Posledný júlový deň 2022 pozerám z okna lietadla približujúceho sa k medzinárodnému letisku Oslo. Obdivujem hlboké fjordy plné jachtárskych prístavov.
Ak nie tento rok, verím, že ten nasledujúci sa tam niekde, dole budem pohybovať na mojej Civette. Rozhodol som sa totiž, že ešte jeden rok na severe vydržím. Nemám na mysli ďaleký sever, a jeho polárne oblasti. Čo sa týka severnej pologule, túto etapu považujem za uzavretú. Chcem ale určite podrobnejšie prejsť Dánsko a Švédsko, tento rok to už nestíham. No a určite Škótsko, nakoľko uzavretie Kaledónskeho kanála mi znemožnilo plávať severným Škótskom a Hebridami.
Budúci rok je zatiaľ ďaleká budúcnosť a dnes je dnes. O chvíľu pristávame a ja sa strašne teším. Ideme totiž na polárnu výstavu, kde na vlastné oči uvidím lode, ktoré vstúpili do dejín, Fram a Gjoa. Radosť mi kazí absencia Stenlyho Zelenského, ktorý napriek zakúpenej letenke na poslednú chvíľu odriekol účasť. Je to škoda, mali sme spolu liezť na Lofotoch lezecké cesty, odpovedajúce naším súčasným schopnostiam. Našťastie, zastúpia ho Violka a Ivetka, s ktorými sa budeme plaviť dva dni na Lofoty.
A druhá šťastná náhoda, Šaňo Buzinkay, jeden zo zakladateľov GLK, Geriatrického lezeckého klubu, ktorého členom mám tu česť byť aj ja, nahradí Stenlyho. Pravda, ak počasie dovolí.
Po prílete a presune sa ocitáme pred budovou, v ktorej útrobách sa skrývajú lode, o ktorých som toľko čítal.
Bál som sa, že výstava bude plná a počas tohto zatiaľ jediného popoludnia v Oslo, si nebudem môcť kúpiť lístok, pre istotu som ho kúpil včerajší deň na internete. Vstupujem do haly a predo mnou sa týči prekvapivo veľká, loď Fram, na ktorej boli Nansen a jeho posádka uväznení v ľadoch dve arktické zimy, letá nevynímajúc.
Vedomosť získaná z nájdenia kmeňov stromov na druhej strane ľadového poľa, ako vmrzli do ľadovej pokrývky, viedli k poznaniu, že oceán ľadu driftuje. Fridtjof Nansen plánoval nechať sa uväzniť do ľadu s loďou a posádkou. Vypočítal miesto, kde sa tak má stať, aby loď driftovala cez severný pól. Nebudem sa venovať priebehu tejto úžasnej expedície, je to dostupné na internete, v knihách, proste ľahko dohľadateľné. Zameriam sa na technicko-logistickú stránku veci.
Aby Fram ľady nerozdrvili, ako mnohé iné lode predtým, mimoriadne pevná konštrukcia trupu mala taký tvar, aby tlak ľadu loď vytlačil na povrch a nepôsobil tlakom na trup kolmo.
Nansen oslovil rešpektovaného staviteľa lodí Colina Archera. Tento konštruktér postavil cez dvesto plachetníc, z ktorých ešte dnes niektoré možno stretnúť v severných vodách. Mimochodom skonštruoval a j loď „Christiana“, o ktorej som písal v kapitole „Christiana -od vraku ku plachetnici“
Do detailu bolo premyslené naozaj všetko. Kormidlo lode sa dalo zdvihnúť, aby ho ľady nerozdrvili. Tak isto bolo možné zaaretovať lodnú skrutku tak, aby neprečnievala cez trup.
Expedícia trvala od septembra 1893 do augusta 1896. Fram ľady uväznili pri Sibíri a uvoľnili pri Špitzbergoch. Nansen plánoval pobyt na lodi tri až päť rokov. S odborníkmi konzultoval stravu a psychológiu. Nikto z expedície nezomrel, muži neschudli, práve naopak. Skorbut sa u nikoho neprejavil. Nórsky umelci darovali svoje maľby do salónu a kajút, na palube bol poloautomatický organ so sto melódiami, ďalšie hudobné nástroje a kartové hry. Počas voľna sa hrali hry, robili súťaže, diskusie a písali sa denníky. Osem mužov posádky bolo ženatých, ktorí v súčte boli otcami dvadsať sedem detí. Interiér lode bol vybavený, aby poskytoval čo najviac pohodlia posádke počas dlhého pobytu v arktických zemepisných šírkach.
Všetko sa dokumentovalo, z expedície sa prinieslo obrovské množstvo fotografického materiálu a aj audio záznamov.
Fram bol vybavený, na tú dobu obrovským dieselovým motorom o výkone sto osemdesiat koní.
Motor vyrábal elektrinu, loď mala elektrickú inštaláciu, batérie a osvetlenie. Novinkou bol veterný generátor, ktorý cez dynamo taktiež pri výrobe elektriny pomáhal.
Na opravu a výrobu toho, čo prinesie život bol Nansen tiež pripravený.
Reťazový kormidelný systém posiloval ozubený prevod.
Asi takto mohol vyzerať bežný pracovný deň v zajatí ľadu.
Po roku a pol začal Fridtjof Nansen túžiť po zmene. Keďže už bolo jasné, že driftujúca loď minie severný pól, rozhodol sa pokúsiť prejsť ostávajúcu vzdialenosť na saniach so psami. Na cestu s ním, v marci 1895, sa vydal Hjalmar Johansen. Vo virtuálnej hibernácii strávili takmer osem mesiacov. Ľadovými poliami a prekážkami sa dostali až na rekordných 86°14´severnej zemepisnej šírky. Keď im obidvom prestali fungovať hodiny a nevedeli viac určiť polohu, obrátili sa. Ich cesta skončila v júni 1896, na Zemi Františka Jozefa, kde mal angličan Frederic Jackson svoju pohodlnú základňu. Do Nórska sa vrátili týždeň pred návratom ich materskej lode. Čosi z ich výbavy….
Podzemnou chodbou sa dostávam do druhej budovy, kde je ďalšia ikona polárnej histórie, plachetnica Gjoa, s ktorou Roald Amundsen ako prvý v histórii preplával severozápadný prieplav.
Roald Amundsen
43
toho za život stuhol neuveriteľne veľa. Začalo to prechodom Grónska na lyžiach, Antarktickou expedíciou 1897 – 99, na lodi Belgica, kedy neplánovane posádka, prezimovala uväznená v ľade.
V rokoch 1903 – 06 s pôvodne rybárskou plachetnicou Gjoa, Amundsen a šesť členná posádka vyplávala z Nórska do Grónska a vrátane troch arktických zím preplávali na Aljašku. Zopár technických detailov lodi. Zariadenie na dvíhanie kotevnej reťaze,
Paluba a oplachtenie
Kormidlo bolo ovládané pínou pomocou kladkostroja. Vďaka celotrupovému kýlu bolo a správne nastavenými plachtami, bolo možné kormidlo s vôľou zaaretovať a loď dokázala držať kurz sama.
Pomocnou pohonnou jednotkou bol parný motor o výkone osem koní.
Kým opustím prehliadku druhej lode, ešte čítam o ďalších Amundsenových počinoch. Po preplávaní severozápadnej cesty Amundsen sústredil všetku svoju energiu na južný pól. Expedícia 1910 – 12 sa neúlánovane stala súčasťou pretekov o prvenstvo s anglickým polárnikom Robertom Falconom Scottom. Kým Scott stavil na šestnásť mužov, tri motorizované sane, devätnásť manchurianských poníkov a tridsať štyri psov,
Amundsen veril osvedčenej logistike so saňami, psami a budovaním táborov. Južný pól dosiahol krátko pred Scottom, ktorý na ceste späť, so štyrmi mužmi, ktorí sa dostali s ním na najjužnejší bod zemegule zahynul.
Dosiahnutím južného pólu sa Amundsenove ambície neskončili. S novou loďou „Maud“ pripravil expedíciu na plavbu severovýchodným prieplavom, 1918 – 25. Pre Amundsena to bol neúspech, v roku 1921 loď opustil. Pravda je, že mal nehodu. Napadol ho medveď a zlomil si ruku. Plavbu dokončil Otto Sverdrup v roku 1925.
V roku 1926 Amundsen dosiahol severný pól na vzducholodi „Norge” a o dva roky neskôr sa s lietadlom stratil v oceáne pri hľadaní stroskotanej posádky vzducholode Umberta Nobileho.
Polárne výpravy si vyziadali nemálo obetí, na možné nebezpečia upozorňovali rôzne plagáty.
Na záver rekapitulácia polárnych expedícií a krátke video z výstavy
