Toľko tú kávičku spomínam, až sa pripomenula sama. Ráno cvičenie a kávička, dáme si kávičku a podumáme, ranný beh a kávička, práca a kávička a tak ďalej dookola. Jasne, že to nie sú iba moje zvyky, má ich temer každý. Spomínam si na moju mamu, ktorá vstávala dve hodiny pred odchodom do práce, aby stihla kávičku, cigaretku, obriadiť a prichystať sa, ešte jednu kávičku a cigaretku, kým odišla do práce. Vtedy som to nevedel pochopiť. Mne stačilo prezliecť sa z pyžama do treniek, v tých časoch sme také fajnové prádielko ako dnes nepoznali. Niekedy som sa aj v tých trencľoch, samozrejme celkom výnimočne, zobudil. Šup do nohavíc, tričko, sveter a bunda, umyť si zuby a za päťnásť minút po budíčku som zatváral vchodové dvere. Dnes som to ja, kto potrebuje vstať hodinu pred odchodom z domu. Ten každodenný rituál cvičenia, kávičky a ranného kukania na správy, čo je nové sa stal súčasťou môjho života.

Kedy nastala tá zmena od rannej pružnosti k rannému rituálu? Určite sa to neudialo zo dňa na deň. Myslím že sa to začalo v roku 1983 po zimnom vylezení severnej steny Civetty. Z desať dňového tripu sme sa v noci vrátili ku nášmu priateľovi Olindovi a jeho žene Tulii v dedinke Aleghe, v srdci talianskych Dolomitov, kde nás počas nášho pobytu prichýlili. Síce už zachránení miestnymi horalmi od smrti hladom, ale na smrť uťahaní. Chceli sme hneď zaľahnúť, ale domáci ani počuť. Máme ísť do krčmy, kde sa už zbehli všetci horolezci z dediny, takmer tridsať ľudí. A to bolo pred polnocou. Moje frflanie, že je neskoro, Tulia umlčala pol litrovým pohárom kávy so smotanou. A to bol naozaj života budič. Odvtedy pijem takú kávu,  evokuje to vo mne krásne spomienky z toho jedinečného večera. Okrem toho mi to aj chutí.

No dobre…. ale čo to vlastne pijem? Vlastne, v užívaní kávy som nevzdelaný barbar. Nie je to preso, alebo nebodaj dvojité preso, či cappuccino, alebo čojaviemčoešte… Obyčajná neska, instantná káva, ktorá sa zaleje vrelou vodou, obohatí cukrom a zaleje smotankou…. Ale ten pocit… Akoby som mal znovu dvadsať dva rokov a pri mne stáli moji talianski priatelia.

Ak sa ma niekto nový na lodi spýta, akú chcem kávu, mám na to dokonca recept: dve veľké malé lyžičky kávy, jednu malú malú lyžičku cukru a smotanku si dám sám, lebo to celé pokazíš. Pod malou malou lyžičkou sa rozumie čajová lyžička, velká malá lyžička je čajová kopcom. Rovnako sa dá odvodiť veľká veľká a malá veľká lyžička. No vidíte, koľko sprostostí sa vymyslí počas dlhých plavieb. Je to čosi ako samostatná vetva slovenského jazyka. Máme aj iné expresíva. Napríklad, keď sa niečo beznádejne zapotroší v útrobách lode, prestanem to hľadať, „ono sa to časom vyplaví“. A skutočne to funguje. Ale poďme k téme.

Vlastne, počas rokov sa zo mňa stal instantno kávový snob. Moja káva je tá najlepšia, ostatní ani nevedia, čo je dobré. Hneď si ale pripomínam, že barbar som tu ja. Lenže, ja mám tajomstvo. S mojou rannou kávičkou cestujem v čase. Síce iba do minulosti, ale aj to sa ráta.

Pravda, boli aj iné kávy, na ktoré nezabudnem. Chaverio Chirico, podľa novín miestny člen mafie v talianskom Reggiu di Calabria mi spravil zo svojho automatu takého silného kávového frťana, že ma skoro vystrelo. Pamätám si ešte dnes, ako som s kávou v malom poháriku zostupoval s ním po schodoch do garáže, kde mal schovaný prekrásny, ako nový, aj keď zaprášený Lincoln Continental s New Yorskou poznávacou značkou. Vraj si to schováva na dôchodok.

Na druhej strane, káva na Pamíre v bývalom Sovietskom Zväze. Melta káva, čosi ako kávová zmes koreňa a čakanky, cukrovej repy, zŕn jačmeňa a žita, to všetko drvené. To som si vygúglil, možno to vtedy bolo aj čosi iné, ale to je jedno. Chutilo to hrozne. Ale pil som to, lebo tak sa to patrilo a mohol som mať svoju chvíľku rozjímania. To, že som už vtedy cestoval v čase, som ešte nevedel.

Ďaleko od kvality mala káva, ktorú som pil v Amerike, myslím tej severnej. To k vám proste v niektorej z tých mastných výkrmní prídu s kávou v nádobe a dolejú vám tej poločiernej žbrndy vždy, keď máte poloprázdny pohár. Niektorí američania plus Stenly Zelenský to dokonca pijú ako vodu. No a v Yosemitskom údolí v bufete menom Degnan´s tá ich káva bola priesvitná, dalo sa cez ňu vidieť. Odvtedy voláme „nevydarenú“ kávu „Pravá Degnanská“. Keď som už pri tých Yosemitoch…. Keď sme s Olegom Fečaninom a Stenlym Zelenským liezli v roku 2011 na El Capitana, chalanom sa zapáčila neska balená v sáčkoch. Len akosi zle počítali a už tretí deň zo šiestich v stene, bolo jasné, že káva nevystačí. Zdesenie malo za následok nie zriedenie káv denne, počet obradov zostával nezmenený. Zriedila sa zmes. Vidíte? Ani chalani nedbali veľmi na kvalitu, išlo im skôr pocit mať niečo v ruke ku cigaretke. Veď to je akoby ste zviazali za chrbtom ruky človeku, ktorý pri rečnení nimi rozhadzuje.

Nech je ako chce, nech pijem rozpustnú kávu v kýbli ako barbar, podstatné je, že sa na ňu teším. Je to časť mojej každodennej mozaiky, ktorá mi urobí deň krajším, šťastnejším. Dokelu… Práve som si uvedomil, že na lodi sa nám minula káva, dnes ráno som mal poslednú. Na noc totiž vždy stojíme niekde na móle, kde je málo civilizácie. A aj keď je nablízku obchod, večer je už zavretý a ráno kým otvoria, už plávame. Dnes sa to ale zmení, vybrali sme mólo v Kristiansund, kde je obchod otvorený do desiatej večer. Aj vajcia sa nám minuli….