Prvý augustový deň 2022, po absovovaní vlaku na domáce letisko v Oslo a letu do Tromso, kedy som sa opäť živil po ceste „lepeňákmi“,
Som sa ocitol na lodi a s novou posádkou, Violkou a Ivetkou, sme sa hneď v ten deň poobede odviazali a vydali na juh.
S dvoma prenocovaniami vo Finsness a na kotve v zátoke Fiskoya (sípky) sme 3. augusta večer prišli na mólo ostrova Scrova, päť míľ od Svolvaeru, kde sme mali pôvodne namierené.
Plavba na motore a trochu aj na prednej plachte nám dala príležitosť variť dobroty
A ja som mohol namontovať nový ovládač na dokormidlovák
Väčšinu času sme boli naobliekaní, ale občas vykuklo aj slniečko.
Pred Svolvaerom som použil už overenú metódu rybárenia a za polhodinku sme mali pekný úlovok.
Dôvod, prečo sme pristáli práve na ostrove Scrova je Jano Kováč a Šaňo Buzinkay so ženou Zdenkou.
Jano Kováč, žije v Nórsku niekoľko rokov. Má šikovné ruky, renovuje staré domy a o jeho práci píšu v časopise venovanom bývaniu. Na fotke je vpravo, vedľa Ivetky
Býva niekoľko sto metrov od domčeka, ktorý si Šaňo so Zdenkou prenajali a z ktorého pekne vidieť zátoku s mólom, na ktorom je uviazaná Civetta.
Je tu krásne a Jano ma poprosil, aby som všade propagoval možnosť krásnej dovolenky na Lofotoch. Zážitok si tu nájde každý. Nádherná príroda, skvelá rybačka, turistika, skalné lezenie, alebo príjemné leňošenie. Určite budem doma o Janovi Kováčovi a ostrove Scrova veľa rozprávať. Uvítacia párty sa niesla v duchu dobrého jedla, klábosenia a počúvania skvelej hudby. Mimochodom, Šaňo so Zdenkou počúvajú výbornú muziku.
Pri jachtingu neexistuje blízka minulosť. Všetko čo sa udialo, či už pred troma dňami, keď sme odchádzali z Tromso, alebo keď sme prišli na Island, či odišli zo Škótska, zapadá do jedného priečinka zvanom dávna minulosť. Nie je to iba môj pocit. Viacerí jachtári, s ktorými som sa rozprával, majú podobnú skúsenosť. Možno je to tým, že sa stále niečo deje, stále na nás v blízkej budúcnosti čaká veľa zážitkov a nových skúseností, ktorých nikdy nie je dosť. Akoby krátkodobá pamäť nestíhala ukladať nové zážitky pre nedostatok miesta na disku a rovno ich ukladala niekde do mozgu, na pevný disk. A ďaleká budúcnosť je všetko, čo nebude skôr ako o týždeň. Na tú ani nemyslíme. Takmer…
Tak je to aj 4. augusta. Ráno, príchode a uviazaní sa na na móle, som zaplatil v aplikácii státie a so Šaňom a Janom sme vyrazili liezť. Nad mestom sa týči vežička menom Koza“. Vrchol má dve skalnaté vežičky, pripomínajúce rohy. Spodná šípka je miesto, kde sme uviazaní, vrchná skalný útvar, kam mierime.
Nástup bol udýchaný, najprv kamennými, schodami, ktoré tak ako v Reine postavili nepálski šerpovia. Poslednú štvrtinu nástupu sme sa šplhali strmo do kopca po vychodenom chodníku, kým sme sa neocitli asi pod päťdesiat metrovou stenou veže. Šaňo, ktorý je v neustálom kontakte s chytmi a stupmi, liezol prvý a ja s Janom súčasne, istení zhora. Boli to dve prekrásne dĺžky, pre mňa po dlhom čase a vykĺbenom ramene opäť lezenie na skale. Nie na bratislavskom múriku, či umelej stene vo Vertigu.
Sme na vrchole, vlastne na rohoch Kozy. Preliezol na druhú vežu a napriek silnému vetru som neodolal lietať. Skontroloval som možné núdzové pristáte pod stenou a vybalil dron.
Vietor bol naozaj silný a dobre, že nad nami bol iba vzduch. Okamžite po štarte dron odletel od veže a trvalo pár sekúnd,, kým sa stabilizoval. Lietať okolo vežičky bolo už jednoduché. S pristátím to bolo horšie. Dobre, že som nasadil ochranu propelerov. Dron krátko pred zosadnutím trochu ustúpil na hranu a keby som ho nechytil za ochranu rukou, asi by prepadol. Pravda…. riziko straty bolo veľké, ale túžba mať zábery našich hrdinských výkonov bola priveľká. Oplatilo sa….
Nasledujúci deň, 5.augusta, nažhavení úspechom, stúpame ku ďalšej stene. Djupfojord je vzdialený tridsať kilometrov od Svolvaeru a je to škárové lezenie v položenom teréne. Pre nás ako stvorené.
Nič z toho ale nebolo. Spláchol nás lejak, ktorý nabral pod stenou na sile. Akoby nám vravel, nech si držíme odstup. A to sme aj urobili. Bola to teda trojhodinová prechádzka skalnatým suťoviskom, silne pripominajúcom tatranské nástupy.
Po ceste sme nazbierali slušné množstvo kozákov a na lodi sme si spravili raňajkovú večeru, praženičku na hríbikoch a cibuľke.
Nevadí že prší, že sme zmokli a sme uzimení. Sme zdraví a mňa stále opája pocit šťastia. Veď som sa dostal so svojou plachetničkou až na Špitzbergy. A to nie je hocičo. Ďalšie dni bol dážď a na mori fúkalo. Boli sme našu slovenskú partiu navštíviť na ostrove.
Trajekt plávajúci cez viacero ostrovov končí až v Bodo, čo je aj miesto, kde o dva týždne na chvíľu skončíme. Ale o tom neskôr. Za zmienku stojí, že za osoby a auto sa nič neplatí. Ročne sa totiž týmto úsekom preplaví menej ako sto tisíc cestujúcich. Za normálnych okolností by trajekt zrušili, ale zástavku na ostrove sponzoruje miestna, prosperujúca firma. Zajtra, 8. augusta má byť s počasím lepšie. Na stenu Djupfjord plánujeme dať druhý pokus.
Ešte krátke video z vrcholu vežičky nad mestom.