Večer, 1. augusta opäť nie som na lodi sám. Do Svolvaeru prišli Jano Zelina a Mišo Blažej.

Jano je syn Paľa Zelinu, priateľa z dávnych horolezeckých čias. Pre Jana to nie je prvá plavba na Civette, na palube bol v Tichom oceáne, Karibskom aj Stredozemnom mori. Mišo je jeho dlhoročný priateľ, spolu podnikajú bicyklové túry v horách po celom Slovensku. Plán je užívať Lofoty, a skončiť na Škandinávskej pevnine v meste Bodo, odkiaľ letíme domov.

Počasie nepraje a na najbližšie tri dni má fúkať silno oproti. Chalani neváhajú a veterný, upršaný nasledujúci deň vyrážajú do kopcov. Sršia elánom, loď s ich príchodom omladla.

Ja som sa venoval klasike, písanie blogu a triedeniu fotiek. Kilometer od prístavu je sauna, cez aplikáciu som si zaplatil jednu hodinu. Krásne som sa vypotil a následne schladil v morskej, osemstupňovej vode.

Ráno, 12. augusta si idem zabehať. Bežím popri vode a kukám, že more je na rozdiel od včerajška kľudné. No… predpoveď vraví, že bude opäť silno fúkať z juhozápadu, teda presne oproti nášmu pohybu. Ale možno to hodinu, alebo dve ešte počká. Prerušujem beh a vraciam sa na loď. Burcujem chalanov, štartujem motor a o desať minút neskôr už plávame.

Dve hodiny slabého protivetra, kým sa rozfúkalo, nám akurát stačili, aby sme prišli do desať míľ vzdialenej turistickej a lezeckej Mekky, Hennigsvéru.

0Zmena prišla vhod. Vo Svolvaeri som strávil sedem dní a aj keď som sa tam nenudil, slušne si som Šaňom zaliezol, predsa to už bolo pridlho. Svolvaer je jedno z ďalších úžasných miest, ktoré som v Nórsku navštívil. Architektúra vkusne a nenásilne vložená do skalnatého ostrovného pobrežia je ako z rozprávky. K tomu neďaleká, pätnásť metrov vysoká skala plná nitov vzdialená tri kilometre od našej lodi.

Skladám klobúk pred Mišom, ktorý sa pod stenu a späť prepravil behom. Nakoľko sme traja a bicykle máme dva, Mišo svojím konaním vyriešil dilemu presunu. Jeho tempo bolo viac ako slušné, čo som postrehol, keď som ho míňal.

Večer v ten deň sa pridal aj ďalší člen posádky, Jano Kováč, ktorý žije na ostrove Scrova, ktorého som už skôr spomínal.

14. augusta 2022 sme sa presunuli do ďalšej turistickej oblasti, Reine.

Ako je vidieť z fotiek, pred Reine sme vypustili dron. Veľmi nefúkalo, iba trochu hojdalo. Vlny sa ešte celkom z predchádzajúcej veternej noci nezrovnali. Dron som vypustil a s ľahkým srdcom odovzdal kontrolu Janovi. Vie to predsa len oveľa lepšie ako ja. Ale….

Loď sa húpala a Janov pokus brilantne pristáť na otvorenú dlaň nevyšiel ani na tretíkrát. Ukáž, vravím mu a beriem stroj ovládanie do vlastných rúk. Pristávam na obrátený nafukovací čln, ako už niekoľko krát predtým, ale zrazu to nejde. Loď sa húpe, vietor pofukuje a ja nie som schopný manévrovať presne na plánované miesto dosadnutia. Napokon sa mi síce to podarí, ale dron sa zošmykne po mokrom povrchu člna k zábradliu. Ochrana propelerov ho odrazí a mne sa podarí odletieť od lode a nespadnúť s ním do vody. Nervozita v mojich rukách rastie.  Baterka sa míňa, ukazuje mi ešte dve minúty a potom dron zaháji samopristátie na miesto svojho vzletu, teda na dno mora, nakoľko tam loď nedostanem, a keby aj, sťažeň a všetky tie lana by ho asi dostali do kúta a dron by asi hodil „uterák do ringu“. Opäť manévrujem. Pred člnom sa dron náhle pod vplyvom vetra a pohybu lode posunie ku mne. Neváhal som, skočil som po ňom a chytením za ochranu propelerov som mu prerušil let. Trochu mi seklo prsty, ale dron je zachránený. Uf… nechýbalo veľa a stratil by som ho. Šťastie bolo opäť raz pri mne. A máme opäť pekné zábery.

To sa už uväzujeme v prekrásnom prostredí mariny Reine.

Dva necelé dni v Reine som sa venoval písaniu a bicyklovaniu.

Omladina vyrazila do kopcov na šerpovské schody, ktoré som absolvoval s Janom Adamove, Susan a jarom Dutkom v júni. Neskôr si chlapci svoje množstvo energie míňali gumáku, kedy si objavovali okolie.

Nedávno som písal o neexistencii blízkej minulosti. Všetko čo sa udialo pred rokom, alebo včera, je uložené v súbore dávna minulosť niekde v mozgu. Je to pravda, alebo ja to tak cítim. Ale miesta, ktoré som navštívil, či už v Grécku, v Polynézii, Austrálii, v Arktíde, alebo tu v Nórsku sa ukladajú veľmi podrobne. Temer, akoby som si na pomyslenej obrazovke niekde v hlave otvoril fotku vo vysokom rozlíšení. Doslova detaily. Tých miest je tak strašne veľa a sú tak nádherné, že život je krátky na to, aby sa dali všetky opäť navštíviť.

Napriek tomu si sľubujem, že tak, ako Grécko, Polynézia, Austrália a aj teraz úžasné Nórsko ešte aspoň jeden krát uvidím. Nórsko keď nie inak, aspoň na aute a bicykli. Lebo je to tu neopísateľné, úžasné, jedinečné. A všetko tu funguje.

16. augusta sme pristáli na pevnine, v meste Bodo. Počas plavby som upiekol chlebík, na večeru bol vyprážaný syr.

Nasledujúci večer som bol s rodinou v Bratislave a ani môj Tiger na mňa nezabudol. Čaká ma rodinný výlet do Chorvátska a na loď sa s novou posádkou vraciam v septembri. Určite napíšem aj z Chorvátska, a teším sa na september!!!