Civetta je na móle v Bodo a ja mám prestávku v plavbe. Som doma, zarezávam v práci a o dva dni idem do Chorvátska kde nás bude ako Hujerovcov. Moja rodina, bratova rodina, spolu dvadsať ľudí. V hlave mi ale stále rezonuje nedávne lezenie na Lofotoch, vrátim sa teda na chvíľu k horolezectvu.

Po ukončení plavby okolo sveta v júni 2015 som nechal loď deväť mesiacov pod Gibraltarskou skalou. Plávania som mal vyše hlavy a do cestovania sa mi veľmi nechcelo. V marci 2016 som spolu s Lubom Šoltisom, Martou a Petrom Kincelovcami, Dagmarkou Psalmanovou preplavil loď do Grécka. Bola to veľmi zaujímavá plavba a hlavne pod Sardíniou sme si užili dosť tvrdý jachting. Zvyšok roku som sa potuloval po gréckych ostrovoch v Jónskom mori.

Bezvetrie ktoré vládlo vrtuli na mojom zadku vystriedal vietor a v tom roku sa udialo ešte čosi. S igorom Kollerom sme opäť vyrazili do Yosemitského údolia v slnečnej Kalifornii. Nasledujúci text vyšiel v časopise „Horolezec“ na jeseň 2016. Písali sme ho s Igorom spoločne.

Pri lezení, na bivaku, na dlhej či krátkej túre, prebehne množstvo rozhovorov. Niekedy bez rozmýšľania vypadne z úst hláška, ktorá ani nebola tak myslená, ako sa povedala, ale zapíše sa do pamäti. Pri spomienke na ňu sa na tvári vynorí úsmev, popis jej vzniku vyvolá v krčme búrlivý smiech. Je to to korenie, ktoré dáva pikantnú chuť spomienkam, slogan, ktorý patrí k zážitku ako voda k životu. A pretože tento článok je o Yosemitoch, spomínam na hlúposti, ktoré som ja alebo moji priatelia, vypustili z úst na El Capitanovi.

Triple direct 2009 pri nakrúcaní krátkeho videa: Igor: Čo robíš, panáčik? Stenly: Škrabem si vajcia… Igor: Ale to hádam nie??? Stenly: Ahááá, no a istím Vladuška.

Vrchol El Capa 2009, kde výraz „Hocičo“ sme používali pre medveďa: Igor: Chalani, veď tu je okolo nás všetko možné. Stenly: Veru, marmot, srnky, veveričky. Tu by mohlo prísť aj „Hocičo“. Igor: Ak sem príde „Hocičo“, tak sme v riti.

 Salathé Wall 2011 po mojom 10-metrovom tigrovi v Head Wall, 900 metrov nad zemou. Keď som sa zorientoval, zbadal som dve užasnuté, onemelé, ovisnuté papule Olega a Stenlyho, ktoré s doširoka otvorenými očami neveriacky na mňa zízali: Vlado: To bolo, čooooó? To kukáte!!!

Jún 2016 pri 4. bivaku v ceste Nose v „Camp V“ o štvrtej popoludní, keď sme od druhej rána stuhnutí a zdrevenení sedeli schovaní pred lejakom pod goratexovým ždiarakom. Igor: Koľko je hodín? Vlado: Štyri popoludní. Igor: Čo písal Ivo o predpovedi? Vlado: O piatej prestane pršať a vyjasní sa. Igor: Tak to si dajme budík, aby sme to my, geriatri, neprespali..

To posledné sa udialo nedávno. Ešte to mám v  živej pamäti. Naša posledná návšteva Yosemitov. Keď sme sa v januári tohoto roku s Igorom a Stenlym rozhodovali, či sa opäť pôjdeme pokúsiť vyliezť na El Capitana, vládli vo mne protichodné pocity. Dva roky som bol na lodi a bez kontaktu so skalou. Vedel som, že na to nemám. Na druhej strane na prípravu som mal ešte päť mesiacov a s Igorom a Stenlym mi bolo jasné, že šanca na úspech je veľká. Čo-to odleziem a žumarovať predsa viem. Keď k tomu pripočítam, že by sme išli v zostave spred siedmich rokov, kedy sme liezli „Triple Direct“ na El Capa, túžba vyraziť opäť zvíťazila. V obrovskej, kolmej a previsnutej stene El Capitana či Half Domu som vždy mal pocit, že som na Marse. Najmä pri bivakoch. Niečo, čo sa nedá opísať. Ako keď máte príležitosť na jeden nádych ponoriť sa do 50-metrovej hĺbky. Viete, že tam dlho nevydržíte a zostať tam znamená zomrieť. Ale chvíľu tam pobudnúť vám dá pocit večnosti. Samozrejme, z piatich mesiacov prípravy bola sotva polovica. Hromadu času som strávil v práci, kde sa nakopilo množstvo problémov. Mesiac som strávil na lodi, keď som ju v marci preplavoval z Gibraltáru do gréckeho Jónskeho mora. Kondične som bol v poriadku, takmer každý deň som behal alebo korčuľoval. Rozliezal som sa na bratislavskom múriku a na umelej stene. Bolo mi však jasné, že to nestačí. K tomu všetkému mesiac pred odchodom prišla jóbovka. Stenlymu opuchlo koleno a návšteva lekára potvrdila obavy. Okrem toho, že nejde s nami, nám Stenly oznámil aj dátum operácie. Ostali sme dvaja.

Igor: Niekedy v  januári na malom posedení s partiou priateľov u Vlada Porvazníka, sa ma Vlado so Stenlym spýtali, či by som s nimi znovu nevyrazil do Yosemitov. V pláne je originál legendárnej cesty Nos, ktorú si zatiaľ Vladko napriek jednému pokusu nezaškrtol do svojho denníčka.

Na túto ponuku som nemohol povedať nie. Posledne som bol na riadnom lezeckom výjazde spolu s týmito dvomi vtedy začínajúcimi geriatrami práve v Yosemitoch v roku 2009. Bolo to nádherné dobrodružstvo v absolútnej kamarátskej pohode, skutočný balzam na dušu a dokonca aj na telo. Potom prišlo ťažšie obdobie v živote, odchádzali rodičia, o ktorých sa bolo treba starať, neskutočné ťahanice s rekonštrukciou domu, však žijeme na Slovensku…, kopec roboty na JAMESe. Niežeby práve teraz všetky problémy skončili, ale potreboval som ako soľ vyvetrať si hlavu, do sýtosti si zaliezť, naplniť sa novými zážitkami. A keďže na stretnutí bola aj moja žena Editka, tak sme si naše plány dali verejne odobriť – v takej situácii sa ťažko hovorí nie. Trochu horšie to bolo pri lámaní chleba začiatkom mája, ale už sa nedalo cúvnuť, letenky boli objednané a naše dobrodružstvo sa mohlo začať. Boli sme rozhodnutí vzorne reprezentovať náš Geriatrický lezecký klub, skratka GLK (ak tento „svetoznámy“ fenomén niekto nepozná, tak nech si klikne na www.glk.sk). Napriek nášmu pokročilému veku, ja blížiaci sa k číslu 64 a Vladovej päťdesiatpäťke.

A tak sme 25. mája s Igorom a štyrmi 23-kilogramovými batohmi nastúpili vo Viedni do lietadla. Ja s malou dušičkou. Igor celý život lezie. Témou našich rozhovorov je skala, lezenie, problematika okolo toho a horolezectvo na Slovensku. Aj keď sa dozvedám kopu zaujímavých vecí, uvedomujem si, že téma jachtingu, ktorej som prepadol, pôjde na mesiac do šuflíka. Igor jej veľmi nenačúva. Ale to je asi tak, ako keby som sa snažil špičkovému oceánskemu jachtárovi objasniť komplikovanú tému vrchlového horolezectva. No…, veď sme v horách a ja som tu kvôli lezeniu. Pobyt s Igorom je pre mňa veľká výzva, a tak som sa rozhodol, že ho nesklamem.

Teraz, mesiac a pol po návrate z Yosemitov, sa opäť v spomienkach vraciam do údolia.

Podobne ako trikrát predtým opäť to bola úžasná, nezabudnuteľná akcia. Igor je skutočný profesionál. Nikam sa nehrnul. Postupne sme sa rozliezali a zbližovali s yosemitskou žulou. Igor sa nešetril a o dušu trénoval škáry. Keby bolo na mne, už dávno by sme viseli v Kapitánovi tak, ako to bolo s Olulom Fečaninom, Stenlym Zelenským či Ivom Spilerom. Ale starý pes si dával na čas a neskorší pobyt v bigwalle mu dal za pravdu. Liezli sme škáry a cesty v údolí a rajbasy v Toulumne Meadows.

Do „Nosa“ sme nastúpili 8. júna, stredu popoludní. Mali sme už natiahnuté 4 dĺžky na „Sickle Ledge“, relatívne dobrej polici na bivak.

Do večera sme mali vytiahnutú „sviňu“ a aj nás. Druhý deň to bol už typický bigwallový život. Igor vylezie dĺžku, ťahá sviňu a ja sa mu s ňou pri žumarovaní snažím pomôcť. Tento kolobeh trvá celý deň, kým sme sa dostali do večera cez úmornú škáru „Stoveledge“. Večer ešte s  Igorom natiahneme dve dĺžky takmer na „El Cap Tower“ a to už máme 13 dĺžok z 31.

Tempo je také, aké sme predpokladali, očakávame štyri bivaky. A opäť si vychutnávam večer, kedy sa cítim ako vo vesmíre. Hviezdy, dole v doline svetlá áut a pod nami diera, ktorá sa bude iba prehlbovať. Náladu mi trochu kazí jedlo, keď zistím, že plánované dva sáčky dehydrovanej stravy nie sú stopäťdesiat, ale iba päťdesiatgramové. Niekde sme asi urobili chybu. Radšej to Igorovi ani nevravím, mohol by hľadať vinníka. Kto ho poznáte, viete, že jeho prenikavý hlas možno počuť nielen sluchom, ale aj cez centrálnu nervovú sústavu. Igor sa ale na málo stravy nesťažuje, zdá sa, že vody máme dosť a ani ja necítim hlad.

Bivakujú s nami dvaja mladí lezci – americký pár posadnutý lezením ako my. Sú na polici nižšie a rozložili si portaledž. Greg, ktorý práve skončil medicínu a pred nástupom do práce si doprial dlhé lezecké prázdniny a Crystal, ešte stále študentka na univerzite vytrénovaná drobná športovkyňa čínskeho pôvodu, ktorá je Gregovi rovnocenným partnerom a bez váhania lezie na prvom konci aj tie najťažšie dĺžky v Nose. Vlastne sú kúsok pod nami celý čas. Tempo majú rovnaké, tak si neprekážame, usmievame sa na seba a fotíme sa. Dokonca nám dali večer sáčik s celkom slušne smradľavým syrom. Igor ho, chvalabohu, nemusí, a tak sa rád obetujem za oboch. Pred spaním sa mi ešte podarí stiahnuť predpoveď počasia a trochu ma zamrazí. Keď sme nastupovali, hlásili pekne a primerané teploty na 5 dní. Teraz je tam 40-percentná pravdepodobnosť búrok na nedeľu. No čo, zajtra je piatok, do nedele času dosť. Veď máme goretexový ždiarak, tak sa hádam čosi udeje.

Aj ráno je automatizované. Všetko beží ako po masle. Kávička s kakavkom a cukrom, Igorova nevyhnutná súčasť raňajok, ja si dávam povinné dva krajce amerického chleba, ktorý volám „skaze odolná špongia“. K tomu čosi ako syr, nasleduje kakanie a deň sa začína. Nebyť vstávania o štvrtej ráno, priam balada.

Ďalší deň som opäť mal možnosť pozorovať Igora, ako pomalým, ale neustálym tempom postupuje čoraz vyššie. Namiesto „King Swingu“, teda obrovského kyvadla, odbočujeme pod El Cap tower doľava „Jardinovým“ traverzom.

Po troch dĺžkach sme opäť v ceste. Potešia nás dva galóny vody na jednej polici a ja si dávam mohutný extra dúšok. Postupne sa dostávame pod „Camp IV“ a dĺžku pod ním tretíkrát bivakujeme.

Rutinné varenie, kecanie, premáhanie únavy a nasávanie atmosféry nočnej kolmej steny. Polica je na ležanie len pre jedného, a tak vyťahujem sieť. Igor sa priam otcovsky stará a pomáha mi do siete. Starostlivo ju upravuje a boky vyťahuje čo najvyššie. Keby to bol Stenly, nepochyboval by som, že jeho konanie je výsledkom obavy, aby som sa na neho v noci nezj…, nespadol. Ale u Igora nadobúdam presvedčenie, že mu záleží na mojom dobrom a pohodlnom spánku. Nenechám sa ponúkať a okamžite zaspím na 6 zaslúžených hodín. Akurát ma trápi myšlienka, že na nedeľu nám tá pravdepodobnosť búrok vyskočila na 80 %. No… veď zajtra je iba sobota.

V sobotu sa posúvame vyššie popod „Great Roof “, skalný útvar pripomínajúci nos. Je tam trochu tlačenica, predbiehajú nás dve dvojky snažiac sa o prelezenia steny za deň a v pätách stále máme Grega s Chrystal. Pomalým, no vytrvalým tempom prichádzame do „Campu V“.

Začíname bivak. Varenie, kecanie, ukladanie sa na spánok, ja opäť do siete.

Kúsok nad nami leží pohodlne na portaledži mladá dvojica. Doliezli a dožumarovali už takmer za tmy so svojimi dvomi sviňami a množstvom materiálu, ale ako vždy s úsmevom na tvárach dodávajú nášmu stále viac spoločnému lezeniu krásnu priateľskú atmosféru. Romantickú chvíľu pred spaním mi kazí očakávanie dažďa a nedajbože búrky. Máme potvrdené aj od Iva Štefanského (Ivko, ďakujeme za Tvoju perfektnú starostlivosť!), že to môžeme istotne čakať. Má to prísť až ráno, tak sa hádam trochu vyspíme. Omyl. O pol druhej v noci ma Igor budí. Tak ako ja mám na lodi vyvinutý zmysel, ktorý ma preberie pri každej zmene počasia počas plavby, on má túto vlastnosť v stene. Veď aj má prečo, lezie celý život. Za hranou steny sa blýska, počujeme vzdialené hrmenie. Hviezdy nevidno. Každú chvíľu začne pršať. Počas tejto vypätej situácie obaja hľadáme päť minút čelovky, upratujeme a balíme batoh. Keď si sadáme na sviňu a dávame cez seba goretexový ždiarak, už padajú prvé kvapky.

Sedeli a čakali sme do šiestej hodiny popoludní. Nezmokli sme, nebola nám zima, akurát sme boli od stáleho sedenia riadne zdrevenení. Tých 16 hodín sme driemali, kecali, Igor si aj zaspieval.

Červená šípka sme my na na bivaku, nad nami pohodlne na portaledži američania. Fotka je urobená z doliny.

Vďaka Ivovi sme vedeli, že večer má prestať pršať a v noci má byť jasno. Inak sa sedí a čaká, keď nevieme, čo bude ďalej a ako dlho to potrvá a inak, keď vieme, kedy sa polepší. Večer sme vyliezli spod ždiaraka, navarili a išli spať. Igor ma opätovne upratal do siete a ja som sa tešil na osem hodín spánku v piatom bivaku.

O druhej v noci sa budím na plný mechúr. Vyjsť zo siete, uľaviť si a vliezť nazad by trvalo hodinu a ešte by som zobudil Igora. Riešim to litrovou fľašou s väčším hrdlom v spacáku. Ono občas ide čosi von, najmä ak po nastavení tela a spustenia procesu močenia zistím, že som neodskrutkoval vrchnák fľaše. Ale v danej situácii mi to veľmi ani neprekáža, aj keď smrdím, ako keby som práve vyšiel z geriatrickej kliniky. Opäť zaľahnem spať a radšej si nepredstavujem, ako budem o dve hodiny vstávať, keď Igorovi zapípa budík. Ráno som naozaj nevedel, ako vstanem. Ale vstal som, „poněváč jsem musel“.

Preliezli sme „Changing Corners“ a ďalšie dve dĺžky. Na mňa sa ušla predposledná škárka a Igor vystúpil na hranu steny po nitovom rebríku.

Igor: Nebolo všetko taká idylka, ako píše Vladko. Však bez problémov, malých napätí, vytrysknutia emócií, by ani nebolo na čo spomínať. Ako povedal Vlado, stretli sme sa dvaja kapitáni, jeden oceánsky, druhý lezecký. Obidvaja riadia svoj tím, na a keďže El Cap nie je oceán, kapitánom som ja a Vlado to akceptuje. Čo však vnútorne nie je vôbec jednoduché. Hlavne kto ma pozná, asi vie, že často riešim aj menej podstatné veci svojím spôsobom a vraj to vyžadujem robiť rovnako aj od iných… Takže napríklad Vlado v stene nikdy neotvára sáčok s instantnou polievkou s poznámkou: „Igor, prosím, urob to radšej Ty, lebo precízne rozomlieť a rozbiť slížiky v sáčku k Tvojej spokojnosti istotne nedám.“ No a potom stačí dostať sa do naozaj ťažkej až nebezpečnej situácie a dozviete sa toho o sebe oveľa viac. V tretej dĺžke od vrcholu steny sa tenká škára preklápa z previsnutej do položeného, lezecké lano tam každému mizne hlboko vnútri. Keď sem dorazí druholezec so žumarmi, nemá veľkú radosť. Ale keď Vlado v tomto mieste našiel frenda, ktorý nešiel vybrať a lano bolo vnútri škáry pod frendom, tak to je jasná sabotáž prvolezca, hotové akty X, lebo toto urobiť je takmer za hranicou ľudských možností. Však si to skúste, lano, na ktorom leziete zatlačiť, do škáry, založiť frend nad lano, preliezť vyššie… Nepochopiteľné, ale Vlado to má naj nafotené. Ale je v pasci, žumary na frenda nezaložíte, lebo je meter hlboko v škáre. Presadnúť do ťahacieho lana, ktoré ide šikmo od štandu, úplná katastrofa. A vtedy sa dozviete, ako ho celý čas buzerujem, pri šoférovaní, parkovaní, cúvaní, navigovaní, umývaní riadu, to nerobí ani najhoršia manželka! Aké je to ťažké byť so mnou druholezcom! Citovať tento výbuch nemôžem, však viete prečo, čisté bodky… Posádka na El Cape sa mi rozpadáva kúsok od prístavu. Po presadnutí do ťahacieho lana zákerný frend sám zázračne vypadol. Kým Vlado dožumaroval na štand, bolo vyjasnené a usmiate, aj keď sa priznám, že ja som to úplne rozchodil až na vrchole… Ale toto sú len prkotiny oproti tomu, že ste takmer päť týždňov s niekým sám vo dvojke a užívate si pohodu bez jediného náznaku ponorkovej choroby. A ešte k tomu geriatrici z GLK. Jój, koľko dobrých bodov za zábudlivosť sme nazbierali! Sme na to zvyknutí, že stále niečo hľadáme. Predsa nás len šokovala rýchlosť, s akou sa vedeli veci strácať. Zamiešaš cukor v káve, nevstaneš od nej a lyžička je nenávratne preč. Najčastejšie sa hľadala Vladova peňaženka, vlastne po každom nasadnutí do auta… Ako vraví Vlado: „Vám sa ľahko smeje, ale ja s tým musím žiť!“ Na vtipoch o GLK a našej demencii sa výborne zabávali Crystal a Greg. Oni na každom štande perfektne zbalené laná, naše vždy zamotané do seba a do svine, ale po odleze zo štandu sa sami a jasne zo súcitu k nám zázračne rozmotali. Proste užívali sme si tento výstup plnými dúškami. Vďaka, Vlado!

Visím v lane, horná polovica tela je na naklonenom teréne, kde sa pár metrov nado mnou usmieva Igor. Spodná polovica je ešte v previsnutom a ja si vyberám svojich zaslúžených päť minút. Je to asi poslednýkrát v mojom živote, kedy vidím tú neuveriteľnú dieru, exponovaný priestor. Podo mnou je kilometer vzduchu a jediné, čo mi chodí po mysli, je… radšej nebudem hrešiť. Pretože v mojom prípade sa dá hrešiť aj od šťastia. Vďaka, Igor!

O histórii lezenia v Yosemitskom údolí som veľa čítal. Zlatý vek Hardinga a  Robinsa, Majstri skaly Jim Bridwell a John Long. Skalné opice Lyn Hill, Dan Osman, Dean Potter a Alex Honnold. A mnohí iní, zoznam by bol strašne dlhý. Tak ako keď som kotvil na atoloch v Tichom oceáne alebo plával v Koralovej bariére v Austrálii, kde históriu robili veľkí majstri navigácie a objavitelia ako James Cook, Francis Drake či neslávne slávny kapitán Wiliam Blight z lode Bounty. Jedno aj druhé sú miesta, kde sa tvorila neuveriteľná, nádherná história. Nepísal som ju, ale bol som tam.

Igor: Na vrchol sme doliezli spoločne s Gregom a Crystal. Vlastne oni už za tmy asi dve hodiny po nás. Bola to neuveriteľná náhoda, že ten náš výstup nakoniec prebiehal paralelne s touto sympatickou americkou dvojicou. Stačil malý pár hodinový posun hocikde v stene a možno by sme sa nikdy ani nevideli. Celkom sme sa obávali toho ich nočného dolezu. Crystal bola trochu vystrašená z rajbasu poslednej vynitovanej dĺžky, kde je dlhý odlez bez istenia s veľkým ťahom lana. Pomohlo povzbudzujúce slovo a rady, že je to celé v pohode, len treba zachovať kľud. Pomohli sme trochu s ich obrovskou batožinou v ľahkom teréne a hlboko v noci sme si urobili spoločnú vrcholovú fotku plnú radosti z prelezenia cesty a nášho priateľstva. Bez neho by bol každý výstup oveľa chudobnejší, spoločné zážitky a emócie sú vždy silnejšie.

Keď sme sa na druhý deň s obrovskými báglami doplahočili na oficiálny vrchol El Capu na turistickom chodníku, dostal som nápad na zaujímavú fotku. Celé naše dobrodružstvo sa zomlelo práve takto a my štyria sme sa museli spolu ocitnúť na tomto mieste preto, aby sme pochopili evolúciu bigwallového lezca! Dúfam, že vám všetkým je to z tej fotky úplne jasné.

Perličkou bolo, že na vrchole El Capitana som stál 15 júna 2016, na deň presne rok po ukončení plavby okolo sveta, kedy som 15 júna 2015 uviazal loď po dvadsiatich troch mesiacoch plavby v Gibraltare. Ku veľkému lezeniu som sa už nevrátil, bez Igora by som aj tak na to tentokrát nemal.

Mne ale išlo o to, byť tam užiť si to a trochu prispieť. Nemal som pevný plán, čo bude v budúcnosti nasledovať, niečo sa vždy pritrafí. To som ešte netušil, že ma čakajú plavby v Arktíde  a v Severnom mori. Severozápadný prieplav, Grónsko, Škótsko a Špitzbergy mi dokonale vyplnili stále poloprázdne priečinky na zážitky v mojom mozgu. Lezenie som ale na klinec nezavesil. Bratislavský múrik, umelá stena a občas cvičná skala mi postačuje. No a lezenie v Nórsku na Lofotoch so Šaňom bolo úžasné. Ešte raz ale zažiť ten pocit na vrchole, niekde v Yosemitoch, po niekoľko dňovej drine by bolo úžasné tiež, a ešte čosi navrch…