Tak jednoduché odísť z Inverness a prísť na Orknejské ostrovy to zas nebolo. Už v Kaledónskom kanáli som začal študovať budúcu etapu.

Netrvalo dlho a spozornel som. Medzi severným pobrežím britského ostrova a Orknejmi vládnú “kráľovské” prúdy.

V sprievodcovi je podrobne popísaný každý prieplav medzi jednotlivými kanálmi, ktoré tvoria v nemalom množstve jednotlivé ostrovy medzi Škótskom a Orknejmi. Mňa sa týkajú časti medzi Duncansby Head a Pentland Skerries a Lother Rock. Na obrázku vpravo je to popísaná časť mojimi poznámkami. Prvá časť informuje, kedy začína západný, či východný prúd no a dych mi berie informácia, že prúd môže dosiahnúť až deväť uzlov. Znamená to, že keď tam budeme v nesprávny čas, nemáme kontrolu nad naším pohybom.

V druhej časti, ďalej na sever je to obdobné, ešteže som sa medzitým stihol nadýchnuť. Pritom sa jedná celkovo o úsek siedmych námorných míľ.

Plán sa začal črtať pri ďalšom čítaní.

Hodinu a päť minút pred vysokou vodou v Aberdeene musíme byť s loďou dve míle východne od Duncansby Head. Vtedy sa prúd otáča na severozápad. Potom treba držať kurz na Pentland Skerries, lebo keď tie prejdeme, prúd už bude naberať na sile. Pozor treba dávať, aby nás nezatlačil na ostrov Swona, preto ak by sme mali pocit, že sa mu nestihneme vyhnúť, radšej ho obíďme z juhu. Rozhodnutie ale treba urobiť včas.

No dobre. Vieme kedy a kde máme byť. Lenže z Inverness k danému bodu je to deväťdesiat míľ a z ktorých je osemdesiat na otvorenom mori. Poďme pozrieť čo vraví Inverness…

V Inverness Firth pri úžine Forth George môže prílivový prúd dosiahnuť rýchlosť tri a pol uzla. Navyše pri odlive je dosť plytko, asi by to bol slalom medzi plytčinami za mostom. Keďže sa mi nechce čakať uviaznutý, kým príde príliv, treba vyplávať, keď príliv vrcholí a začína prúd smerom von. Na to nám stačí prílivová tabuľka v Inverness a vedieť, že prúd idúci von začína hodinu a päť minút pred vysokou vodou v Aberdeene. Tieto dva údaje sa logicky prekrývajú. Moje výpočty vyzerali takto:

Keď kukneme na bod 3, vyplávali sme vo štvrtok, 28. apríla tak, aby sme o 10:00 hod boli pod mostom. Na tomto mieste skončil môj posledný príspevok.

O päť míľ ďalej, v spomínanej úžine sme boli trochu skôr, o 11:30. Tých päť míľ sme sa neponáhľali, plávajúc popri pobreží, kde je hĺbka vyhovujúca, akurát ku koncu sme si museli dávať pozor na mooringové bóje. Ale žiadna tragédia.

V úžine pri Forth George sme protiprúd už necítili, naopak, začínalo nás tlačiť dopredu. Ešte jedna plytčina, ktorú sledujúc bóje obchádzame zo severu a sme na voľnom mori.

Fajn, toto sme zvládli, poďme k bodu 2. Do miesta dve míle východne od Dunscansby Head, severozápadného cípu britského ostrova máme cez osemdesiat míľ. Výpočet v bode 3 vraví, že tam musíme byť nasledujúci deň o 12:21, kedy sa prúd obracia na severozápad.

No dobre… máme jednu hodinu poobede, teda 23 a pol hodiny na preplávanie osemdesiat míľ. Začínajú preteky s časom, ale tentokrát nám ide o ten najpomalejší. Za dvadsať štyri hodín predsa vieme prejsť sto dvadsať míľ. Našťastie, more je kľudné, nefúka takmer nič. Nasleduje flákanie sa. Motkáme sa na motore štyri uzlíky a keď zaduje päť uzlov zo západu, vyťahujeme Genu a valíme si to dvoma uzlami. Za loďou si nás zvedavo obzerá morský lev, alebo čo to tu vlastne majú, na pravoboku sa mihne delfín. Vyťahujem hlavnú plachtu, nie kvôli väčšej rýchlosti, ale aby som ju skontroloval. Čo som prišiel do Inverness, vonku ešte nebola. Zdá sa byť v poriadku, spúštam ju nazad do lazybagu.

Máme tmu, vietor skončil. Do polnoci motorujeme, potom vypíname motor a nechávame sa unášať. Striedame sa po hodine, takže sa trochu aj vyspíme. Vonku sa nič nedeje, na vode sme sami. Taká romantická, lenivá pohoda. O štvrtej ráno nakopneme mašinu a pokračujeme. Míňame prístav Wick, a blížime sa k nášmu waypointu, dve míle východne od Duncansby Head, severovýchodného cípu britského ostrova. Nasledovný obrázok je z aplikácie “Marine Trafic”, kde je možné sledovať lode na princípe AIS.

A toto je z môjho raymarine elektronickej navigácie. Tu vidno, že prúd nás ešte tlačí na východ.

Po oboch stranách, na mori a na pevnine, vidieť obrovské veterné elektrárne. Kam sa hrabe Dolné Rakúsko…

Vchádzame do Pentland Firth, zatiaľ žiaden prúd. To sa ale rýchle mení a severozápadný prúd naberal na rýchlosti. Tých sedem míľ ubehlo ako voda a vyzerali takto…

Na Elektronickej mape je prúd vyznačený fialovou šípkou. Vystúpalo to do 7,2, potom rýchlosť prúdu klesala. Ťahalo nás to poriadne doľava, ale počítali sme dobre, na ostrov Swona nás nenatlačilo, ako varoval sprievodca. Teším sa, že sme to mohli plávať iba na motore, za bezvetria. Osud ma ušetril Ďalšej premennej…

Po pravoboku míňame ostrov South Ronaldsay a vchádzame do lagúny Scapa Flow, vytvorenej ostrovmi orknejskými ostrovmi. Ocitáme sa v miestach plných histórie. Pod nami je obrovské množstvo vrakov vojenských lodí z prvej a druhej svetovej vojny. Prúdy strácajú na sile a my pokračujeme s hlbokým výdychom do prístavu Stromness.

Vedia o nás, miesto v miestnej maríne mi v mailovej komunikácii potvrdila Lisa, dobrovoľná správkyňa časti prístavu pre malé plavidlá. Ešte komunikácia vo vysielačke, kde mi radia počkať, lebo odchádza trajekt na „pevninu“

Za chvíľu sa uväzujeme na móle. Teším sa, ďalší kus zeme, kam doplávala moja lodička. Sme na Orknejoch.