Po dvoch dňoch relatívneho flákania sa v miere, ako nám to umožnilo nepriaznívé, upršané počasie  stojíme opäť na parkovisku, pred nástupom do steny v doline Djupfojrd.

Dvesto päťdesiat metrov vysoká veža, na ktorú chceme liezť sa volá Bare Blåbær – Iba čučoriedky. Plánujeme cestu číslo 10 , nórska obtiažnosť 5-, po našom to bude 5+. Tak akurát pre zakladateľa a člena Geriatrického lezeckého klubu, Šaňa a mňa. (šípky oddeľujú jednotlivé lanové dĺžky)

Nástup, ktorý sme už raz, pred troma dňami absolvovali, trvá hodinu a pol po vychodenom, úzkom, mokrom a blatistom chodníku v lese a po suťovisku silne pripomínajúcom tatranské nástupy. Je to hlavne výzva pre moje členky, ktoré si prešli mnohými vykĺbeniami. Našľapujem opatrne a dávam si pozor na každý krok. To má za následok moju rýchlosť a keďže sa nepozerám veľmi dopredu, stáva sa zo mňa po chvíli expert na strácanie sa z cesty. Napokon stojíme pod stenou, spotené veci vešiame na konáre stromov, nech ich vietor vysuší, kým budeme liezť. Vešiame na seba celý ten lezecký matroš a nastupujeme.

Zo siedmych lanových dĺžok sme urobili šesť a celé to trvalo štyri hodiny, Bola to nádherná cesta, len keby nebolo silného, studeného vetra. Šaňo, ktorý je neustálom kontakte so skalou napredoval s istotou, v ktorej bolo vidieť skúsenosť. Ja som sa potreboval trochu rozhýbať, aj s ohľadom na moje ešte stále citlivé rameno, ktoré som si vykĺbil vo februári, ale skala púšťala a svoj diel som si odliezol. Pravda, trochu som sa aj vybál. V jednej dĺžke bola skala na desiatich metroch mokrá a posledné dobré istenie bolo päť metrov po do mnou. No… to by bola poriadna šmykľavka, kým by ma to chytilo. Ale dali sme to!

Letnú, augustovú vrchlolovú fotku sme vynechať nemohli.

Hodinu nám trvalo zlanenie cez osadené nity a na trikrát sme boli pod stenou. Medzitým  sa do cesty natlačilo osem ľudí, ktorí, akoby sa vyrojili po zriedení sa zamračenej oblohy a vykuknutia slniečka. Pri nástupe nefúka tak, ako o dvesto metrov vyššie. Vyťahujem dron a filmujem lezcov na skale v ceste, kde sme iba pred chvíľou boli podobne zakliesnení aj my.

Sutinou zostupujem drobnými krokmi s vedomím, že tlak na moju nohu pri zošliapnutí je umocnený kinetickou energiou môjho tela. Ešte fotím stenu, na ktorej, ako mravce sú ovešaní lezci. O hodinku sme pri aute, členky prežili.

Večer, napriek únave neviem zaspať. Napchal som do seba kopu magnézia, ale kŕče v nohách sa sporadicky hlásia. To ale nie je dôvod mojej dnešnej nespavosti. Je to pocit šťastia z vylezenej cesty, poznania, že napriek pružnosti, ktorá sa z môjho tela vytratila, som dokázal túto cestu so Šaňom liezť ako rovnocenný partner.

A to nie je všetko. Šťastím ma napĺňa vedomie, čo všetko sme dokázali. Preplávali sme zo Škótska cez Island do Nórska, Špitzbergy a opäť dole na juh, do Nórska. Plynulo sme prešli nevyspytateľným severným oceánom to nádherného oceánu hôr, kde až kam oko dovidí, sú končiare kopcov, týčiacich sa nad morom, mnohých zasnežených. A ja som sa mohol vrátiť nielen v dlhodobej pamäti, ale aj fyzicky do čias, keď som ešte nepoznal jachting a lezenie mi bolo všetkým. V hlave si oživujem dnešné jednotlivé lezecké dĺžky, aby chvíľu ostali v krátkodobej pamäti a neprešli plynulo do pevného disku v zadnom mozgu. Nevadí, že mám kŕče, nevadí, že zajtra budem mať z nástupu a zostupu svalovicu. Napriek širokou škálou obmedzených, pomalých pohybov po lodi sa cítim plný života.

Violka s Ivetkou odišli predvčerom. Dnes, 10. augusta, čakám na príchod Jana Zelinu a jeho kamaráta. Ideme plávať do sedemdesiat míľ vzdialeného prístavu Bodo. Počasie nám ale nepraje. Práve teraz je lejak a fučí. Vyzerá to na odchod o tri dni. Nudiť sa ale určite nebudeme. Z Bodo 17. augusta opäť letím domov. Čaká ma veľa práce a na prelome augusta a septembra ideme celá rodina na týždeň do Chorvátska. Tú radosť so šiestimi vnúčatami a čvachtania sa v teplej vode si nemôžem nechať ujsť. V septembri sa vraciam na loď, tohtoročnú plavbu plavbu plánujem dokončiť v Nemecku.