Od utorka večera, 30 Augusta, do nedele 4. septembra sa mi podarilo v rámci pobytu mimo lode dostať sa s rodinou do Chorvátska. Štyri dni nádherné dni som strávil s rodinou, v počte, ktorý by závideli aj Hujerovci z českej filmovej klasiky „Marečku, podejte mi pero“. S Violkou, dvoma dcérami a šiestimi vnúčatami, s bratom Janom, jeho deťmi, Mišom a Soničkou, ich polovičkami a troma vnúčatami, nás bolo ako maku.

Pobyt v kempe pod pohorím Velebit pri bráne národného parku Paklenica som nazval Chorvátsky päťboj. Nech sa páči, tu je vysvetlenie…

Prvá disciplína – V stredu sme s Janom, jeho synom Mišom a mojím zaťom Maťom išli liezť na tristo šesťdesiat metrov vysokú stenu „Aniča Kuk“ v národnom parku Paklenica.

Naposledy som tu liezol v roku 2008 so Stenlym Zelenským, kedy sme trénovali na náš prvý El Capitan. Jedna z ciest, ktorú sme liezli sa volá „Mosoraški“, stará dobrá klasika. Dnes si to ideme zopakovať. Priznám sa, pamäť mi veľmi nepomáha pri stanovení obtiažnosti, ktorá ma čaká. Pamätám si len, že vtedy to celkom dobre púšťalo. Dnes, štrnásť rokov neskôr to bude predsa len horšie, ťažšie. Napriek stále trocha boľavému ramenu a slabej rozlezenosti sa rozhodujem nenechať Jana, s ktorým budem na lane, liezť všetko ako prvého. Posmelený z nedávneho lezenia v Nórsku so Šaňom Buzinkayom som trošičku optimistický.

Nakoniec to bolo osem lanových dĺžok, pre mňa tie párne. Deviata mala desať metrov a bolo to v podstate dolezenie na vrchol steny. Občas to bol boj, občas krásne lezenie, raz som sa aj vybál, keď som obliezal veľký, duniaci blok. Ale ja s Janom a za nami Mišo s Maťom sme to za šesť hodín dali!

Na vrchole vravím žartovne Janovi, že cesta mala štyri ťažké dĺžky a všetky vyšli na mňa. Jano, ktorý sa veľmi nesmeje, sa tentokrát živelne zasmial vydarenému vtipu.

Ešte pár desiatok metrov na vrchol a je nám dopriaty zaslúžený výhľad na túto krajinu „Apačov“, Karla Maya. Aj tu sa nakrúcal legendárny seriál Winnetou, kvôli ktorému boli kedysi dávno, v minulom tisícročí, vypredané kiná.

Zostup bol podobné utrpenie, ako pred necelým mesiacom v Nórsku. Tentokrát žiletkovo ostré vápencové skaly, po ktorých bolo treba zbehnúť s mrštnosťou kamzíka. Mrštnosť v mojom prípade už dávno nahradila ostražitosť na úkor rýchlosti. Tie moje členky… Ale pohoda, počas zostupu sa nám ukázala stena v celej svojej strmosti.

Zostup sa uzavrel pod nástupom do cesty a mohli sme hrdo pozrieť, kade sme to vlastne liezli.

Opäť mám obrovskú radosť z lezenia. Aj tentokrát som sa nacpal v kempe kopou magnézia a tuším zabralo. Kŕče ma obišli. Večer sme mali oslavu. Najstaršia vnučka Emma oslavovala trinásť rokov. Janka s Natálkou všetko pripravili a ostalo už len sfúknuť sviečky.

Druhá disciplína – Deti, vlastne vnúčatá. Napriek tomu, že štvrtok občas spŕchlo, opäť sme vyrazili do stien. Ale tentokrát hneď na začiatok údolia, spraviť deckám dobrodružstvo. Takmer tri hodiny sa liepali po skale s horným istením. Neviem či deti, alebo my dospelí sme mali z tohto dňa krajší zážitok.

Tretia disciplína – Bicyklovanie v krajine Apačov. Šesťdesiat kilometrov so sedemsto metrovým prevýšením okolo Novigradského mora a popri prekrásnom kaňone rieky Zrmanja, ktorá sa počas nakrúcania filmov Winnetoua zmenila na „Rio Pecos“. Príjemne pofukovalo, takmer som sa nespotil. Hra farieb všade naokolo mi ani nedala pomyslieť na únavu. Tá prišla až večer.

Štvrtá disciplína – Paddle board. Z kempu na ostrov Pag sú to tri kilometre rovnej vody, keď príliš nefúka. So zaťom Karolom tam a späť to trvalo necelé dve hodiny. Nie je to výkon hodný memoárov, ale radosť z pohybu na vode, ktorá je výraznejšie teplejšia, ako tá v Nórsku tu bola. Super zmena a krásne sobotňajšie ráno, 3. septembra 2022.

Piata disciplína? Tá je o sebadisciplíne. Je to neustály boj protikladov, ambivalentný vzťah medzi ambíciami a vlastnou lenivosťou. Je to boj, ktorý zvádzam takmer dennodenne, kedy sa nútim do činnosti ktorá zaťažuje moje pohybové ústrojenstvo. Po ukončení ďalšej víťaznej bitky nad pohodlnosťou prichádza pocit spokojnosti, ba až šťastia. Sú to drobné víťazstva, ktoré ma dlhodobo robia šťastným  a čistia mi hlavu. Po desať ročnej prestávke som sa pred dvadsiatimi rokmi vrátil k týmto malým výzvam. Asi by som to mohol nazvať závislosť, ale tá ma priviedla ku veľkým výzvam a ku veľkým pocitom šťastia. Nech sa to ešte dlho nezmeni…

V piatok, 9. septembra sa vraciam na loď. Pobyt s rodinou mi nabil baterky na záverečnú časť tohtoročnej plavby. Ide so mnou Júlia Kvartová, Lubo Šoltís a Braňo Zemanovič. Chcel by som dopraviť Civettu do Nemecka, konkrétne West – Ost kanála, medzi Cuxhavenom a Kielom. Mám ta čosi vybavené, chcem tam prezimovať.