Keď som písal o neutíchajúcom silnom vetre na kotvisku vo fjorde Bellsund, to som ešte netušil, že tento prívlastok naberie iné dimenzie. Po stiahnutí predpovede vetra som zatiaľ iba spozornel. (krížik je naša poloha v danom čase)

Keď to ale v noci, z nedele na pondelok, za bieleho polárneho dňa vypuklo, stiahli sa mi všetky časti môjho tela, ktoré to dokážu už len pri pomyslení na pomstu boha vetrov urobiť.

Nedeľňajšia ranná predpoveď neradila ani náhodou nabrať kurz na Nórsko. Južnejšie od nás mala vypuknúť víchrica. No dobre, ale hádam do fjordu nižšie to v nedeľu stihneme, v pondelok počkáme a v utorok,  19. júla vyrazíme na juh. Opatrnosť radila ostať kde sme, vietor tu nemal byť obzvlášť silný, ak tridsať uzlov nepovažujem za silný vietor. Kotva držala znamenite, určite bola hlboko v bahnistom dne.

Ale šesťdesiat míľ do fjordu Hornsund je pol dňa a toľko menej nás bude čakať na jeden záťah do Nórska. V sprievodcovi aj na mape som našiel kotvisko, kde by sme mali byť slušne chránení. (Spodná čierna šípka je kotvisko, trasa je medzi dvoma čiernymi šípkami)

Po konzultácii s posádkou sme sa rozhodli posunúť sa. Dvíhame kotvu, lenže tá prestala poslúchať. Elektrický navijak sa už dlhší čas sa pomaly rozbiehal, intervaly jeho pomalej činnosti sa postupne predlžovali. Teraz iba cvaká, ale neposlúcha. Výborne, tak to máme robotu navrch. Ralf sa okamžite pustil do ťahania reťaze holými rukami. Elektrická vinšňa v kokpite to ale celkom rýchlo vyriešila. Do oka reťaze sme uviazali lano, natiahli ho do vinšne a boli sme schopní vytiahnuť desať metrov. Reťaz sme zaistili, lano previazali, zopakovali to celé štyrikrát a kotva bola hore. Problém sme síce nevyriešili, ale vieme s ním zatiaľ žiť. Zablatená reťaz zašpinila celú palubu, ale Ralfa s Uwem nebolo treba pobádať ku práci.

Odchod z fjordu Bellsund bol priam idylický. Slniečko, bezvetrie a ani zimu nebolo veľmi cítiť.

Chytili sme dokonca aj správny odlivový prúd a úžine oddeľujúcu fjord od  zátoky, kde sme strávili dve noci a frčali sme cez desať uzlov.

Idylka sa postupne vytrácala. Zamračilo sa, ochladilo a ako sme míňali obrovské ľadovce na pobreží po ľavoboku, museli sme dávať aj pozor na plávajúci ľad.

Stále mali bezvetrie. Dúfajúc, že to vydrží naberáme míle. Bezvetrie vydržalo až do fjordu Hornsund. Vietor naberal na sile, ostré vlny narážali do predku lode a rýchlosť sa spomalila na dva uzle.  Keď sme trafili na tú správnu vlnu, nás to aj zastavilo a chvíľu to trvalo, kým sme sa začali opäť posúvať dopredu. Aby toho nebolo málo, dostali sme sa medzi plávajúce kryhy. Na úpätí fjordu je ďalší mohutný ľadovec. Ralf na jednej strane, Uwe na druhej, pozerajú dopredu a navigujú ma pomedzi kryhy. Ja sa snažím vidieť dopredu cez ochranné sklo, ktoré je pravidelne zalievané vlnami. Vietor dosahuje rýchlosť do štyridsať uzlov. Tých posledných päť míľ do zátoky sme išli tri hodiny.

No… Veď čo chceme? Sme na Špitzbergoch, na sedemdesiatej ôsmej rovnobežke. Od našej polohy je to rovnako ďaleko na severný pól ako na severný polárny kruh. Nemôžeme očakávať, že stadiaľto odplávame, bez toho, aby sme nedostali po papuli. To sme ešte nevedeli, že je to iba prvé kolo zápasu v tomto Špitzbergovskom ringu.

Neskoro poobede sme konečne zakotvili. Opäť nám poslúžila aplikácia echopilotu s podrobnou mapou dna a kotvu sme spustili tak, že keď sa naplní predpoveď silnej veternej víchrice z východu, loď bude ťahať kotvu a reťaz do svahu na dne. Keďže nám kotevná vinšňa nefunguje, Ralf pri spúšťaní reťaze rukami uvoľnoval brzdu a ovládal rýchlosť reťaze. To bol frmol. Za polminútu bolo vonku päťdesiat metrov pri desať metrovej hĺbke. Cúvam, pridávam otáčky. Loď sa zasekne a stojí na mieste akoby bola pribitá ku dnu. Ešte zaistenie reťaze, pre istotu dvojnásobne a je hotovo.

Zo zásady  v tomto bloku nepoužívam vulgarizmy a pri každodennej komunikácii to tiež absolútne vylučujem. Ale teraz musím urobiť výnimku. Susan, ktorá je už poučená, že výraz vyjadrujúci mimoriadnu podobnosť s určitou časťou tela jemnejšej časti ľudskej populácie, na Slovensku používame na vyjadrenie akéhokoľvek pocitu, ktorý práve prežívame. Samozrejme výnimočne. Susan sedí v kokpite, proces zakotvenia pozorne sleduje. „Anchor is holding well“, kotva drží, vravím. „DOPICI POSITIVE“, Susan odpovedá.

Sme v prekrásnej zátoke, na ktorej konci je ľadovec. ˇ

Doparoma, máme plávajúci ľad. Ale nemyslím si, že by to mala byť dráma. Kryhy sú na opačnej strane zátoky, kam ich zatlačil vietor. Tam sa aj nachádza poľská geologická výskumná stanica.

Reťaze máme vonku dosť, dokážeme urobiť úhybný manéver aj keď sme zakotvení. Keby nám kotvu povolilo, máme za sebou pol míle priestoru, dosť času, aby sme čosi urobili.

O polnoci vietor naberal silu a potom začalo osem hodinové divadlo, ktoré sa len tak nevidí a nepočuje.

Nárazy vetra do päťdesiat uzlov pôsobili na loď, akoby na ňu tlačila neviditeľná ruka boha vetrov. Úder predchádzal silný piskot v lanoví. Potom tak prudký náraz do trupu, že loď sa silne naklonila na bok, a poriadne ňou triaslo. Bolo cítiť, ako sa rýchlo presúva na opačnú stranu svojho našťastie vymedzeného priestoru. Alarm nám pípal celú noc vždy, keď loď pohybujúca sa na kruhovom výseku, ktorého stredom je kotva, vošla do zóny alarmu. Keď to stíchlo, ak pod stíchnutím myslím iba okolo tridsať uzlov, nastalo čakanie na ďalší útok na náš útulok, sprevádzané vďakou, že sme prečkali ten predchádzajúci.

Ak by sa kotva utrhla, pravdepodobne by sme na reťaz dali náš červený fender, odpojili sa a od kotvy, plávali zo zátoky a bojovali by sme smerom na sever, kde bolo pokojnejšie. Kotvu by sme vytiahli neskôr, zatiaľ by sme používali náhradnú s kotevným lanom.

V knihe Hala Rotha, „Zvládanie búrok“ je zaujímavý dialóg, ktorý som opísal už v knihe „Jachtárske Himaláje“

Keď pred sedemdesiatimi rokmi robil Joseph Conrad, prvý dôstojník námorného loďstva, skúšky na kapitána, plný trémy odpovedal na paľbu otázok pri ústnej skúške. Kľúčová bola otázka o plachetnici vo veľmi silnej víchrici.

      Víchrica vás ženie na neďaleký breh. Čo urobíte?

      Budem plachtiť proti vetru.

      Plachty máte roztrhané.

      Hodím kotvu na plné lano a počkám, až sa zachytí o dno.

      O kotvu ste prišli.

     Použijem rezervnú.

     Ani tú nemáte.  Čo spravíte?

     Budem signalizovať žiadosť o vlečný čln.

    To je pusté pobrežie. Nič také tam nie je.

    Budem hľadať ústie rieky, kam by som sa pokúsil dostať.

   Žiadna rieka tam nie je. Tak čo spravíte?

   Vietor pri pobreží by mal byť slabší. Nejako si poradím.

   Vietor tam bude silnejší, ako ste doteraz zažili.

   Tak neviem, povedal prvý dôstojník kráľovského loďstva, Joseph Conrad.

   Pôjdete dole na kolená a budete sa modliť k bohu za záchranu pred búrkou, ale nikdy, nikdy sa nevzdáte, zreval starý morský grizly, šéf skúšobnej komisie.

   Pán Conrad sa kapitánom stal.

Hal Roth, autor knihy Zvládanie búrok, plával trikrát okolo sveta, vždy cez Mys Horn. Naplával viac ako dvestotisíc míľ. On asi o búrkach svoje vedel… Ani my sa nevzdáme…

Okolo obeda sa to utíšilo, fúkalo iba utešených dvadsať uzlov. Ale… Vietor sa otočil a fúkal od ľadovca. Nebolo treba dlho čakať a mali sme za susedov ľadové kryhy. Tie menšie nás netrápili, narobili akurát kopu hluku, keď sa obtierali o loď. Tie väčšie ale, keby sa opreli o kotevnú reťaz a zasekli sa tam, to by mohol byť vážny problém. Vtedy sme naštartovali mašinu a uhli sa.

O piatej večer, pondelok, 18. júla 2022 sme zdvihli kotvu a nabrali kurz na juh, ku štyristo míľ vzdialenému nórskemu pobrežiu. Pravda, dvíhanie kotvy bol proces vyvinutý inovačným tímom Civetty II z predchádzajúceho kotviska. Soudruzi z NDR (Ralf a Uwe sú z Jeny, bývalej NDR) to stopli, tých päťdesiat metrov reťaze bolo na lodi aj s kotvou za 27 dvadsať sedem minút. Za poznámku stojí, že na rozdiel od predchádzajúcej zátoky dnes reťaz nebola od blata. Buď dno nebolo blato, to si dosť neviem predstaviť, alebo sa reťaz s dnom nemala styk…

Nakoniec krátke video