je za poplatok, ktorý máme zaplatiť na recepcii v hoteli. Miestny telefón zjavne nefunguje, so Susan sa vydávame na kilometrovú štreku peši.

Cestu s skrátime autostopom. Zastavujeme zablatené SUV. Aj keď je auto solídne naložené, vtrepeme sa dnu. Šofér nám po anglicky so silným ruským prízvukom, na aký sme zvyknutí v špionážnych filmoch vysvetľuje, že by nás vziať nemal, lebo auto je pracovné a nie turistické.  Ale keďže pred dvoma dňami sa tu potuloval medveď, radšej nás vezme k recepcii hotela. V japonskej Toyote hrá hlasno ruský rock. Ešte stihnem pochváliť muziku a vystupujeme pred hotelom.

Niektoré budovy síce naďalej slúžia účelu, ale iným obyvateľom.

Na recepcii nás pozdraví Dimitrij. Zaplatíme poplatok šesťdesiat euro za státie na móle. Vidím ponukový list na túry so sprievodcom, jedna z nich je po meste. Máme šťastie, na deviatu hodinu večer sú ešte voľné miesta. Objednávame sa. Cestou späť stretávame opäť to isté auto, odvoz k lodi máme. Pýtam sa šoféra, na medveďa, vraví, že prvé miesto, ktoré navštívi, je prístav, lebo prichádza od ľadovca. Tak fajn…

Návrat do minulosti stál za to. Všetko čo vidím, vo mne evokuje atmosféru mojej mladosti, časy komunistickej vlády v bývalom Československu, umocnené na tretiu.

Architektúra…

Interiér…

Kuchyňa…

Škola…

Voľný čas…

Propaganda…

V noci nás medveď nezjedol. Ráno sme sa odviazali a plávali späť do budúcnosti.