Kotvenia v ramenách Dunaja nemajú jedinú chybu. Aj keď neďaleko, hneď v hlavnom toku počuť motory veľkých lodí, nenarušuje to náš pocit izolácie od hlavnej tepny a prenádhernej samoty.

Je to už naše štvrté kotvenie od začiatku plavby a kotevné svetlo svieti stále rovnakou intenzitou na prvý set bateriek. Tuším to aplikujem aj na Civettu. Žiadna starosť s ťahaním drátov v sťažni, ktoré už pomaly, po štrnástich rokoch, občas tak trochu štrajkujú.

9. október v peknom počasí na slniečku ubehol a po 86 kilometroch sme sa uviazali v maríne „Silverlake“, inak napísané, pri Striebornom jazere. Vedľa maríny je priehrada, miesto je obľúbenou letnou dovolenkovou destináciou. Marína stojí 32 eur na noc, nie 100 ako v Belehrade, ako sme počuli.

Máme návštevu. Z ďalekého Trenčína prišiel za nami Lubo Šoltís.

Vydrží s nami do nedele a my to náležite využijeme pri nákupoch a dočerpaním paliva. Lubo ale už vie, čo od neho čakáme. Prejavilo sa to hneď pri večeri s pečenými kolenami nasledujúci večer. Prvé dve noci sme na lodi stále dvaja. Keďže Lubo pricestoval pred polnocou 9. októbra, vybavil som mu nocľah v penzióne hneď vedľa maríny. Bolo to veľmi jednoduché. Pri bare som sa spýtal na jednu osobu a dve noci. O minútu som už videl izbu pre Luba. O dve minúty som vedel cenu a o tri minúty držal Boss v ruke mojich 40 eur. S kľúčom si nemám robiť starosti, nechajú „odkľjučene“. Ráno nasledujúci deň, kým Lubo ešte dospáva a Peter sa budí, si idem zabehať. Opäť je to 5 kilometrov v svižnom tempe deväťdesiatnika. Ale tá nádhera naokolo…

S Lubkom dáme poobede bicykel okolo jazera,

Peter s ním dá ďalších 20 z dediny dole prúdom, kam sa odviezli autom a nechali ho tam. A máme večer. So zemiakmi večeriame sľúbené pečené kolená.

V maríne sa motá malá mačička. Dali sme jej mlieko, neskôr zvyšky kolena. Malá si veľmi rýchlo našla cestu k nám a po menáž si chodila na loď. Rýchlo si ma získala, no museli sme sa rozlúčiť. Vziať sa to nedá a ona má predsa svoj domov.

Ráno 11. októbra naberáme vodu a v trojici sa odväzujeme. Mačke sa radšej neukazujem, nechcem, aby trpela pri lúčení… No… takých rozlúčok ešte bude…

V záujme lepšieho precítenia tých krás okolo nás, Lubo robí praženicu z desiatich vajec.

A že tých krás nie je málo. Míňame hrad pri Golubači, vchádzame do hornatého údolia a národného parku na srbskej a rumunskej strane, „Železné vráta“.

Park začína pri kilometri 1047 pri Vinci a končí na kilometri 930 pri Turnu Severin. Sto sedemnásť kilometrov sa rieka točí pomedzi balkánskymi pohoriami s prekrásnou panorámou. Sú to miesta, kde sa písali dejiny a tie sú doslova vryté do skaly. Končíme na kilometri 990 v mestečku Donji Milanovac. Sú tu dve veľké plávajúce móla, na ktorých sa môže uviazať aj veľká loď. Vietor nám to ale nechce uľahčiť. Na dvojkilometrovej šírke Dunaja sa pekne rozfúkalo. Vlny narážajúce na železné mólo robia státie nemožným. Lubo ani nejde bicyklovať, je neskoro. Vystupuje, nájde si taxík, čo ho odvezie k autu päťdesiat kilometrov proti prúdu. My s Peťom kotvíme sto metrov za mólom v hĺbke osem metrov. Kotvenie je trochu nekľudné, ale kotva drží. Mohli by sme ísť do kľudnej vody dva kilometre po prúde, ale zanedlho budeme naberať Luba, keď sa vráti s autom. Nechceme sa zbytočne trápiť proti prúdu.

Lubo prichádza pred siedmou, to už vietor ustal. Vraví, že bicykel k autu by sa rovnal pokusu o samovraždu. Dá sa ísť iba po hlavnej ceste. K tomu zopár tunelov a kamiónov neúrekom. Ostávame cez noc na móle, je už kľud. Lubo varí z potravín, čo doniesol z domu a máme bohovské „bryndzáky“.

Okolo tretej ráno máme budíček. Vietor sa znovu spustil. Státie na móle začína byť nekomfortné, až nebezpečné. Vyliezame zo spacákov, odväzujeme sa a opäť kotvíme sto metrov za mólom a pokračujeme v spánku. Ráno opät k mólu, vyhadzujeme Luba aj s bicyklom a my s Peťom prášime ďalej. Kým sa Lubo pohol s autom, stihol ešte vyfotiť naše mólo, medzičasom obsadené. To sme mali teda šťastie.

Predbieha nás tlačná zostava „Durnstein“, s ktorou sme boli v komore ešte v Gabčíkove. Výborne. Opäť sa zaradíme za ňu a zvezieme sa v komore. Plavba v národnom parku je prekrásna.

Míňa nás množstvo člnov s turistami, malé aj veľké. História je naozaj vytesaná do kameňa.

Impozantný monument posledného dáckeho kráľa Decebalusa, ktorý vládol v rokoch 87 – 106 pred naším letopočtom, bol vytesaný do kameňa v rokoch 1994 – 2002. Tvár je 40 metrov vysoká a 25 metrov široká.

Na kilometri 954 je veľká zátoka s turistickým centrom na rumunskom brehu, Orsova. Tu s nami tlačná zostava Durnstein vybabrala. Súprava sa otočila a zamierila niekam k brehu.

No… Nezvezieme sa s ňou. A to sme občas aj spomalili, aby sme udržiavali vzdialenosť. Nevadí, ideme ďalej a o osem kilometrov sme pred plavebnými komorami „Djerdap1“. Pri komorách je obrovská hydroelektráreň, nad nami ide množstvo elektrického vedenia. Obrovské monštrum slúžiace dopravnej tepne bolo dané do prevádzky v roku 1972. Dve komory, každá na inom brehu, sú dlhé 310 a široké 34 metrov. Vlastne na každej strane sú dve takéto komory, každá nás spustí 16 metrov. Čiže nás zavrú, spustia, prejdeme do ďalšieho bazéna, zavrú a spustia nás. Voalá, ako krásne sa to hovorí…

Pred komorou sa hlásime na kanáli 16 a v „plynulej“ srbčine komunikujem. Dostávame príkaz uviazať sa za vstupným múrom do bazéna a asi dve hodiny čakať. Vtedy dvihnú loď proti prúdu a nás spustia. Fajn. Akurát múr za vstupom nie je kompaktný, má otvory. Ako inak, tlačí nás tam vietor a prúd. Kým to voľajako vystabilizujeme, zvedieme celkom slušný boj. Sťažeň nám dvakrát zatlačilo dnu. Otáčkami a kormidlom sa snažím otočiť okolo úväzu v strede lode. Nejako sa darí, nakoniec Peter stojí až do povolenia vstúpiť vpredu a odtláča špicu lode. To všetko sa deje na kilometri 943.

Ešte dostaneme upozornenie, že v druhom bazéne je zostava, ktorá stúpa a máme sa držať pokynov vo vysielačke. Keď som im rozumel doteraz, snáď to už zvládnem. Pochopili sme, že kým nás v prvom bazéne spúšťajú, v druhom bazéne kohosi dvíhajú. Tak aj bolo. Keď otvorili dvere medzi dvoma bazénmi, najprv sme išli my, potom sa súprava oproti nám presunula.

Errol, ktorý tu plával pred mesiacom, zažil čosi podobné. Určite to mal tesnejšie. V Holandsku by také čosi nebolo možné. No… iný kraj… v Holandsku sa tiež nerozpráva srbsky.

Máme za sebou plavebnú komoru Djerdap 1. Hurá!

O 80 kilometrov nižšie je ešte jedna komora, „Djerdap 2″. Predtým nás ale čaká odhlásenie sa zo Srbska a prihlásenie sa v Rumunsku, dúfame ešte dnes, v meste Kladovo. Tam sa udeje prvé dejstvo prechodu cez hranicu. Opäť prichádza to slávne slovíčko „ale“… Fúka solídny severák, priviazanie sa k colnému mólu je nemožné. Pri móle už stojí Lubo, ktorý si dnes výborne zabicykloval a poslal nám fotky údolia Dunaja.

39 40

Teraz tu na nás čaká. Dáva mi k telefónu policajta. Máme zakotviť a člnom prísť na breh. Pre nás to znamená nafúkať gumák, spojazdniť malú, novú Hondu a prísť na pláž za mólom. Čln a motor síce spojazdníme rekordne rýchlo, ale napadá mi iná možnosť. Ostaneme tu v noci na kotve. Po kontrole počasia súdim, že vietor sa má okolo večera utíšiť. A že teraz slušne fúka…

Opäť telefón Lubovi, debata s policajtom. Súhlasí, to je asi bezpečné. Kotve dôverujeme, budeme situáciu sledovať. Kým sa stmieva, vietor slabne. Slávime klasickými, rýchlo pripravenými topinkami s cesnakom.

Lubo nelenil a našiel si ubytovanie v perníkovej chalúpke. Keď nám volal, mal už v sebe tri rakije. Domáci si ho uctil po srbsky.

Noc je kľudná, zobúdzame sa do krásneho rána.

Srbskú časť máme pomerne rýchlo za sebou, na rumunskej to bolo trochu zložitejšie. Kým sme zistili, na ktoré mólo máme prísť, dvakrát sme sa otáčali a raz preväzovali. Najprv sme podpísali prehlásenie, že sme zdraví, vypisoval som dvakrát formulár listu posádky, nakoniec sme pravdivo a presvedčivo potvrdili, že nemáme zbrane, alkohol, cigarety, či drogy a zvieratá.

To najdôležitejšie prišlo na záver. Pri štúdiu kníh mudrcov Dunaja, Bulharska, Rumunska a Turecka som sa dočítal, že neoddeliteľnou výbavou lodnej kancelárie je pečiatka. Dal som si ju teda preventívne urobiť a ukázalo sa, že som urobil veľmi dobre. Pri podpisovaní všetkých dokumentov na rumunskej strane bola lodná pečiatka požadovaná. Mal som dokonca pocit, že až po buchnutí štempľa na príslušné miesto na formulároch, potvrdeniach, listoch posádky a prehlásení, tieto nadobudli skutočnú hodnovernosť. Odporúčam všetkým plavcom v tejto oblasti.

Povolenie šéfa prístavu prespať na móle sme nedostali, ale keď som chlapcom rozdal čokolády, vytelefonovali nám miesto asi kilometer hore prúdom, pri troch veľkých žeriavoch. No paráda. V knihe mudrcov sa totiž píše, že tam niekde je marína, ktorú spravuje Nemec, dlhodobo žijúci v Rumunsku. Aj som sa mu dovolal, ale marína už nie je v prevádzke, na jeho móle stoja veľké lode.  Tak sa po prihlásení tlačíme v slabom prúde hore, kým sa neuviažeme na mieste nášho nocľahu.

Náš pohyb po rieke pri prechádzaní hranicou vyzeral takto.

Zanedlho prichádza Lubo. Aj jemu sa zdá, že sme došli na psí tridsiatok.

Peter berie bandasky. Lubo nám natankuje a idú spolu aj nakúpiť. Máme v úmysle dlhší čas iba kotviť, potrebujeme zásoby. Ja nelením, v “maríne” je práčovňa a sprcha.

Chlapci sa vrátili. Nakúpené, natankované. Lubo sa lúči, my si dávame krkovičku s ryžou. Ukladáme sa spať, miestni tuláci nám dávajú dobrú noc. Ďakujeme za pomoc, Lubo.

49 51